Biblia a teológia

Čo zmierenie znamená pre nás

Naša potreba zmierenia a Božie milostivé riešenie v Kristovi

Hlavný dôvod, prečo náš trojjediný Boh stvoril ľudí, je, že nás stvoril, aby sme ho poznali vo zmluvnom vzťahu a odrážali jeho slávu vo svete ako jeho králi a kráľovné (Gn 1:26-28; Ž 8). Ako však môže Boží zámer stále trvať vzhľadom na ľudský hriech? Vo svojom hriechu sme my – ktorí sme boli stvorení, aby sme Boha všetkej slávy poznali, milovali a poslúchali – pred Bohom vinní a odsúdení a sami sa nedokážeme zachrániť. Ako nám Boh odpustí, obzvlášť, keď „nieto spravodlivého, niet ani jedného“ (Rim 3:10)? Adamov hriech prevrátil stvorený poriadok hore nohami a na celé ľudstvo privolal rozsudok smrti (Rim 3:23; Rim 6:23). Ľudia, ktorí boli stvorení pre zmluvný vzťah s Bohom a sebou navzájom, teraz čelia Božiemu spravodlivému súdu ako jeho nepriatelia a terče jeho hnevu (Ef 2:1-3). Akú máme nádej? Našou jedinou nádejou je, že náš trojjediný Boh, ktorý nás nepotrebuje, milostivo preberá iniciatívu, aby nás vykúpil, ospravedlnil a premenil (Ef 2:4-7).

Na rozdiel od toho, čo vyznáva nie-kresťanský spôsob myslenia, sa nedokážeme zachrániť sami. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že zvesť evanjelia nie je o svojpomoci alebo konaní dobra pre zlepšenie spoločnosti. Niet pochýb, že dôsledkom evanjelia sú naše životy premenené a začíname konať správne voči Bohu i sebe navzájom. Evanjelium je však v prvom rade o majestáte, sláve a nádhere nášho trojjediného Boha a o tom, čo on urobil, aby vykúpil, ospravedlnil a zmieril vzbúrencov proti nemu – ktorí si nezaslúžia nič, len odsúdenie – a aby všetko stvoril nové. Bez Boha, ktorý koná zvrchovanou milosťou, ľudská rasa je úplne stratená a bez nádeje. Toto je obzvlášť vážne, keď si spomenieme, proti komu sme zhrešili.

Keďže náš trojjediný Stvoriteľ a Pán je svätý a spravodlivý (Iz 6:1-4; Zj 4:8-11) a morálnou normou pre vesmír, nemôže jednoducho prehliadať náš hriech. Zamyslite sa nad Božou svätou spravodlivosťou (Gn 18:25). Boh nie je ako ľudský sudca, ktorý rozhoduje o zákonoch oddelených od seba. Boh je zákon. Čo je pravdivé, dobré a nádherné, sa meria podľa normy Božej samotnej dokonalej podstaty a vôle. To je dôvod, prečo náš hriech nie je triviálny! Vo svojej zámernej vzbure proti Bohu sme nezhrešili proti abstraktnej sile či neosobnému zákonu a náš hriech nemá len horizontálny rozmer, teda voči sebe navzájom. Náš hriech je v prvom rade proti Bohu. Napríklad Dávid pri svojej cudzoložnej afére s Batšebou a jej následkoch zhrešil proti mnohým ľuďom, ale taktiež vedel, že jeho hriech bol v prvom rade proti Bohu (Ž 51:4). Z tohto dôvodu nám Písmo pripomína, že Božie odpustenie nášho hriechu nie je lacné. Namiesto toho, aby nám Boh odpustil, vzhľadom na to, kým je ako svätý a spravodlivý, musí ostať verný sám sebe. Musí konať, aby naplnil svoju vlastnú spravodlivú požiadavku voči nám (Rim 3:25-26).

Toto však vyvoláva kľúčovú otázku, ktorá sa tiahne od Genezis 3 celou Bibliou: ako pri odpustení nášho hriechu Boh prejaví svoju svätú spravodlivosť, zmluvnú lásku, ako ostane verný sám sebe a zároveň ospravedlní bezbožných (Rim 4:5)? Písmo hovorí jasne: jedine v Kristovi, večnom Synovi, ktorý sa stal telom (Jn 1:1, 14) náš trojjediný Boh naplnil svoju spravodlivú požiadavku proti hriešnikom a získal pre nás zmierenie, ospravedlnenie a vykúpenie jeho poslušným životom a zástupnou smrťou (Rim 5:1; Rim 8:1). Aby odčinil, zvrátil a zaplatil za Adamov hriech, náš Pán Ježiš Kristus je ten jediný, ktorý to pre nás dokáže urobiť. Vo svojej ľudskosti je jediný, ktorý dokáže poslúchať za nás ako naša zmluvná hlava. Ako božský Syn je jediný, ktorý dokáže uspokojiť Božiu požiadavku na nás prijatím trestu za náš hriech (Rim 6:23). Okrem jeho poslušného života a smrti, ktorou nás zmieril s Bohom, nemáme žiadneho Spasiteľa (Jn 14:6; Sk 4:12; Rim 5:12-21; Heb 2:5-18). Avšak pre vtelenie, život, smrť a vzkriesenie máme úplne dostatočného Vykupiteľa, ktorý napĺňa všetky naše potreby (Heb 7:23-28).

Nie je lepšej správy než táto: Kristus Ježiš, ako vtelený Boh Syn, dokonale spĺňa našu potrebu pred Bohom svojim poslušným životom a zástupnou smrťou. V Kristovi sa trojjediná Božia láska slávne zjavuje, pretože v Kristovi dostávame dar spravodlivosti, ktorá je teraz naša vierou v neho. Vo zmluvnej jednote so svojim ľudom Kristus, ako náš zmluvný predstaviteľ a hlava, poslúcha namiesto nás, zomiera našou smrťou a uspokojuje božskú spravodlivosť – vlastne jeho vlastnú spravodlivosť – čoho dôkazom je jeho slávne vzkriesenie, nanebovstúpenie a vyliatie Ducha na Letnice (Sk 2). Dôsledkom toho jedine vierou, jedine v Kristovi je jeho spravodlivosť naša, teraz a navždy (Rim 8:1; 2Kor 5:21; Ga 3:13). Vierou zjednotení s Kristom sme úplní: ospravedlnení pred Bohom odpustením hriechov a odetí do jeho spravodlivosti (Rim 4:1-8; Rim 5:1-2).

Týmto všetkým sa myslí, že keď naplno pochopíme, kto Ježiš je a čo pre nás urobil, nanovo uvidíme, ako je Boh v strede vesmíru a nie my. Premýšľanie o Kristovom diele, ktorým je jeho obeť zmierenia, si pripomíname, že náš trojjediný Boh z milosti plánoval naše vykúpenie od večnosti a docielil ho na javisku ľudských dejín. Od začiatku do konca jedine Boh konal majestátnou mocou a milosťou, aby poskytol, dosiahol a zavŕšil našu spásu cez Otcovu iniciatívu, v Synovi a cez neho, a cez prácu Ducha zjednocujúcu nás s Kristom, takže celé jeho dielo je teraz naše (Ef 1:3-14).     

Žiť ako ospravedlnení a zmierení ľudia v Kristovi

Aký aké praktické dopady má na naše životy to, čo náš trojjediný Boh pre nás urobil v Kristovi? Mohli by sme spomenúť veľa aplikácií, ale zameriam sa na jednu konkrétnu. Keď uvažujeme o Božom odpustení nášho hriechu v Kristovi a našom ospravedlnení pred Bohom, dáva to do správnej perspektívy hriech ľudí proti nám, nech už sú tí ľudia akokoľvek hrozní, a umožňuje nám to navzájom si odpúšťať.

V modlitbe Pánovej sa dozvedáme, že máme prosiť Boha o odpustenie našich hriechov a že máme odpúšťať iným, ktorí hrešia proti nám (Mt 6:12). Ježiš to ešte zosilňuje, keď hovorí: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí váš nebeský Otec. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše previnenia” (Mt 6:14-15). Veľa ľudí má problém s týmto výrokom, ako keby nám Ježiš ponúkal vzťah typu niečo za niečo, ale on to myslí inak. Modlitbu Pánovu máme namiesto toho vnímať v jej kontexte v Matúšovi a s ohľadom na to, čo Kristus získal na kríži.

Keď tak urobíme, uvedomíme si, že náš Pán učí svoj ľud o tom, ako máme správne pristupovať jeden k druhému a ako správne vnímať vzťah medzi Božím odpustením nášho hriechu a našim odpustením druhým. Mohli by sme to vyjadriť takto: keďže Boh všetkej slávy nám v Kristovi odpustil náš ohavný hriech a keďže v Kristovi všetko, čo máme, sme dostali milosťou, potom platí, že keď nám Boh odpustil našu zradu proti nemu, potom iste môžeme odpúšťať druhým ich hriechy proti nám. Boh urobil to väčšie, keď odpustil nám, a ľudský hriech proti nám nie je to isté ako naša vzbura proti Bohu. Inými slovami, predpokladá sa tu, že všetci máme rovnaký problém s hriechom – konkrétne, všetci rovnako čelíme Božiemu hnevu a súdu. A tak, než uvážime, čo iný urobili nám, nesmieme nikdy zabudnúť na to, čo sme my urobili Bohu! Okrem toho platí, keď uvažujeme o svojom ospravedlnení v Kristovi, že náš hriech bol úplne odpustený a my sme odetí Kristovou dokonalou spravodlivosťou – ktorú sme prijali milosťou! (Ef 2:8-10). Vo svojom vzťahu k druhým sa musíme učiť odpúšťať im pre to, čo Boh v Kristovi urobil pre nás.

Zamyslite sa nad tým, ako sa táto myšlienka zdôrazňuje ďalej v Matúšovom evanjeliu. Keď Peter prichádza k Ježišovi a pýta sa ho, koľkokrát by mal odpustiť svojmu bratovi, ktorý proti nemu zhrešil, Ježiš odpovedá: „Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem” (Mt 18:22), čím podčiarkuje našu potrebu odpúšťať hriech nášho brata proti nám znovu a znovu. Prečo? Pretože najprv Boh odpustil nám ten väčší hriech – konkrétne náš hriech proti nemu – a my to musíme opätovať odpúšťaním menších hriechov – konkrétne ľudských hriechov proti nám. Nemáme zmenšovať to, aký hrozný je ľudský hriech proti nám. Máme si však pamätať, že náš najväčší problém ako ľudí je najskôr náš hriech proti Bohu, nášmu Stvoriteľovi a Pánovi, ktorý je hoden všetkej našej lásky, oddanosti a poslušnosti.

Ďalší spôsob, ako tom môžeme uvažovať, je klásť si otázku: keď je pre nás ťažké odpustiť tým, ktorí zhrešili proti nám, myslíme najskôr na náš hriech proti Bohu a Božie slávne a milostivé ospravedlnenie nášho hriechu v Ježišovi Kristovi? Kým si neuvedomíme, že náš problém je v prvom rade s Bohom, a to, že nám veľa odpustil, vždy sa nám bude druhým odpúšťať ťažko. Žiaľ, dnes v cirkvi sa zdá, že sa dokážeme sústrediť na to, čo niekto spravil nám – či už v minulosti alebo súčasnosti – a nesústreďovať sa na náš hriech proti Bohu a naše ospravedlnenie v Kristovi. Ak sa vám ťažko odpúšťa druhým, myslite najprv na to, čo Boh urobil pre vás!

Pre ďalšie štúdium a uvažovanie

Texty o Kristovom diele a našom ospravedlnení: Rim 3:21-31; Rim 5:1-11Rim 6:1-14; Rim 8:1-17; 2Kor 5:16-21.

Texty o našej reakcii: Mt 6:14-15; Mt 18:15-35; Rim 13:9-21; Flp 2:1-11; Kol 4:12-17; 1Jn 1:8-10; 1Jn 2:9-11; 1Jn 4:7-12.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Crossway

Stephen Wellum

je profesorom kresťanskej teológie na Southern Baptist Theological Seminary v Louisville, Kentucky (USA) and redaktorom The Southern Baptist Journal of Theology. Stephen a a jeho manželka Karen majú päť dospelých detí.