Cirkev a služba

5 mylných predstáv o kázaní

Päť falošných dichotómií

Aké je vaše kázanie – výkladové alebo relevantné? Pozeráte sa na príklad falošnej dichotómie – logického bludu. Falošné dichotómie pracujú s predpokladom, že niet inej alternatívy, a teda že nie je možné skombinovať črty obsiahnuté v takzvaných protikladoch.

Falošná dichotómia je jedným z diablových spôsobov, ako zviesť kazateľov na nesprávnu cestu. Postaví proti sebe dve rozumné a opodstatnené myšlienky, hoci idú ruka v ruke, a tým zneužije príťažlivosť jednej pravdy, aby zaútočil na druhú. Ak mu zhltneme návnadu, jeho háčik a vlasec nás odtiahnu preč od verného kázania a prídeme o obe strany pravdy. Tu je päť mylných predstáv – či falošných dichotómii – do ktorých sa nechajú lapiť kazatelia.

Mylná predstava č. 1: Kazateľ musí byť buď výkladovým prednášateľom alebo cirkevným motivátorom.

Výkladový prednášateľ je chodiaci biblický komentár z mäsa a kostí. Takýto kazateľ sa snaží odhodlane vyhnúť subjektivizmu; jeho kázeň je čisté a číre Božie Slovo. Následkom toho len málokedy pred svojimi poslucháčmi odhalí svoje najhlbšie myšlienky či srdce, a tí odchádzajú s plnými hlavami, no povädnutými dušami.

Cirkevného motivátora naopak uráža neplodnosť spomínaného prístupu. Snaží sa nie informovať, ale transformovať tým, že ľudí presviedča, aby sa správali podľa určitého postupu či programu. I keď však do svojich posolstiev tu a tam frkne citát z Biblie, znie viac ako motivačný rečník či dokonca propagátor a menej ako Boží posol.

Verný kazateľ si z oboch koncov tejto dichotómie zoberie to najlepšie, pretože sa – s požehnaním Ducha – usiluje o to, aby sa z jeho výkladu Svätého Písma stalo palivo, ktoré v cirkvi roznieti sväté emócie a činy.

Mylná predstava č. 2: Kazateľ musí byť buď duchovným vodcom, alebo učiteľom doktrín.

Duchovný vodca – otcovská postava – rozdáva konkrétne rady svojim potomkom v Pánovi. Jeho ústa prekypujú múdrymi radami a praktickými inštrukciami, no príliš sa nezaoberá veľkolepými doktrínami viery, akými sú Trojica, Božia svätosť či Kristovo dielo spásy.

Učiteľ doktrín – s vedomím toho, akí plytkí môžu byť kresťania, ak nevedia, čomu vlastne veria – dôkladne vysvetľuje systém kresťanskej viery odkrytý v Svätom Písme. Praktickému využitiu venuje len niekoľko slov a zvyšok nechá na Ducha Svätého – ten nech vztiahne všeobecné princípy Božieho Slova na životy jednotlivcov.

V skutočnosti by sme sa mali vyhnúť jednému aj druhému extrému, keďže „Celé Písmo je… užitočné na učenie, karhanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti“ (2. Timotejovi 3:16). Verný kazateľ by mal upierať zrak na Krista zjaveného v biblických doktrínach, no jeho nohy by mali ostať pevne na zemi, aby tieto doktríny dokázal aplikovať na potreby a životy svojich poslucháčov.

Mylná predstava č. 3: Kazateľ musí buď vykladať verš po verši, alebo si vyberať verše podľa nálady.

Ďalšia falošná dichotómia sa objavuje, keď trváme na tom, že Písmo treba vykladať jedine tak, že sa bude kázať cez celú biblickú knihu verš po verši. Je však nešťastné, že táto metóda môže kazateľa zhypnotizovať natoľko, že nebude ochotný prerušiť systematický výklad, aby sa povenoval naliehavej potrebe v živote zhromaždenia.

Kazateľovi, ktorý si vyberá verše podľa nálady, takéto nástrahy nehrozia, pretože si môže vybrať akýkoľvek text, aký uzná za vhodné – pokiaľ splní požiadavku, aby bola kázeň výkladom Písma. Môže sa však stať, že v toľkej slobode nebude prezentovať celistvý Boží odkaz biblicky vyváženým spôsobom, ale iba neustále omieľať svoje obľúbené verše a témy.

Verní kazatelia v minulosti využívali jeden aj druhý prístup. Je múdre kázať cez celé biblické knihy a zároveň kázať na vybrané verše vzhľadom na špecifické potreby učenia, etického smerovania a útechy, ktoré vyvstanú.

Mylná predstava č. 4: Kazateľ musí byť buď rozprávačom, alebo rečníkom spoza kazateľnice.

Rozprávač pochopil, že veľká časť Biblie je naratívna, a že príbehy v ľuďoch rezonujú spôsobom, ktorý ich dokáže rozhýbať a pohnúť nimi. Opiera sa o biblické naratíva a mimo-biblické ilustrácie, no tie jeho kázanie lákajú preč od zreteľných výrokov o pravdivom učení.

Rečník spoza kazateľnice konštruuje svoje kázne podľa vzoru úvod, 2 až 4 logicky odôvodnené tézy či tvrdenia, a napokon záver. Najlepšie sa mu káže z Listu Rimanom, no keď príde na Dávida a Goliáša, nie je si celkom istý, čo si počať.

Pravdou je, že Biblia obsahuje viacero literárnych žánrov a štýlov, a tie si od nás vyžadujú istú flexibilitu v metódach kázania. Rozprávač by mal pamätať na to, že efektívne rozprávanie sa nezaobíde bez skutočného obsahu, logickej jasnosti a praktickej aplikácie; a rečník spoza kazateľnice by mal byť zase kreatívnejší a vynachádzavejší v tom, ako predkladá pravdy o učení, ak chce dosiahnuť viac, než len to, že jeho poslucháči budú informovaní. Pri naratívnom kázaní je často najlepšie opätovne zreferovať príbeh spôsobom, ktorý dokáže vtiahnuť poslucháčov a pomôže im uzrieť jeho doktrinálnu ale aj praktickú aplikáciu. Kratšie ilustrácie sú užitočné aj pri kázňach s výkladovejším a teologickejším obsahom. Cieľom kázania by však vo všeobecnosti malo byť odovzdávať životne dôležité učenie a zdôrazniť konkrétne praktické dopady.

Mylná predstava č. 5: Kazateľ musí buď ostro presviedčať, alebo vábiť s úsmevom na tvári.

 Kazateľ, ktorého štýlom je ostro presviedčať, sa opiera o svedomie, vinu a zlo hriechu, skombinované so strachom z večného súdu. Pochopil, že pred tým, než hriešnici príjmu Spasiteľa, musia pochopiť, akí sú biedni. Môže sa však stať, že na usvedčovaní z hriechu bude trvať natoľko, že svoje zhromaždenie uvrhne do okov a strachu – aj po obrátení.

Naopak, kazateľ, ktorého štýlom je skôr vábiť s úsmevom na tvári, je presvedčený, že ak sa ľud  neustále raduje v Bohu, prináša mu to slávu. Snaží sa, aby bola jeho kázeň vždy plná nádeje, až tak, že túto nádej rozšíri aj na tých, ktorí žijú bez Krista a nádej v skutočnosti nemajú. Trávi množstvo času presviedčaním takýchto ľudí, že sú kresťania, aj keď nimi naozaj nie sú. Jeho hrejivé posolstvá možno pritiahnu davy, no nerobia z ľudí učeníkov Ježiša Krista.

Obe strany dichotómie však obsahujú zrnko pravdy, pretože verné kázanie v ľuďoch prebudí smútok z vlastného hriechu, povedie ich k radostnej záchrane prostredníctvom viery v Krista a bude ich sprevádzať v tom, ako Bohu preukázať vďaku tým, že sa budeme riadiť jeho príkazmi.

Akým ste kazateľom?

Ktoré z extrémov obsiahnutých v týchto piatich dichotómiách vám pripadajú najpríťažlivejšie a ktoré naopak najodpudzujúcejšie? Nedovoľte diablovi, aby vás zmietal od jedného extrému k druhému. Neuverte klamstvu, že tu ide o absolútne dichotómie.

Naopak, dovoľte Božiemu Slovu, aby formovalo vaše kázanie tak, aby bolo verné Písmu a zároveň relevantné pre vašich poslucháčov; bohato nasiaknuté učením a zároveň oplývajúce praktickou aplikáciou; vychádzajúce z rôznych častí Písma a zároveň verné Písmu ako takému; metodologicky a štýlovo pestré rovnako, ako je pestré Písmo, no vždy podané spolu so „zápalom a logikou“ – inými slovami, aby ste vo svojom kázaní zreteľne a so zápalom odovzdávali Božie pravdy.

Inak upadnete do jednej z mylných predstáv o falošných dichotómiách a vášmu kázaniu bude chýbať – nech sa to už prejaví akokoľvek – určitý životne dôležitý prvok či živina, ktorá je pre zdravie vášho stáda kľúčová.

Poznámka redaktora: Článok patrí do série 5 mylných predstáv.
Preložené z anglického jazyka. https://www.crossway.org/articles/5-myths-about-preaching/

Joel R. Beeke

Joel R. Beeke

je autorom a spoluautorom stovky kníh a editorom ďalšej stovky. Je predsedom a zároveň profesorom systematickej teológie a homiletiky na Puritan Reformed Theological Seminary v meste Grand Rapids v Michigane, redaktorom magazínu Banner of Sovereign Grace Truth, vedúcim vydavateľstva Inheritance Publishers a viceprezidentom spolku Dutch Reformed Translation Society.

Joel R. Beeke tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články