Nezaradené

5 mylných predstáv o Reformácii

Mali by sme oslavovať?

O takomto čase množstvo protestantov oslavuje reformáciu. Iným však príde zvláštne „oslavovať“ udalosť, ktorá rozdelila cirkev. Nemodlil sa vari Ježiš za jednotu cirkvi? Ďalší s oslavami reformácie nemajú žiaden problém, keďže z nej vzišlo všetko, čo si cenia na cirkevných dejinách.

Ako sa môže protestant čo najlepšie obzerať za reformáciou? Mali by sme ju vnímať ako radostný pôrod, alebo skôr nepekný rozvod?

Múdrosť sa prikláňa na stranu vyváženého postoja, ktorý sa teší zo všetkého, čo sa reformáciou dosiahlo, no zároveň dôkladne vyhodnocuje jej kontext a ciele. Vzhľadom na to som spísal 5 mylných predstáv o reformácii, ktorým by sme sa mali vyhnúť.

Mylná predstava č. 1: Reformácia bola znovuzrodením cirkvi

Z niektorých opisov reformácie by sme mohli získať dojem, že znovuzrodila predtým mŕtvu cirkev. Sami reformátori však takto určite nerozmýšľali. Boli presvedčení, že Boh zachovával svoju cirkev od úplného začiatku, aj uprostred období tej najtemnejšej prehnitosti, a podľa vlastných slov sa ju snažili reformovať, nie znovuzrodiť.

Martin Luther napríklad trval na tom, že skutočná Cirkev nikdy nezomrela, a vzhľadom na toto presvedčenie vzniesol aj svoje námietky voči Rímskej cirkvi: „Dnes ešte stále nazývame Rímsku cirkev aj jej biskupské stolce svätými, hoci sú podryté a ich duchovní sú bezbožníkmi… Je to stále Cirkev.“ Podobne aj Ján Kalvín odmietol myšlienku, že by bola cirkev „už istý čas bez života,“ a na základe Matúša 28:20 argumentoval, že „kým Kristus sedí po pravici Otca, Kristova cirkev žije.“

Neskôr protestantskí teológovia rozvinuli myšlienku zachovania cirkvi, čo bolo z veľkej časti odpoveďou na rímskokatolícku kritiku voči všetkým novotám. François Turrettini napríklad argumentoval, že „naša cirkev spočívala v samotnom pápežstve, keďže si Boh aj v babylonskom zajatí odjakživa uchovával svoj pozostatok podľa svojho vyvolenia milosťou.“ Podobné tvrdenia odlíšili magistrátnu reformáciu a tradície, ktoré z nej vzišli, od radikálnejšieho separatizmu anabaptistov.

Mylná predstava č. 2: Reformácia predstavovala odmietanie minulosti.

Reformácia sa občas vykladá, akoby protestanti argumentovali za Bibliu, zatiaľ čo katolíci za tradíciu. Veľká časť protestantskej polemiky bola v skutočnosti založená na svedectve ranej cirkvi. Najmä Ján Kalvín dokázal takýmto spôsobom obratne argumentovať cirkevnými otcami, či písomne, alebo ústne. V úvodnom liste kráľovi Františkovi v Inštitútoch napríklad zdokumentoval obšírny zoznam otázok, v ktorých cirkevní otcovia stáli na strane protestantov a nie rímskych katolíkov. Dielo Johna Jewela z roku 1562 s názvom Ospravedlnenie v mene anglikánskej cirkvi (Apology for the Church of England) obsahovalo rovnaký apel, v ktorom z množstva patristických zdrojov vyvodil protestantský pohľad na Písmo a cirkev.

Ak ponecháme aj nejaký priestor na výhrady, dalo by sa povedať, že reformácia bola myslená ako zotavenie ranej cirkvi, nie ako jej odmietanie. Kalvín tento istý argument predložil v debate s kardinálom Sadoletom z roku 1539: „všetky naše snahy majú jediný cieľ, obnoviť odvekú podobu cirkvi… [ktorá jestvovala] vo veku Jána Zlatoústeho či Bazila Veľkého spomedzi Grékov, a Cypriána, Ambrosia Milánskeho či Augustína spomedzi Rimanov.“

Mylná predstava č. 3: Reformácia nemala precedens.

Luther nebol prvý, ktorý namietal proti nekalým praktikám v Ríme. Bol pokračovateľom dlhej tradície nesúhlasu. Zrejme najznámejšími predstaviteľmi boli John Wycliffe (✞ 1384), nazývaný „zorničkou reformácie“ v Anglicku, a Jan Hus (✞ 1415), veľký český reformátor. Hus hral dôležitú úlohu v Českej reformácii, tradícii protirímskeho odporu, ktorá bola oddelená od Martina Luthera. Jej počiatky siahali do Prahy neskorého štrnásteho storočia a pokračovala až po vojenské výpravy Husitov (frakcie, z ktorej sa napokon stala Moravská cirkev).

Existujú aj ďalšie tradície nesúhlasu, ktoré sa vynorili ešte skôr, napríklad Arnoldisti (nasledovníci Arnolda z Brescie) a Valdenskí (nasledovatelia Petra Valdesa) v dvanástom storočí, alebo Albigénci v dvanástom a trinástom storočí. Ak aj ponecháme priestor pre rozdiely medzi týmito jednotlivými skupinami, v niektorých bodoch sa nápadne prelínajú s neskorším protestantským nesúhlasom. François Turrettini napríklad Valdenských a Albigéncov vyhlásil za „rýdzejších kresťanov“ a tvrdil, že „v kľúčových veciach sa ich viera zhoduje s našou“. Turrettini zároveň upozornil na námietky proti nekalým praktikám, ktoré nepochádzali od separatistických skupín, ale priamo zvnútra cirkvi, ako napríklad odsúdenie uctievania ikon Frankfurtským koncilom v roku 794, či odpor voči transubstanciácii zo strany Ratramnusa v deviatom storočí a zo strany Berengara z Tours v jedenástom storočí.

Mylná predstava č. 4: Reformácia rozvrátila zjednotenú cirkev.

Reformáciu často obviňujú z rozvracania cirkvi a nedá sa poprieť, že protestantizmus vyústil do širokej škály hnutí. Navyše je smutné, že množstvo súčasných protestantov zastáva sektársky postoj a zdanlivo nestojí o jednotu s inými tradíciami v rámci Kristovho tela.

Zároveň je však chybou myslieť si, že táto nejednota začala pri reformácii. V prvom rade treba povedať, že reformátori zdedili už dávno rozdelenú cirkev. Napätie medzi východnou a západnou cirkevnou vetvou pomaly bublalo už od čias ranej cirkevnej histórie a napokon v roku 1054, pol tisícročia pred reformáciou, vyústilo do oficiálneho odlúčenia. Ba čo viac, aj rímskokatolícka cirkev neskorého stredoveku bola rozmanitá a oplývala vlastnými vnútornými napätiami a rozkolmi.

My všetci – protestanti, katolíci, či pravoslávni – by sme mali túžiť po jednote cirkvi, smútiť nad rozkolmi, ktoré v nej nastali, a prebrať zodpovednosť za to, ako k tomu sami prispievame. Nie je však správne predpokladať, že vina je len na strane protestantov.

Mylná predstava č. 5: Reformácia už nie je relevantná.

Podaktorí sa dnes domáhajú, aby sme sa už k reformácii nevracali. Je pravda, že počas uplynulých desaťročí sa v dialógu medzi protestantami a katolíkmi podarilo urobiť dôležité pokroky – vezmite si napríklad luteránsko-katolícke Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení z roku 1999, alebo ďalšiu publikáciu, za ktorou stáli Evanjelikáli a katolíci spolu. Protestantom a katolíkom sa núkajú aj nové príležitosti, kedy sa spoločne postaviť za rôzne spoločenské otázky vzhľadom na rastúcu sekularizáciu západnej spoločnosti.

Zároveň je pravda, že teologické rozdiely v celej škále otázok nikam neodišli a upozorňovať na ne nemusí byť ani sporné, ani nemilosrdné. Podľa slov J. Greshama Machena: „Hovorí sa, že rozpoltenosť kresťanského sveta je zlo, a je to pravda. Zlo však spočíva v existencii chýb, ktoré túto rozpoltenosť spôsobujú, nie v rozpoznávaní týchto chýb vo chvíli, keď už existujú.“

Usilujme sa o jednotu Cirkvi, no zároveň si uvedomme, že skutočnú jednotu nikdy nedosiahneme nedbalým zaobchádzaním s pravdou. Keď sa naše teologické rozdiely týkajú otázok, ktoré sú kľúčové pre evanjelium, musíme byť ochotní spolu s Lutherom skonštatovať: „Tu stojím, inak nemôžem.“

Poznámka redaktora: Článok patrí do série 5 mylných predstáv.
Preložené z anglického jazyka. https://www.crossway.org/articles/5-myths-about-the-reformation/

Témy:
Gavin Ortlund

Gavin Ortlund

je manželom, otcom, kazateľom a spisovateľom. Slúži ako kazateľ vo First Baptist Church of Ojai v Ojai, v Kalifornii. Je autorom kníh: Theological Retrieval for Evangelicals: Why We Need Our Past to Have a Future (Crossway, 2019) a Finding the Right Hills to Die on: The Case for Theological Triage (Crossway/TGC, 2020).

Gavin Ortlund tiež napísal