Ako čerstvý veriaci, ktorý sa obrátil počas Ježišovho hnutia (anglicky Jesus Movement), som sa čoskoro ocitol vovedený do úzkeho, chybného fundamentalizmu – takého, ktorý vyznával ortodoxnú teológiu, ale pridŕžal sa zákonníctva ako prostriedku posvätenia.
Na jeho čele nestál môj kazateľ či domáci zbor. Tí nevedeli, čo robiť s rastúcim počtom nových veriacich. Avšak malá skupina kresťanov sa sústreďovala okolo mňa a iných.
Čiastočne som vďačný, že čítali Písmo a učili nás ho, modlili sa s nami a povzbudzovali nás žiť pre Krista ako verní svedkovia. Naprávali naše hriešne zvyky (čo sme veľmi potrebovali) a vyzývali nás čítať Slovo (čo sme taktiež veľmi potrebovali).
Avšak bez toho, aby si to uvedomovali, ich múr plný príkazov a zákazov obmedzoval toho radostného, vľúdneho ducha, ktorý bol očividný, keď sme prvýkrát zakúsili moc evanjelia (Ga 5:1; Rim 15:7). Toto cirkevne separatistické hnutie, ktoré vzniklo v prvej polovici 20. storočia, sýtilo pýchu, ktorá bola koreňom vznikajúceho anti-katolíckeho ducha.
Mali správny postoj k neomylnosti Biblie a vyzývali nás k svätosti. Napriek tomu namiesto sústredenia sa na základy viery kreslili úzke hranice okolo spoločenstva, ktoré sa v Písme nenachádzajú. Poukazovali na evanjelium ako vstupnú bránu k viere, ale potom rigidne trvali na istých presvedčeniach a istej praxi ako na spôsobe posvätenia a kritériu spolupatričnosti.
Fundamentalizmus máva rôzne podoby. Moju skupinu priateľov zasvätili do takej, ktorá bola očarená istým špecifickým prístupom k dispenzacionalizmu a súvisiacou eschatológiou ako dôkazmi biblickej ortodoxie a pravého kresťanstva. Ak niekto nepoznal tie správne výrazy a neriadil sa tými správnymi schémami, bol podozrivý či dokonca považovaný za neveriaceho. Namiesto štúdia historickej teológie sme čítali Scofieldove poznámky (C. I. Scofield bol americký teológ, ktorého anotácie k Biblii spopularizovali futurizmus a dispenzacionalizmus medzi fundamentalistickými kresťanmi, pozn. redakcie). Hoci osobne s dispenzacionalizmom a jeho premilenialistickým pohľadom na eschatológiu nesúhlasím, oni neboli tým hlavným problémom. Bol ním skôr spôsob, ako moji priateľa používali svoju eschatológiu ako test ortodoxie a spoločenstva.
To, ako tento druh fundamentalizmu vyzdvihoval treťoradú otázku na pozíciu prvoradej, začalo dusiť život a radosť z mojej novej viery v Krista. Pre odmietavý postoj k akémukoľvek zboru alebo pastorovi v komunite, ktorý sa nezaradil medzi vyznávačov tohto úzko definovaného dispenzacionalizmu, som sa sústreďoval menej na moc evanjelia zachraňovať hriešnikov a viac na jeho úzko zamerané zákonníctvo. Pripadalo mi absurdné, že by niekto mohol byť kresťanom bez toho, aby žil našim konkrétnym spôsobom každodenného kresťanského života.
Opustenie fundamentalizmu
Prečo som opustil ten typ fundamentalizmu, ktorý ma vychovával ako nového kresťana? Nebolo to pre odmietnutie neomylnosti Biblie. Keď už, od fundamentalizmu ma odklonilo moje rastúce presvedčenie o autorite Písma.
Pôvodne ma dusilo, že som nemal radosť v Kristovi. Preto som šiel do Písma. Pritom som zistil, že je ťažké spojiť moju chybnú ideológiu so zdravým chápaním a aplikáciou Božieho Slova. Úzke pohľady Scofielda a niektorých jeho nasledovníkov zrejme posilňovali prirodzeného, telesného človeka. Keď som si to uvedomil, moja dôvera v dispenzacionalizmus oslabla. Taktiež som objavil láskavých, vášnivých Ježišových nasledovníkov, ktorí neuznávali môj úzky fundamentalizmus. Toto všetko spolu ma oslobodilo. Keď som čítal Slovo, objavoval bohatstvo dejín cirkvi a začal premýšľať teologicky, uvedomil som si, že predtým som sa správal ako sudca a porota iných ľudí a nie ako pokorný hriešnik, ktorému bolo odpustené. Povedané jednoducho, moja kukla fundamentalizmu neobstála pri podrobnom preskúmaní.
Fundamentalizmus a katolicita
Medzi závažnejšie aspekty tejto úzkej, fundamentalistickej ekleziológie je, že nechápe katolicitu cirkvi – teda jej „časovú všeobecnosť“, ktorá znamená, že cirkev patrí do rovnakého tela a drží sa rovnakého evanjelia ako apoštoli.[1]
Pamätám sa, ako som bol jednu nedeľu v miestnom metodistickom kostole. Cítil som sa nesvoj v zbore, ktorý si nevšímal môj druh kresťanstva. Keď nastal čas odriekať apoštolské vyznanie viery, niečo, čo som nikdy predtým nerobil, samoľúbo som vynechal „Verím… v svätú cirkev katolícku (všeobecnú).“ Ako môže niekto uznávať katolícku cirkev na protestantských bohoslužbách?!
Samozrejme, keby som venoval viac času štúdiu cirkevných dejín, s radosťou by som bol vyznal cirkev ako katolícku.
Je to len krátka príhoda, odhaľuje však niečo smrteľné: stále silnejšie zužovanie, ktoré odmieta spoluveriacich. Do Božieho kráľovstva nepustilo nikoho iného.
Z Božej milosti prišlo vyslobodene prácou Ducha cez Slovo.
Prečo fundamentalizmus nie je bezpečný prístav
Prečo napriek dobrým úmyslom držať sa viery nie je táto zákonnícka verzia fundamentalizmu bezpečným prístavom v otázke učenia Biblie o cirkvi?
Po prvé, úzky fundamentalizmus prijíma individualistickú vieru, ale zanedbáva dôrazy na spoločenstvo, ktoré nachádzame v Efezanom 9:1-5, Efezanom 4-5, 1. Petrov 2:1-10, a 1. Korinťanom 12.
Kňazstvo všetkých veriacich sa netýka len mňa, alebo len veriacich v mojej cirkvi, alebo len veriacich, ktorí majú rovnaké názory ako ja na druhoradé a treťoradé doktríny. Ako hovorí Michael Reeves, taký postoj je „neevanjelikálny individualizmus“ . Neváži si jednotu evanjelia, ktorú nachádzame vo vyznaniach cirkvi a u teológov. Vyznania a teológovia nenahrádzajú Písmo, dodáva, „ale bolo by rozhodne hlúpe ignorovať ich a nepočúvať ich múdrosť… Bez jasného uvedomovania si, aký bol vždy postoj cirkvi, bude oveľa ťažšie vnímať postoje našej doby – a ako im môžeme podľahnúť.“[2] Tento úzky fundamentalizmus nás zaslepuje voči zdravej katolicite a teologickým omylom pre hrdosť na sterilný, úzky súbor presvedčení.
Po druhé, ako hovorí Albert Mohler, obmedzujúci fundamentalizmus povyšuje „druhoradé záležitosti nezaslúžene na prvoradé“.
„Najlepšie to ilustruje vyvýšenie dispenzačnej eschatológie na úroveň primárnej dôležitosti“.[3] Tento dôsledok ovplyvňuje aj katolicitu. Bohatá rôznorodosť Kristovho tela sa odmieta, lebo druhotné záležitosti sa stávajú prvoradými.
Po tretie, zákonnícky fundamentalizmus robí z druhoradých a treťoradých záležitostí otázky, ktoré sú nevyhnutné pre vzťah s Bohom a autentickosť cirkvi.
Čokoľvek, čo podrýva Boží dar milosti a vytrvalosť cez Ježiša, či už zámerne alebo nie, predstavuje pre cirkev vážne nebezpečenstvo. Toto podvracanie si neuvedomuje, že cirkev „stojí pre Božie vyvolenie“, ako píše Kalvín, a „je pripojená ku Kristovej vytrvalosti a ten nedovolí svojim veriacim sa od neho odlúčiť o nič viac, než dovolí svojím údom poodtŕhať sa jeden od druhého.“[4] Pre tento druh fundamentalizmu cirkvi zakotvia v chybných prístaviskách, vďaka čomu sa ony aj jednotlivci odchýlia k zbytočným rozdeleniam, ktoré bránia bohatému spoločenstvu a partnerstve v evanjeliu, ktoré by mohli mať.
Pri mojich začiatkoch niektorí moji učitelia odvodzovali postavenie ľudí pred Bohom od ich pohľadu na eschatológiu. Túto myšlienku by nepripustil ani Scofield. Vlastne chcem podotknúť, že mám blízkych priateľov a bratov v službe, ktorí veria v nejakú formu dispenzacionalistickej eschatológie, ale nikdy by svoje presvedčenia nepoužívali ako podmienku kresťanského spoločenstva.
Práve to je však problém istých verzií fundamentalizmu. Jeho vyznávači majú sklony zachádzať ďalej, ako ich učitelia. Samospravodlivosť, ktorú vytvára, zatemňuje ich mysle voči pokore a milosti, a tak kresťanov vzďaľuje od pôžitku zo spoločenstva s Kristom a jeho multi-etnickou, multi-generačnou, multi-kultúrnou cirkvou. Iste, obmedzujúce posudzovanie pravosti viery nenachádzame len vo fundamentalizme. Môže sa vkradnúť aj do reformovaných a charizmatických kruhov. Pavol túto logiku vyvracia v Galaťanom 3:26-29:
Lebo vierou ste všetci Božími synmi v Kristovi Ježišovi. Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.
Všimnite si, že Pavol nehovorí nič o úzkom separatizme, eschatológii alebo inej doktríne druhoradej alebo treťoradej dôležitosti. „Jedine v Kristovi“ je známkou skutočnej katolicity. Kalvín napráva chybného fundamentalistického ducha separatizmu, keď píše:
Tu nie sme vyzývaní rozlišovať medzi zatratenými a vyvolenými – to môže robiť Boh, nie my – ale s istotou v svojich srdciach potvrdzovať, že všetci tí, ktorí láskavosťou Boha Otca, cez prácu Svätého Ducha vstúpili do spoločenstva s Kristom, sú oddelení ako Boží majetok a osobné vlastníctvo; a že keď patríme do ich počtu, máme účasť na tej obrovskej milosti (kurzíva doplnená).[5]
V tom duchu mám, vďaka Bohu, láskyplné spoločenstvo a blízke služobné partnerstvá s ľuďmi, s ktorými sa rozchádzam v otázkach súvisiacich s dispenzacionalizmom, eschatológiou a inými druhoradými alebo treťoradými otázkami. Mám spoločenstvo s tými, ktorí uprednostňujú označenie „fundamentalista“, pre našu spoločnú lásku ku Kristovi, evanjeliu a Božiemu slovu. Tieto eschatologické a iné nie-prvoradé presvedčenia by nás nemali rozdeľovať.
Keď je však akékoľvek terciárne teologické presvedčenie vyzdvihnuté na postavenie prvoradého, začína nás obklopovať jedovatý vzduch zúženého fundamentalizmu. Tí, ktorí sú v Kristovi, dokonca aj keď sa rozchádzajú v sekundárnych a terciárych otázkach, sú si navzájom Božími darmi v „jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi.“
POZNÁMKY:
[1] Mark Dever, “A Catholic Church.” In: Richard Phillips, Philip Ryken, and Mark Dever, The Church: One, Holy, Catholic, and Apostolic, s. 67–92.
[2] Michael Reeves, Gospel People, s. 115.
[3] Albert Mohler, “Reformist Evangelicalism: A Center Without a Circumference.” In: Michael S. Horton, A Confessing Theology for Postmodern Times, s 132.f.
[4] Ján Kalvín, Inštitúcie, 4.1.3.
[5] tamtiež
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
