Povedať, že cirkev nie je len dobrovoľné združenie kresťanov, zdroj kresťanského života, či spoločenstvo, ktoré môžeš využívať, je v súčasnosti veľmi kontroverzné. Rovnako kontroverzný však môže byť výrok, že miestny cirkevný zbor zohráva jedinečnú a dôležitú úlohu v Božom pláne spasenia, pretože je ambasádou nebeského kráľovstva v temnom a padnutom svete.
Inými slovami, miestny cirkevný zbor bol založený samotným Kráľom Ježišom, aby vo svete napĺňal špecifickú úlohu a dostal autoritu hovoriť v Ježišovom mene. Presne to mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Dám ti kľúče od kráľovstva“. To znamená, že vy, t.j. veriaci, ktorí spoločne, oddane a úprimne, vyznávate svoju vernosť Kráľovi, a považujete sa navzájom za údy jedného tela, vy spoločne, ako cirkev teraz máte autoritu hovoriť v mojom mene. Máte autoritu hovoriť čo je evanjelium a kto ho správne vyznáva. To sú kľúče od kráľovstva.
Ako to ale funguje prakticky? Ako tieto kľúče používa miestny cirkevný zbor na uplatňovanie autority, ktorú mu Ježiš zveril? Niekto môže tvrdiť, že Biblia nám odpoveď na túto otázku nedáva, a preto sa obraciame k pragmatizmu (tomu, čo funguje). Iný hovorí, že sa k tomu Biblia vyjadruje. Potom sú tí, ktorí argumentujú v prospech rôznych štruktúr cirkevného vedenia – episkopát (biskupský úrad s pápežom na čele), presbytérium (sieť navzájom prepojených štruktúr), forma presbyteriánstva, v ktorej nie je hierarchia, ale zbor je vedený staršími, a nakoniec kongregacionalizmus.
Ale aj medzi kongregacionalistami sa nájdu tí, ktorí tvrdia, že zbor by mal byť vedený radou zloženou z kazateľa a diakonov; alebo by mal byť úplnou demokraciou; alebo, že zbor sa môže rozprestierať na niekoľkých lokáciách v rámci mesta, štátu, či celého sveta a byť vedený centrálnou skupinou ľudí, alebo jednotlivcom.
Tak ako tomu máme rozumieť?
V prvom rade chcem vyjadriť, že Biblia o tejto téme hovorí, a hovorí toho celkom dosť. Kráľ Ježiš nenechal svoju ambasádu bez návodu na to, ako ju usporiadať a viesť. Podľa inštrukcií, ktoré nám zanechal by sa dalo povedať, že by malo ísť o staršovstvom vedený kongregacionalizmus. To znamená, že celé zhromaždenie uplatňuje autoritu kľúčov od kráľovstva, ale je vedená a vyučovaná autoritou svojho staršovstva.
Jednoducho povedané, Kráľ Ježiš nechal svojim miestnym cirkevným zborom dve veci – kľúče od kráľovstva, a staršovstvo, ktoré vedie a vyučuje, ako ich správne používať.
Verím, že nasledujúce riadky vám lepšie pomôžu porozumieť, prečo je cirkevný zbor dôležitý nie len pre kresťana ako jednotlivca, ale aj pre uskutočnenie Božieho zámeru, ktorým je vytvorenie nového svätého národa, v centre ktorého je jeho Syn.
Preto nasleduje sedem bodov, v ktorých ozrejmím, čo znamenajú kľúče od kráľovstva a ako pomocou nich miestne zbory aplikujú autoritu.
1. Ježiš dáva kľúče od kráľovstva konkrétnym zhromaždeniam veriacich – skupinám, ktoré sa spolu pravidelne stretávajú
Ak by ste navštívili náš cirkevný zbor, ako prvé by ste počuli moderátora povedať: „Vitajte na zhromaždení Baptistického zboru na Third Avenue.“ Prečo sú tieto slová také dôležité? Pretože naše spoločné stretnutie, naše zhromaždenie, nie je náhodné pre našu identitu ako cirkevného zboru. V skutočnosti je naše zhromaždenie jej najzákladnejšou súčasťou a existuje pre to niekoľko biblických dôvodov. V skratke predstavím tri:
1. Význam slova „cirkev“
Grécke slovo kyrikon znamená dom Hospodinov, doslovne „budova, v ktorej býval pán”. Biblia však slovo kyrikon nepoužíva. Používa však slovo ekklesia, čo znamená „zhromaždenie alebo stretnutie“. To je slovo, ktoré používa Ježiš v súvislosti s nami – skupinou veriacich, ktorí sa stretávajú k spoločným aktivitám.
2. Obrazy, ktoré na opis cirkvi používa Biblia poukazujú na spoločenstvo
Budova zo živých kameňov, telo s údmi, stádo oviec. To všetko odkazuje na niečo, čo je doslovne spolu, čo má doslovnú spoločnú fyzickú geografickú polohu.
3. Úlohy, ktoré Ježiš zveruje cirkvi, predpokladajú toto spoločenstvo
Ak sa máme navzájom povzbudzovať, ochraňovať a učeníkovať tak, ako nás to učí Ježiš, a ak pri tom sa máme navzájom poznať, je nevyhnutné, že sa musíme spolu pravidelne stretávať.
A preto Baptistický zbor na Third Avenue nikdy nebude tým, čo sa zvykne nazývať cirkevným zborom na viacerých miestach. Jednoducho povedané – ak máme byť presní – nič také ako zbor na viacerých miestach neexistuje rovnako, ako nemôže existovať budova, či telo na viacerých miestach naraz.
Tu je pointa: Cirkev nie je definovaná iba rovnakým názvom, vedením, rozpočtom, či kanceláriami. Je to spoločenstvo kresťanov, ktorí sa pravidelne – Biblia by povedala, že raz za týždeň, v Pánov deň – stretávajú, aby spolu fungovali ako ambasáda Kráľa Ježiša. Presne to prvá cirkev v Jeruzaleme robila – všetkých 10 000 veriacich sa stretávalo v Šalamúnovom chráme až do dňa, kedy začali byť prenasledovaní a museli sa rozpŕchnuť. A ani potom sa z nich nestali franšízy, alebo vetvy, alebo kempusy centrálneho Šalamúnovho chrámu. Stali sa novými samostatnými plne fungujúcimi ambasádami alebo cirkevnými zbormi.
Ježiš teda dáva kľúče od kráľovstva jednotlivým zhromaždeniam veriacich.
2. Ježiš dáva kľúče od kráľovstva zhromaždenému spoločenstvu a nikomu inému
Je to síce jednoduchý princíp, ale o to dôležitejší. Keď mu porozumieme, naraz nám odpovie na tisíce otázok ohľadom fungovania a spravovania cirkvi. Ježiš dáva všetku autoritu zhromaždeniu. Nie staršovstvu, ani presbytériu, ani biskupovi, ani pápežovi.
Pozrime sa do evanjelia podľa Matúša 18:15-17. Posledný krok, ktorý Ježiš zmieňuje, je: „povedz to cirkvi”, nie „povedz to starším“, alebo obráť sa na kolégium kardinálov či pápeža. Platí to, čo povie cirkevný zbor. Môžeme to tiež vidieť v Pavlovom liste Galatským cirkvám. V ich zboroch vyučovali falošní učitelia, avšak Pavol v konečnom dôsledku nezvaľuje vinu na nich. Viní cirkvi z toho, že prijali takéto učenie. Dokonca im hovorí, že majú právo odmietnuť jeho, aj anjela z neba, keby ich učil v rozpore s evanjeliom. To oni – nie Pavol, nie učitelia, nie anjeli – majú kľúče od kráľovstva a právo hovoriť v Ježišovom mene.
V tomto zmysle teda majú byť cirkevné zbory „kongregregačné“. Znamená to, že zhromaždenie podriadené samotnému Kráľovi má konečnú pozemskú autoritu povedať, čo je evanjelium a kto ho správne vyznáva. Nie starší, nie presbytérium, nie pápež, nie rada diakonov, ani ty ako jednotlivec, ale celé zhromaždenie.
To znamená, že každý člen môjho zboru nesie 1/423 zodpovednosť za to, že evanjelium bude verne zvestované. A to nie len na čas kým sú tu, ale po nasledujúce stáročia. Stovky svätých to robili po viac ako 130 rokov a kým sa Ježiš nevráti, musia zabezpečiť aby ambasáda ich Kráľa tu bola ešte ďalších 130 a viac rokov.
3. Moc kľúčov od kráľovstva znamená autoritu chrániť cirkev a jej svedkov, a rozširovať dosah Ježišovho kráľovstva
Odkiaľ ale berieme „chrániť a rozširovať“?
Nájsť to môžeme na niekoľkých miestach Novej zmluvy. Musíme však rozumieť, že autorita ochrany a rozširovania nie je založená len na základe niekoľkých biblických textov. Je to v skutočnosti vyvrcholenie dejín, ktoré začali v záhrade Eden.
Na začiatku našej histórie Boh zveril Adamovi v Edene špeciálnu úlohu, určitý úrad, ktorý mal zastávať. Tá úloha sa skladala z dvoch častí: mal byť kňazom a kráľom Edenu. Ako kráľ mal vládnuť, mal sa množiť a rozširovať a podrobiť celú zem svojej vláde a vládeBoha. Ako kňaz mal, podobne ako kňazi v Chráme, strážiť Záhradu od zla a nečistoty. Ako však vieme, úplne v tom zlyhal. Namiesto toho, aby chránil záhradu pred Satanom, pridal sa k jeho vzbure.
Zvyšok príbehu Biblie sledujeme Božiu obnovu týchto dvoch úradov. Boh poslal niekoho, kto by zastával tieto úrady namiesto Adama a stal sa dokonalým kráľom a kňazom. Tým niekým sa po dlhých útrapách ľudstva nakoniec stal Ježiš. On je tým Kráľom, ktorý si podmanil svet, On je tým Kňazom, ktorý porazil Satana. On je tým, kým mal byť Adam.
Na prekvapenie mnohých, Biblia hovorí, že keď uznáme svoj hriech, začneme veriť v Ježiša, pokloníme sa pred ním a zjednotíme sa s ním vo viere, tie dve úlohy preberáme na seba. Preberáme úrady kraľovania a kňazstva, úlohu chrániť miesto, kde prebýva Boh rozširovať jeho kráľovstvo. Nedostávame to ale ako nečinní jednotlivci, pretože niekto musí potvrdiť, že nám tieto privilégiá naozaj patria, že sme naozaj zjednotení s Ježišom.
Presne to sa deje prostredníctvom krstu a členstva v zbore. Vtedy cirkev hovorí svetu: „Áno! Vidíme, že si kresťan. Pridaj sa k nám a uplatňuj s nami autoritu a zodpovednosť chrániť a rozširovať Božie kráľovstvo.”
Úlohou členov zboru je ochraňovať svedectvo a rozširovať dosah Božieho kráľovstva. Pozrieme sa na každú z nich osobitne v druhej časti článku.
Poznámka redaktora: Text pokračuje druhou časťou na Existuje cirkevná autorita? (Časť 2). Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
