Menej zrelí kresťania môžu vraštiť obočie nad takzvanými „doktrínami milosti”, ako keď deti robia grimasy nad sushi. Robia tak však len preto, lebo ešte nespoznali jeho hlbšie potešenia. Tí zrelí nadobúdajú dôslednosť, vážnosť a hĺbku ohľadom doktrín a poznanie tých doktrín prináša radosť a nenudí.
Pre mnohých akési duchovné dospievanie – od „jednoduchých právd” evanjelia k obrovským teologickým skutočnostiam, ktoré stoja za týmito pravdami, ktoré ich stanovujú, posilňujú a ktoré z nich vyplývajú – znamená v kresťanstve vstúpiť do vyhne kresťanstva, ktorú niektorí nazývajú „kalvinizmus”. Je to bizarný výraz. Pravdy zdôrazňované v tomto „systéme” neboli novinkou Jána Kalvína pred 500 rokmi. Božia absolútna zvrchovanosť vo všetkom, vrátane spásy, je prítomná (často šokujúcim spôsobom) v Písme Starej zmluvy a všadeprítomná v Novej zmluve. Potom, po temnom stredoveku, s Reformáciou nastalo dlhé obdobie objavovania nanovo. Predtým, čo Kalvín učil v druhej generácii o Božej veľkosti, to robil Luther v prvej. A dlho pred Lutherom Augustín jednoznačne rátal s Božou zvrchovanosťou a božskosťou.
Kalvinizmus je akási prezývka, ako ho nazval Spurgeon, „starých silných doktrín… ktoré sú istotne a pravdivo zjavenou Božou pravdou, ako je v Kristovi Ježišovi.” Jonathan Edwards tak isto nevyznával žiadnu závislosť na Kalvínovi, ale bol ochotný tento výraz prijať, ak verným pomáhal rozlišovať medzi Božou nadčasovou pravdou a vpádom neveriacich myšlienok. Edwards píše vo svojom predslove k Slobode vole:
Vôbec mi nebude vadiť, ak ma nazvú kalvinistom za účelom rozlišovania, hoci absolútne popieram závislosť na Kalvínovi alebo vieru v pravdy, ktoré vyznávam z dôvodu, že im veril a učil ich on, a nie je možné ma právom obviniť z toho, že verím všetkému presne tak, ako to učil on.
Potešenie podľa Augustína
Jedným z nebezpečenstiev teológie, ktorým čelíme, je, že budeme tak veľmi zdôrazňovať jej pravdivosť, že nezdôrazníme dostatočne jej dobrotu – a krásu. „Musíme zmeniť spôsob, akým premýšľame o svojej reformovanej soteriológii,” vyzýva John Piper vo svojej Augustínovej biografii, „aby každý konár a každá vetva na strome pretekala miazgou potešenia podľa Augustína.”
Augustín, viac než väčšina ľudí, nepísal len o pravde, ale aj o radosti. Jeho známe tvrdenie v jeho Vyznaniach je, že ľudské srdcia nebudú mať pokoja, kým nespočinú v Bohu, a o Bohu píše nie len ako o zvrchovanom v moci, ale taktiež ako o zvrchovanej „radosti” – absolútnom poklade vesmíru (Mt 13:44; Flp 3:7-8), ako o Radosti nad všetky radosti a vo všetkých radostiach, a o Bohu ako o „nesmiernej radosti” (Ž 43:4).
Takže, ako by mohlo znieť a ako by mohlo chutiť dozrievajúcim ústam, keď budeme hovoriť nie len o pravde, ale taktiež o dobrote a radosti takzvaných „doktrín milosti”? Päť bodov kalvinizmu (v angličtine zhrnuté skratkou TULIP, ako odpovedí na päť konkrétnych teologických omylov[1]) prechádza od ľudskej neschopnosti získať pravú radosť, k úlohám Otca, Syna a Svätého Ducha pri jej zabezpečení a k terajšej schopnosti a dokonca istote ľudí, že v nej zotrvajú. Pouvažujte o týchto piatich známych bodoch a ochutnajte miazgu potešenia v každej vetve a každom konári stromu.
Úplná skazenosť
„Úplná skazenosť,” vraví Piper, „neznamená len byť zlým, ale taktiež zaslepeným voči kráse a mŕtvym voči radosti.“ Skazenosť v nás neprináša z dlhodobého hľadiska potešenie, ale trápenie. Trápenie, ktoré si človek sám volí, a trápenie, ktoré Boh ukladá ako spravodlivú odplatu. Dokonca i z krátkodobého hľadiska, keď nám hriech núka svoje klamlivé sľuby o potešení, vo svojej skazenosti nie sme skutočne šťastní. Nikto nehreší z povinnosti, ale hriech taktiež nikoho nerobí hlboko a trvalo šťastným. Hrešíme kvôli nejakému potešeniu, ale potom zisťujeme, že je prázdne, znovu a znovu.
Úplná skazenosť znamená, že sami o sebe sme úplne neschopní utiecť z väzenia nášho trápenia, úplne neschopní získať radosť, po ktorej naše srdcia túžia. Náš vrodený stav, okorenený plytkými a prázdnymi chvíľami vzrušenia, nie je šťastný. Oddelení od Krista sme mŕtvi pravej radosti (Ef 2:1, 5; Ef 4:18) a slepí voči pravej kráse (2Kor 4:4). No aj tak sú to práve „slabí”, „bezbožní”, „hriešnici” a jeho „nepriatelia”, ktorých Boh so sebou zmieruje v Kristovi (Rim 5:6-10) a privádza ich k skutočnej radosti (Rim 5:11).
Bezpodmienečné vyvolenie
„Bezpodmienečné vyvolenie znamená, že úplnosť našej radosti v Ježišovi bola pre nás naplánovaná ešte predtým, než sme existovali.” Otec si vyvolil svoj ľud, aby s ním zdieľal svoju nekonečnú radosť, dokonca ešte predtým, než existovali, nehovoriac o tom, že to bolo predtým, než urobili čokoľvek dobré či zlé. Ako by sa naše vyjadrovanie sa o takom božskom vyvolení zmenilo, keby sme sa sústreďovali viac na večnú blaženosť a menej na stratu našej domnelej nezávislosti? Otec v Ježišovi Kristovi neokrádal ľudstvo o jeho schopnosť rozhodovať sa. Namiesto toho si z rasy neschopných rebelov zvolil ľud, v čistej milosti a milosrdenstve, aby s ním zdieľal nekonečnú blaženosť Trojice.
Ak ste v Kristovi, Boh si vás vybral pre radosť, skôr, než ste mali akúkoľvek možnosť voľby alebo než ste mohli splniť akékoľvek podmienky. On nás „požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach. Veď ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil“ (Ef 1:3-4). Zvrchovaný Boh, ktorý je zvrchovanou Radosťou, „koná všetko podľa zámeru svojej vôle” (Ef 1:11) a jeho vôľa pre jeho ľud je urobiť ich navždy nezlomne, neochvejne šťastnými.
Ohraničené zmierenie
„Ohraničené zmierenie je uistenie, že nezničiteľná radosť v Bohu je pre nás spoľahlivo získaná krvou zmluvy.” Otec neluskol prstami, nestlačil gombík alebo nezamával paličkou, aby mal jeho ľud večnú milosť istú. Skutočný svet je komplikovanejší a skutočná milosť oveľa lepšia. Boh je neochvejne spravodlivý a zároveň plný lásky a milosti. Aby zaplatil za úplne skazených, dal svojho jediného Syna, ktorý túto misiu prijal a šiel ochotne. A dar Božieho vlastného Syna konečnú radosť nie len umožnil, ale zaručil. Pre Boží ľud je naša konečná radosť rovnako istá, ako smrť a vzkriesenie Božieho Syna.
Ježiš priniesol našu radosť za cenu svojho vlastného utrpenia a bolesti. Skutočná radosť je drahá, nie lacná. A pre jeho ľud, jeho ovce, jeho nevestu, nielen zabezpečil ponuku záchrany, ale taktiež ju realizuje pre nás a v nás.
Neodolateľná milosť
„Neodolateľná milosť je záväzok a moc Božej lásky zabezpečiť, že sa nebudeme držať samovražedných potešení, ale oslobodí nás zvrchovanou mocou lepších radostí.” Nielen, že Otec plánuje a Syn uskutočňuje, ale Boh Duch nezlomne aplikuje Synovu prácu, s jeho dokonalým načasovaním, na Otcových vyvolených ľudí. Presne vtedy, keď chce, Duch preniká do skazených životov, nevedomky nasmerovaných do večného trápenia cez hriech, a neodvolateľne mení srdcia. Poráža naše otroctvo trápeniu hriechu a oslobodzuje nás pre lepšiu radosť, ktorá je len v Bohu.
Ak to pripustí, na nejaké obdobie dokonca môžeme odporovať – ale iba dokým nám to dovolí pre svoje dobré zámery. Keď je pripravený, s láskou zlomí chrbát nášho odporu. Otvára naše oči pravde, kráse a pomáha nám viac si vážiť Ježiša Krista ako Radosť všetkých radostí.
Zachovanie svätých
„Zachovanie svätých je všemocné dielo Boha, ktorý nás zachová vo všetkom utrpení a súžení pre dedičstvo večných potešení po Božej pravici.” Nakoniec sa z ľudského trápenia vo svojom hriechu po Otca, ktorý zvolil radosť pre svoj ľud, ktorý ešte len bude vytvorený, Syna, ktorý to zabezpečil a Ducha, ktorý to aplikuje, vraciame k ľuďom, v Kristovi. Boh v nás pôsobí, aby sme vytrvali v radosti viery cez strasti a radosti života v tomto veku. Krátky Júdov list má známe zakončenie: „Tomu však, ktorý vás môže uchrániť pred pádom a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu . . .” (Júd 1:24).
Zachovanie sa nehrá na priamočiaru cestu životom bez utrpenia. Zachovanie sľubuje definitívnu ochranu a večné bezpečie. V Kristovi prísľub zachovania hovorí: „Váš zármutok sa premení na radosť“ (Jn 16:20) a: „Vašu radosť vám nikto nevezme“ (Jn 16:22).
Radosť má posledné slovo
Boh je úžasný tvorca príbehov. Nekreslí tenké priame čiary od obrátenia k osláveniu. Je majstrom radostí a starostí a opäť radostí. Nie je tak citlivý, aby bol alergický na utrpenie a zdanlivú porážku. Vlastne v tomto padlom a hriechom nakazenom svete si užíva príbehy návratu. Jeho ľudia sú na tom často zle. „Mnohé zlo musí vytrpieť spravodlivý” (Ž 34:20). „Do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia” (Sk 14:22).
Boh ako naša zvrchovaná radosť neznamená, že každá chvíľa nášho života v tomto veku bude príjemná a bez komplikácií. Je to však sľub, že vždy existuje radosť, ktorá je hlbšia a väčšia než akákoľvek bolesť a utrpenie, s ktorými sa stretneme. Neznamená to, že naše problémy sú zanedbateľné. Znamená to však, že naše utrpenie, vďaka Kristovi, nemá posledné slovo. Radosť bude mať posledné slovo. Radosť zahrá posledný tón. To je dôvod, prečo všetci z nás, ako Spurgeon a Edwards, ktorí sú ochotní kvôli rozlíšeniu nazývať sa „kalvinistami”, urobia dobre, ak ukážu svetu a cirkvi nie len zápal pre pravdu, ale taktiež pre radosť a milosť, ktoré takéto pravdy prinášajú.
[1] Podľa začiatočných písmen anglických názvov 5 bodov kalvinizmu: total depravity, unconditional election, limited atonement, irresistible grace, perseverance of saints. (Pozn. prekl.)
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Desiring God
