Poznámka redaktora: Text je pokračovaním článku Existuje cirkevná autorita? (Časť 1).
4. Cirkev uplatňuje svoju autoritu rozširovať poznanie a uznanie Ježišovho kráľovstva prostredníctvom evanjelizácie
Veľké poverenie definuje túto autoritu najvýstižnejšie. Nie je to veľmi kontroverzné, ale všimnite si, že evanjelizáciu som nazval autoritou, nie iba zodpovednosťou. Je to zodpovednosť, no je to aj autorita, právo zverené nám samotným Kráľom Ježišom. „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. Choďte teda…“
Preto nedokáže žiadna hranica, prenasledovanie a potláčanie zastaviť cirkev v jej ohlasovaní evanjelia a vyučovaní nových učeníkov. Je to práca, ktorá je podporovaná mocou Kráľa vesmíru.
5. Cirkev svoju kňazskú autoritu chrániť integritu Ježišovho kráľovstva uskutočňuje cez členstvo v cirkvi a cirkevnú disciplínu
Keď cirkev prijíma niekoho za svojho člena, hovorí: „Áno, vyzerá to tak, že rozumieš evanjeliu a naozaj mu veríš. Zdá sa, že si podriadený a zjednotený s Ježišom.“ To je druh ofenzívnej ochrany, ktorá vymedzuje hranice na prednom fronte.
Existuje ale druhý typ ochrany a to defenzívny. Ten nastáva, keď cirkev musí povedať svojmu členovi: „Tvoj terajší život nevyzerá ako život kresťana, a ak budeš aj naďalej zotrvávať v hriechu a zapierať Krista, nemôžeme ťa nechať takto žiť a zároveň sa nazývať kresťanom.“ Inými slovami, cirkev má právo zrušiť alebo nepotvrdiť vyznanie jednotlivca, že je kresťanom. To sa zvykne nazývať aj cirkevná disciplína.
Ježiš o tom hovorí v Matúšovi 18. kapitole, keď má taký človek byť považovaný za outsidera. V 1. Korinťanom 5 hovorí Pavol, že takého hriešneho človeka treba odstrániť spomedzi seba, odsúdiť, nestýkať sa s ním – amputovať ho spomedzi seba ako ruku nakazenú gangrénou.
Čo to teda znamená? Čo sa to vtedy naozaj deje? Nie je to ako učenie rímsko-katolíckej cirkvi o exkomunikácii, kde sa vyradením z cirkvi myslí odsúdenie do pekla. Túto autoritu má len Kráľ Ježiš. Máme tým ale na mysli, že „Už nemôžeme ďalej potvrdzovať tvoju vieru, pretože tvoj život nie je v súlade s tým, čo znamená byť kresťanom.“ Takže nepotvrdzujeme tvoj krst, nemôžeme ti dovoliť zúčastniť sa na Večeri Pánovej. A to je veľká vec. Ale aj napriek tomu, že cirkev pri tomto vyjadrení nemá autoritu odsúdiť nekajúcneho človeka do pekla, malo by ho to priviesť k strachu pred Kráľom Ježišom, pretože jedného dňa môže povedať „Nikdy som ťa nepoznal.“
Takéto riešenie však cirkev nepoužíva len tak ledabolo. Všetci kresťania hrešia, a cirkvi nemajú exkomunikovať len preto, že jeden z ich členov má chamtivé myšlienky, či preto, že povedal niečo tvrdo. Cirkev má autoritu takýto trest využiť len pri hriechoch, ktoré sú vážne, viditeľné a bez pokánia.
Vážny hriech
Vážny hriech je taký, ktorý nie je v kresťanskom živote zvyčajný. Sú to hriechy ktoré svojou podstatou, alebo opakovaním vyvolávajú otázky či daný človek je naozaj kresťanom bojujúcim proti telu.
Viditeľný hriech
Cirkev nemá uplatňovať cirkevnú disciplínu na hriechy ako pýcha, ale vonkajšie, viditeľné hriechy.
Hriech bez pokánia
Hlavným výsledkom cirkevnej disciplíny by malo byť pokánie. Cirkev by preto nemala exkomunikovať vyznávajúceho kresťana, ktorý svoj hriech ľutuje. Samozrejme pokánie neznamená len povedať, „mrzí ma to“. V niektorých situáciách iba slovné vyjadrenia pokánia nie sú uveriteľné, preto cirkevné spoločenstvo dáva kajúcnikovi čas dokázať, že svoje vyjadrenie myslí naozaj úprimne (napríklad dlhodobé zavádzanie a klamstvo, či hriech, ktorý je vyslovene škandalózny).
Cirkevná disciplína ľudí často mätie. Myslia si, že je to neslušné, alebo že to má človeka ponížiť a strápniť. To však nie je pravda. Biblia nám opisuje niekoľko dôvodov na cirkevnú disciplínu a všetky majú ďaleko od nepríjemnosti, či nenávisti. V skutočnosti majú byť hlbokými skutkami lásky:
- Láska k jednotlivcovi má vždy viesť k pokániu. V Matúšovi 18 Ježiš hovorí o „získaní si svojho brata“. V 1. Korinťanom 5, Pavol vyzýva zbor k cirkevnej disciplíne, aby „bol duch v Pánov deň zachránený“, čo sa možno aj stalo (2Kor 2:6-7). Disciplína sú slová cirkvi k mužovi alebo žene: „Je nebezpečné, ak v tom budeš pokračovať.“
- Láska k cirkvi, pretože varuje a ochraňuje ostatných členov. Hovorí im to „Nerob toto!“
- Láska k pozorujúcemu svetu, lebo to umožňuje cirkvi jasne povedať ako naozajstné kresťanstvo vyzerá.
- Láska k Ježišovi, pretože jeho česť a povesť berieme vážne.
V tomto bode je ale na mieste sa pýtať: Nemôže sa cirkev pomýliť? Nemôže používať disciplínu nesprávne? Odpoveď je samozrejme, že môže. Máme však k dispozícii dve nápravy. Prvou je, že Ježiš nakoniec aj tak napraví všetko na správnu mieru. Druhou je, že miestne cirkevné zbory môžu nesúhlasiť a môžu členstvo obnoviť.
Aj napriek tomu, že cirkevná disciplína je často považovaná za náročnú a smutnú úlohu, mala by sa rodiť z lásky a mala byť mať za cieľ dobro človeka. Neznamená „nemáme ťa radi“, ale „milujeme ťa, preto chceme aby si činil pokánie a nechal sa obnoviť.“
6. V používaní zverených kľúčov je cirkev vedená staršími
Všade, kde máme v Písme spomenutý cirkevný zbor, sú tam spomenutí starší. A tí starší majú špecifickú úlohu – viesť cirkev, aby vykonávala Ježišom danú autoritu. Starší nemajú kľúče od kráľovstva, tie má celý zbor. Starší však zbor vedú k tomu, ako ich správne používať. Nie je to však len poradná úloha. Ich vodcovské postavenie má naozajstnú autoritu.
Preto máme v Biblii texty ako Hebrejom 13:17: „Poslúchajte tých, čo vás vedú, a podriaďujte sa im“, alebo Skutky 20:28, kde ich Pavol nazýva „dozorcami“ , alebo 1. Petrov 5, kde nás Pavol vyzýva „podriadiť“ sa starším.
Takýto jazyk však ľudí znepokojuje, pretože podriaďovanie sa vo všeobecnosti má veľmi zlé meno. A niekedy oprávnene. Naprieč celou Bibliou sa však tiahne línia, ktorá nám hovorí, že byť pod správnou autoritou je dobré a životodarné.
To platí aj o autorite starších v cirkvi. Ide tu však aj o špecifický druh autority, ktorú staršovstvo má. Nie je to autorita rozkazovať, ale autorita poúčať. Štáty alebo rodičia majú autoritu nariaďovať – niečo povedia a následne majú autoritu vymáhať poslušnosť mečom, alebo palicou.
Nie všetky autority majú vynucovacie prostriedky. Namiesto toho sa spoliehajú na Ježišov prísľub, že to na konci vekov prevezme on. A práve takúto autoritu majú starší – autoritu poúčať. Môžu poradiť, vysvetliť, ale nikoho nemôžu prinútiť. Preto je v Biblii tak zdôrazňovaná potreba, aby starší boli dobrí učitelia. Práve cez vyučovanie Slova a presviedčanie totiž starší uplatňujú svoju autoritu.
Niektorí si poviete: „Dobre teda, ale to nie je skutočná autorita”. Opak je pravdou. Takúto autoritu podporuje Ježiš. Ak ťa starší vyučujú a ty to odmietaš, nie je to koniec. Zodpovedať sa budeš na konci. Možno máš pravdu a možno nie. Je však múdre byť opatrný.
V praxi to vyzerá tak, že staršovstvo navrhuje a cirkvné zhromaždenie hlasuje. Cirkevný zbor má stále právo a autoritu odmietnuť návrh starších a dokonca zbaviť ich mandátu staršieho, alebo ich nahradiť. Znovu však pripomínam potrebu byť pripravený niesť zodpovednosť za toto rozhodnutie, čo nás privádza k poslednému bodu.
7. Vzťah medzi cirkevným zborom a staršími musí byť založený na dôvere, nie skepticizme
Niektorí kresťania si myslia, že cirkevný zbor má byť ten, kto kontroluje starších a šliape im na päty. Dokonca to niektorí majú podložené aj teologicky. Sú tiež len hriešni a preto, rovnako ako naša vláda, aj oni potrebujú byť kontrolovaní, aby nezišli zo správnej cesty.
Cirkev však nemá fungovať ako vláda štátu, kde sa jednotlivé ministerstvá navzájom kontrolujú a snažia sa udržať si vplyv. Práve kvôli sebectvu ľudí svetská vláda potrebuje dozor a kontroly.
Cirkev je ale fundamentálne odlišná. Áno, musíme začať pri tom, že sme hriešni, ale platí aj to, že môžeme byť obnovení. Preto naše vzťahy musia byť charakterizované dôverou a nie kontrolou, nedôverou a skepticizmom.
V praxi je teda veľmi prospešné, ak cirkevný zbor hlasuje jednomyseľne. Pre niekoho to môže byť frustrujúce. Môžu si myslieť, že je to zlyhanie kongregacionalizmu. Ak je voľba jednohlasná, zvaľujú to na nezáujem spoločenstva, či dokonca zastrašovanie staršovstvom.
Samozrejme to môže byť pravda, ale myslím si, že to takisto môže znamenať dôveru v staršovstvo tak, ako to Ježiš zamýšľal. Na druhej strane, ak má cirkevný zbor príliš veľa rozdeľujúcich hlasovaní, pravdepodobne potrebuje nové, dôveryhodnejšie staršovstvo.
Čo však robiť pri hlasovaní proti? Ak chceme hlasovať proti niečomu, musíme byť o našom dôvode presvedčený a robiť to s plnou vážnosťou. Tým chcem povedať, že musíme skutočne túžiť po tom, aby to neprešlo. Najhoršie hlasovanie je, keď človek ani poriadne nechce, aby voľba neprešla. Dôvodom môže byť veľmi vážny dôsledok. Člen ale hlasuje proti, len aby vyjadril svoj názor, a rozhodnutie necháva na zvyšok zboru.
Ak hlasuješ nie, alebo proti, rob to s integritou. Tvojim dôvodom má byť presvedčenie, že to, o čom sa hlasuje je nesprávne využívanie kľúčov od kráľovstva. Keď hlasuješ proti návrhu staršovstva, musíš rozumieť tomu, že jedného dňa sa za to budeš aj zodpovedať Ježišovi.
Ježiš túži po tom, aby vzťah staršovstva a miestneho cirkevného zboru nebol založený na napätí a konfliktoch, ale aby bol príjemný a plný dôvery a lásky. Biblia nám to aj pripomína, keď hovorí, že starší sú darom cirkvi, darovanými Kráľom z nebeského trónu. Biblia tiež hovorí, že starší majú robiť svoju prácu vždy s vedomím, že to bol Ježiš, kto svoj ľud vykúpil pre seba svojou krvou a že je s nimi zjednotený. To teda znamená, že ak staršovstvo zle zaobchádza s členmi, zle zaobchádza aj so samotným Ježišom.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
