Keď kresťania posudzujú mnohé moderné trendy týkajúce sa ľudskej osoby – či už ide o otázky sexu a sexuality, potraty, eutanáziu alebo jednoducho to, čo by sme mohli nazvať všeobecne egocentrickou povahou moderného konzumného života – vystavujú sa skutočnému nebezpečenstvu. Tomuto nebezpečenstvu čelil farizej v chráme, ten, ktorý vyslovil slová: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako ostatní ľudia.“ Táto modlitba ho okamžite odlíšila od jeho súčasníkov a oslobodila ho, aspoň v jeho vlastných očiach, od morálnych problémov jeho doby.
Expresívny individualizmus v modernom uctievaní
Ak je expresívny individualizmus typickým spôsobom, akým ľudia uvažujú o sebe a o svojom vzťahu k svetu, potom kresťania musia pochopiť, že aj oni sú do toho hlboko zapletení. Nemôžeme sa abstrahovať od nášho sociálneho a kultúrneho kontextu a od intuícií, ktoré náš kontext pestuje, rovnako ako nemôžeme opustiť svoje telo a vznášať sa na Mesiac. Naša prvá myšlienka nesmie byť myšlienka farizeja, ale skôr myšlienka učeníkov, keď im Ježiš povedal, že jeden z nich ho zradí: „Som to ja, Pane?“ Takýto prístup bude nielen odrážať a posilňovať primeranú pokoru; môže nám tiež pomôcť aspoň trochu sa oslobodiť od kultúry, ktorá nás obklopuje. Poznanie toho, ako nás svet nabáda myslieť a žiť, nás vyzbrojí, aby sme mu dokázali vzdorovať.
Jednoducho povedané, expresívny individualizmus preniká do moderného kresťanského života. Tí z nás, ktorí navštevujú zbory s tradicionalistickou estetikou uctievania, by pravdepodobne na dôkaz toho poukázali na moderné chválové piesne a štýly uctievania. Mnohí kresťania vnímajú uctievanie ako čas na „sebavyjadrenie“; vyzdvihujú pritom výhody „spontánnosti“ alebo hudobných aranžmánov, ktoré hrajú na city, či textov, ktoré sa zameriavajú na pocity v prvej osobe. Na základe toho by bolo veľmi jednoduché tvrdiť, že moderné kresťanstvo je hlboko formované expresívnym individualizmom.
Hoci vyjadrovanie pocitov pri uctievaní určite nie je zlé – žalmy sú plné takýchto prejavov – zameranie na emócie sa príliš často stáva cieľom samým osebe, a nie etapou na ceste k uvedeniu týchto pocitov do súladu s Božím slovom. Vnútorný psychologický stav žalmistu treba nakoniec vždy interpretovať cez sieť Božieho zjavenia. Dokonca aj Žalm 88, najpochmúrnejší žalm s najbolestnejšími prejavmi opustenosti, sa na začiatku obracia na Boha a oslovuje ho jeho zmluvným menom. Zúfalstvo treba stále vkladať do kontextu Božieho zmluvného záväzku voči svojmu ľudu. Vo svete expresívneho individualizmu sa však pravda emócií nenachádza v ich súlade s Božím zjavením, ale v úprimnosti ich vyjadrenia. Keď toto charakterizuje bohoslužobnú pieseň, či už z hľadiska textu alebo hudby, je to veľmi problematické.
Existujú teda legitímne dôvody na to, aby sme v súčasnom uctievaní videli expresívny individualizmus.
Záležitosť je však trochu citlivejšia a ľudia s tradičným prístupom v uctievaní nemajú legitímny dôvod siahať po slovách farizejskej modlitby len preto, že sú tradicionalisti. Ak je jedným z ústredných prvkov expresívneho individualizmu predstava, že jednotlivec sa v živote rozhoduje na základe osobných preferencií, neexistuje dôvod, prečo by tradicionalistická voľba, povedzme, liturgie Knihy spoločných modlitieb namiesto moderných chválových piesní, bola sama osebe nevyvrátiteľným dôkazom, že expresívny individualizmus nepôsobí. Slová sú možno lepšie a teologicky obsažnejšie, ale to neznamená, že moja voľba nie je primárne motivovaná osobnými estetickými preferenciami, a nie skutočne objektívnou hodnotou.
Tu je kľúčová otázka, ktorú si treba položiť: „Prečo uctievame?“. Nie „my“ ako nejaký abstraktný pojem Božieho ľudu, ale „my” ako jednotlivci. Uctievame preto, aby sme sa cítili dobre, alebo uctievame ako odpoveď na bytie a dielo svätého Boha, a tým sa premieňame (a chápeme svoje skúsenosti a pocity) vo svetle tohto Boha? Ak to nie je to druhé, potom dovoľujeme, aby naše uctievanie riadila naša vlastná spoluúčasť na expresívnom individualizme.
Expresívny individualizmus a záväzok k cirkvi
Expresívny individualizmus však ovplyvňuje viac než len uctievanie. Formuje aj to, ako uvažujeme o záväzku k cirkvi. Tento problém je ešte zložitejší na rozbor. Sloboda náboženského vyznania je spoločenským dobrom. Kto z nás by chcel žiť v krajine, kde by mu za praktizovanie kresťanskej viery hrozilo stíhanie a možno aj väzenie? A predsa je tu háčik: keď krajina požíva náboženskú slobodu, moc sa nakláňa na stranu veriacich a jednotlivé cirkvi sa stávajú konkurentmi na náboženskom trhu. Na rozdiel od stredoveku v Európe alebo dokonca od reformovaného sveta predtým, ako sa cestovanie na diaľku stalo rýchlym a jednoduchým, sa dnešný kresťan nemôže vyhnúť tomu, aby si musel vybrať cirkev. Koniec koncov, takmer vždy existuje viac ako jedna možnosť. Sloboda vierovyznania, podobne ako samotná demokracia, nie je bezvýhradnou cnosťou, hoci je lepšia ako ktorákoľvek iná možnosť.
A to sa netýka len počiatočného výberu cirkevného zboru, ale aj trvalého záväzku voči tomuto zboru. Členské sľuby by mali byť slávnostné a vážne. A napriek tomu, koľké z nich sa porušujú, keď ľudia prechádzajú z jedného zboru do druhého z tých najbanálnejších dôvodov? Opäť ide o expresívny individualizmus, ktorý sa prejavuje ako forma náboženského konzumerizmu. Ak sa mi v kostole niečo nepáči – možno je to výber kravaty pastora (alebo absencia kravaty), možno je to spevník alebo štýl bohoslužieb, alebo možno len skutočnosť, že počiatočný rozruch z toho, že som novým členom, vyprchal – môžem sa presunúť niekam inam, kde mi to vyhovuje viac.
Toto sa možno najdramatickejšie prejavuje v cirkevnej správe a učeníctve. Expresívny jednotlivec je zvrchovaným jednotlivcom. Všetky ostatné vzťahy – k iným ľuďom, k inštitúciám, k tým, ktorí v týchto inštitúciách zastávajú funkcie – sú podriadené osobným potrebám a pocitom mňa ako jednotlivca. Môžem sa teda rozhodnúť, či uznám ich autoritu. Môžem si vybrať, čo má zahŕňať môj záväzok voči nim a ako mám zaobchádzať s každou radou, ktorú mi dajú. Môžem sa rozhodnúť, ako budem reagovať na akýkoľvek pokus pokarhať ma alebo potrestať. Som zvrchovaným rozhodcom toho, čo je pre mňa dobré. Všetci ostatní mi prakticky nemôžu dať nič viac než zbožné rady založené na ich názore.
Ako z toho uniknúť?
Vzhľadom na to, že expresívny individualizmus určuje našu kultúrnu atmosféru v tejto dobe a že my kresťania nie sme voči nemu imúnni, je tu možno pokušenie zúfať si. Ako môžeme uniknúť pred tým, čomu nemôžeme uniknúť? Tak ako naša hriešna prirodzenosť, aj expresívny individualizmus je niečo, čo bude ovplyvňovať naše intuície a naše chápanie až do dňa našej smrti. A predsa, podobne ako v prípade našej hriešnej prirodzenosti, aj tu sa dá niečo robiť.
Po prvé, je dôležité jednoducho si uvedomiť realitu našej situácie, pretože nám to umožňuje ponoriť sa do sebaskúmania. Po druhé, mali by sme vedome uvažovať o svojich skutočných motívoch niektorých našich najintuitívnejších presvedčení a správania. Napríklad, prečo chodíme do kostola, do ktorého chodíme? Prečo sa nám páči jeho bohoslužba? Samozrejme, takéto uvažovanie musí byť formované tým, čo Martin Luther nazval „Slovom, ktoré prichádza zvonku“, teda pravidelným kázaním Božieho slova, ktoré aplikované Duchom umožňuje takéto sebaskúmanie. A napokon, musíme sa kajať za svoj expresívny individualizmus nielen vo všeobecnosti, ale aj v tých konkrétnych oblastiach, na ktoré nás Duch upozorňuje.
Je to dokonalý prístup? Ani zďaleka. Tak ako všetky oblasti posväcovania, ani táto nebude nikdy v tomto živote dokonalá. To však neznamená, že nemôže dôjsť k Duchom zmocnenému rastu. A práve za to sa musíme modliť.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
