Definícia
Reformovaná teológia je výraz, ktorým sa označuje súbor presvedčení tých protestantských cirkví, ktoré svoj pôvod odvodzujú od práce reformátorov ako Ulrych Zwingli alebo Ján Kalvín.
Zhrnutie
Reformovaná teológia s pôvodom pri švajčiarskej reformácii vznikla ako reakcia na katolicizmus neskoršieho stredoveku a luteranizmus, s ktorým sa rozišla v otázke spôsobu Kristovej prítomnosti vo Večeri Pánovej. Konfesne je definovaná Troma spôsobmi jednoty a Westminsterskými štandardmi a zachováva si generické protestantské dôrazy na dostatočnosť Písma a ospravedlnenie milosťou cez vieru, pričom špecificky vníma kristológiu, sviatosti, politiku a kultúru a uctievanie.
Výraz „reformovaná teológia” má škálu významov v súčasnom cirkevnom živote a teológii. Používa sa na označenie presvedčení každého protestantského hnutia, ktoré sa pridŕža širšie anti-pelagianistického chápania spásy, ako to je napríklad pri fenoméne Mladých, nepokojných a reformovaných. Na technickejšej úrovni konkrétnejšie označuje protestantské cirkvi, ktoré za normu vierovyznania považujú Tri formy jednoty, Westminsterské štandardy alebo (v prípade reformovaných baptistov) Druhé londýnske vyznanie.
História
Reformované cirkvi odvodzujú svoj pôvod od reformácie v Švajčiarsku, konkrétne k tej, ktorá začala v Zürichu v 20. rokoch 16. storočia pod vedením Ulrycha Zwingliho (1484 -1531). Zwingliho reformácia sa od tej Lutherovej teologicky líšila svojim dôrazom na písmo ako normatívne pravidlo liturgickej praxe (preto, napríklad, kostoly v Zürichu odstránili vitrážové okná a vytvorili veľmi jednoduché spôsoby uctievania sústredené na Slovo) a popieraním skutočnej prítomnosti Krista vo Večeri Pánovej. Táto druhá vec viedla k formálnemu rozdeleniu medzi Lutherom a Zwinglim počas Marburských náboženských rozhovorov v roku 1529, udalosti, ktorá natrvalo rozdelila reformované a luteránske cirkvi.
Hoci pôvodný formatívny impulz pre reformovanú teológiu prišiel od Zwingliho, dôležité úlohy čoskoro začali preberať ďalší. Heinrich Bullinger pokračoval v reformácii v Zürichu po Zwingliho smrti; Martin Bucer uplatnil podobné reformy v Štrasburgu; Ján Kalvín, Pierre Viret, Guillame Farel spolu s ďalšími zaviedli reformy v Ženeve a jej okolí. Potom, v neskoršom 16. storočí, sa reformované cirkvi rozšírili po Európe do Francúzska, vtedajšieho Nizozemska, Anglicka a Škótska. Koncom sedemnásteho storočia boli založené cirkvi pridŕžajúce sa reformovanej teológie.
Počas tohto obdobia sa reformovaná teológia taktiež zakorenila v univerzitnom systéme, čo viedlo k rozkvetu reformovaného myslenia v neskorom 16. i v celom 17. storočí, čoho najlepšími príkladmi sú zrejme John Owen v Anglicku a Gisbertus Voetius v Nizozemsku. Toto plodné obdobie však nevydržalo a dopad osvietenských spôsobov myslenia na univerzitách koncom 17. storočia spôsobil, že reformovaná teológia, zakorenená vo svojej tradičnej metafyzike, sa čoskoro zmenila na nepoznanie alebo odstránila z kurikula.
Počas nedávnejších storočí hrala reformovaná teológia významnú úlohu v politickom a kultúrnom živote v Holandsku, obzvlášť v osobe Abrahama Kuypera, ktorý založil denomináciu, noviny, univerzitu a politickú stranu. Taktiež slúžil ako premiér. V Kuyperovej osobe začala snaha reformovanej teológie preniknúť do kultúry, čo sa od reformácie v šestnástom storočí v takej miere nestalo, a v Kuyperovom priateľovi a kolegovi Hermanovi Bavinckovi získala jedného z najvýrečnejších a najtalentovanejších teológov. Bavinckova štvorzväzková Reformovaná dogmatika predstavuje posledný veľký pokus podať vyčerpávajúci opis reformovanej teológie v dialógu s modernou dobou. Jeden smutný rozmer holandskej reformovanej teológie je rola, ktorú zohrala v Juhoafrickej republike, kde sa použila ako čiastočné ospravedlnenie apartheid, hoci vo svojej liberálnejšej podobe bola taktiež zdrojom pre tých, ktorí tomuto režimu odporovali, ako napríklad Alan Boesak.
V Škótsku Slobodná škótska cirkev a jej vzdelávacia inštitúcia, New College, predstavovali určité teologické vedenie obzvlášť prostredníctvom svojich popredných teológov Williama Cunninghama a Jamesa Bannermana. V Amerike bol Princeton Theological Seminary centrom reformovanej teológie v 19. storočí a jeho dvaja najslávnejší učitelia, Charles Hodge a Benjamin Breckinridge Warfield taktiež značne obohatili reformované myslenie, obzvlášť v otázkach evolúcie a autority Písma. Ďalej vďaka činnosti amerických misionárov sa Kórea a po rozdelení Južná Kórea stala centrom reformovanej teológie v nie-západnom svete.
V strede 20. storočia bol najvýznamnejším reformovaným teológom Karl Barth, hoci jeho vlastná teológia, obzvlášť v otázkach vyvolenia a Písma, znamenala vážny odklon od reformovanej konfesnej tradície. Ortodoxnejšie a konfesnejšie prúdy reformovanej teológie po Bavinckovej ére boli zastúpené skôr mimo hlavných denominácii a univerzít teológmi, ktorí v podstate obnovili skoršie tradície. Neskoršie diela Johna Webstera, anglikánskeho teológa, ktorí učil na univerzitách v Oxforde, Aberdeen a ku koncu na St. Andrews, boli akousi výnimkou v tomto vzorci.
Špecifiká reformovanej teológie
Reformovaná teológia je spolu s luteranizmom a anglikanizmom rovnako zaviazaná ku generickým doktrínam protestantskej reformácie: ospravedlneniu z milosti vierou; dostatočnosti a normatívnej autorita jedine Písma; a základnému odmietaniu systému sviatostí a magisteriálnej autority cirkvi.
Spasenie
Ako Luther aj reformovaní nasledovali Augustína a stredovekú anti-pelagianistickú tradíciu a zdôrazňovali Božiu zvrchovanosť pri spasení vo večnosti prostredníctvom predestinácie a vyvolenia. To bol dôsledok presvedčenia o dôležitosti pôvodného hriechu a ľudskej skazenosti, ktoré človeka robia neschopného iniciovať vlastné spasenie. Reformovaní teológovia však napriek tomu prejavujú isté rozdiely v tom, či rozhodnutie predurčiť bolo jednoduché (vyvolenie niektorých pre život a „vynechanie“ iných) alebo dvojité (ktorého súčasťou bola aj kladná vôľa vyvoliť niektorých a zatratiť iných) a taktiež v otázke supra- alebo infra-lapsarianizmu (ktorá sa týka toho, či Boh vo svojom večnom vyvolení považoval ľudí za hypoteticky padlých alebo nie).
V otázke zástupnej obete sa reformovaní opäť líšia, konkrétne v jej takzvanom rozsahu. Zatiaľ čo všetky ortodoxné variácie reformovanej teológie odmietajú koncept všeobecného spasenia, spory o hypotetickej dostatočnosti a zámere zástupnej obete sú charakteristické pre reformovanú tradíciu už od reformácie, z čoho najznámejší je vzostup amyraldianizmu, ktorý je spojený s Akadémiou v Saumur vo Francúzsku, kde členovia akademického zboru zastávali hypoteticky všeobecnú zástupnú obeť a odmietali myšlienku všeobecnej spásy.
Sviatosti a kristológia
V jadre toho, čo odlišuje reformovaných od luteránov ako dvoch hlavných reprezentatívnych skupín protestantských teologických tradícií sú sviatosti. Reformovaní chápu krst ako zmluvu – krst nahrádza obriezku a odkazuje na Boží jednosmerný záväzok svojmu ľudu v zmluve milosti. Tak (ako luteráni) reformovaní uznávajú krst nemluvniat, ale (na rozdiel od luteránov) nevnímajú krst hlavne ako moment regenerácie ale skôr ako znamenie vstupu do viditeľnej cirkvi. Reformovaní baptisti odmietajú krst nemluvniat, ale zachovávajú si jeho zmluvné chápanie a vnímajú Boha ako činného a neredukujú krst len na vonkajší spôsob vyznania viery.
V otázke večere Pánovej existuje v reformovanej tradícii istá diverzita, pričom v konfesnej tradícii nájdeme zwinglianský memorializmus aj Kalvínovo stanovisko. Opačné stanovisko k obom zastáva hlavne Luther a luteranizmus. Je známe, že Luther zastával skutočnú prítomnosť celého Krista, božskú aj ľudskú, v prvkoch chleba a vína. V neskoršej luteránskej teológii to bolo vyjadrené tak, že celý Kristus je prítomný v prvkoch, s nimi a pod nimi. Kľúčovým pre to bola myšlienka, že pri vtelení boli božské vlastnosti prenesené priamo na ľudskosť (a preto sa Ježišova ľudskosť mohla napríklad podieľať na všadeprítomnosti jeho božskosti a byť prítomná v prvkoch). Okrem toho luteráni skalopevne verili, že toto znamená, že neveriaci prijímajúci sviatosti skutočne prijímali Krista, hoci na svoje zatratenie.
Reformované stanovisko odmieta myšlienku priameho prenesenia a namiesto toho tvrdí, že vlastnosti Kristovej božskosti sa prenášajú na osobu mediátora a preto iba nepriamo na ľudskú podstatu. Toto stanovisko sa stalo známym ako extra Calvinisticum: myšlienka, že hoci Kristova božskosť je skutočne zjednotená s jeho ľudskosťou, nie je jeho ľudskosťou obmedzená. Kristova ľudskosť teda ostáva konečná a nemôže byť prítomná v chlebe a víne, lebo momentálne sedí po pravici Otca v nebi.
Hoci sa zwingliáni a kalvinisti zhodujú v tejto kristologickej veci a taktiež v odmietaní luteránskeho tvrdenia, že neveriaci skutočne jedia telo a krv Krista vo Večeri Pánovej, sú medzi nimi kľúčové rozdiely. Zwingliáni vnímajú Večeru Pánovu len ako pripomienku, ktorej význam je v pripomínaní kresťanom Kristovej smrti a zjednocovaní ich v súčasnosti. Kalvín a jeho nasledovníci vnímajú Večeru Pánovu nie len ako pripomienku, ale aj ako znamenie a pečať zmluvy milosti. Pri akte jedenia Svätý Duch umožňuje veriacim skutočne sa sýtiť Kristom vierou, a tak robí Krista skutočnejším pre toho, kto sa Večere účastní. Je to ten istý Kristus, len prijímaný iným spôsobom. Ako luteráni však reformovaní považovali ohlasovanie Slova za jediný kontext, v ktorom sa sviatosti môžu náležite vysluhovať a prijímať. Iba keď sa sviatosti chápu v súvislosti s Božím sľubom v Kristovi sa z nich nestane modla.
Politika a kultúra
Reformovaná teológia za posledných sto rokov priniesla rôzne modely pre porozumenie vzťahu medzi cirkvou a širšími spoločenskými otázkami. Z ľavého spektra práca Jurgena Moltmanna inšpirovala teológiu oslobodenia. Z pravého spektra teonómia kresťanského rekonštrukcionizmu, hnutia spájaného s Rousasom J. Rushdoonym a jeho nasledovníkmi presadzovalo potrebu aplikovať starozmluvný zákon na súčasnú spoločnosť. Nedávnejšia práca Davida VanDrunena rehabilitovala tradíciu prirodzeného zákona v reformovanej teológii, ktorá hrala dôležitú úlohu v 16. aj 17. storočí. V kombinácii s jeho dôrazom na dve kráľovstvá to predstavuje plodný nový vývoj v reformovanej etike v čase, keď protestantizmus musí prehodnocovať svoje postoje k sociálnym otázkam vo vzťahu k novým politickým a etickým výzvam v post-kresťanskom kontexte.
Uctievanie
Hoci v reformovanej teológii nie je žiadna jediná predpísaná liturgická forma, reformované cirkvi typicky pokladali Písmo za regulatívne vo vzťahu k uctievaniu a to podľa toho, že zdôrazňuje estetickú a formálnu jednoduchosť so sústredením na modlitbu, čítanie a kázanie Biblie, sviatosti a spievanie, pričom historicky sa spievali žalmy, hoci dnes sa spievajú aj duchovné piesne. Také uctievanie sa vníma ako praktický prejav reformovanej oddanosti dostatočnosti Písma nie len v doktrínach a etike ale aj v cirkevnej praxi.
Odporúčané čítanie
- Robert Kolb and Carl R. Trueman, Between Wittenberg and Geneva (Baker)
- Abraham Kuyper, Lectures on Calvinism (Eerdmans)
- Richard A. Muller, Post-Reformation Reformed Dogmatics (Baker)
- Westminsterské štandardy
- Tri formy jednoty
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
