V mojej ekvádorskej triede je na zadnej stene tento citát od C. S. Lewisa: „Ak nemáme vieru, nemáme nič.” Tieto slová z Dobrodružstvá lode Ranný pútnik hovorí odvážny myšiak Rípčíp.
Niekto by mohol predpokladať, že viera je pre mojich študentov na medzinárodnej kresťanskej škole jednoduchá. Ale nie je to tak. Len 10% z mojich študentov, ktorých učím biblické štúdiá sú praktizujúcimi veriacimi, mnohí z nich pochybujú o Bohu Starej zmluvy, nepovažujú evanjeliá za dôveryhodné a vôbec, niektorí neveria ani tomu, že objektívna pravda existuje.
Hoci väčšina z mojich študentov o Rípčípovi nikdy nepočula, pravdepodobne s ním teoreticky v otázke dôležitosti viery aj súhlasia. Ale v praxi sa im viera zdá nedosiahnuteľná.
Ako reagovať na pochybnosti
Čo by sme mali urobiť, keď sa stretneme s pochybnosťami či už v našich triedach, obývačkách alebo kaviarňach? Tu sú štyri lekcie, ktoré som sa naučil v mojej vlastnej triede o tom, ako najlepšie reagovať na pochybnosti, ktoré moji študenti majú.
1. Berte ich vážne
V priestore preplnenom informáciami sú mladí ľudia obklopení rôznymi, aj pochybnými hlasmi – blogmi, podcastami, sociálnymi médiami, falošnými správami – a tieto všetky hlasy hovoria k ich srdciam a mysliam. Je pochopiteľné, že sa cítia neisto a skepticky. Preto by sme ich otázky a pochybnosti nemali vidieť ako krízu, ale jednoducho ako nový normálny proces v epistemiologicky nestálej dobe.
Keď k nám prídu so zvedavosťou a úprimnými otázkami, mali by sme ich zobrať vážne a spolu s nimi zápasiť s problémami, ktorým čelia. Mali by sme počúvať radu, ktorú nám dáva Matthew Lee Anderson v The End of our Exploring: „Nie sme povolaní naše pochybnosti pochovať, sme povolaní vyznávať ich. A keď sú ľudia okolo nás plní pochybností, je na nás, aby sme im pomáhali niesť ich kríže a zápasili spolu s nimi.”
Učiteľom, priateľom alebo rodičom, ktorí čelia ťažkým otázkam určite dobre padne Júdov príkaz, aby „mali súcit s tými, čo pochybujú” (Júd 22). „Je to vážna chyba,” hovorí Nancy Pearcey vo svojej knihe Finding Truth, „keď kresťanskí rodičia, učitelia alebo cirkvi ignorujú otázky a pochybnosti mladých ľudí alebo keď si myslia, že tieto pochybnosti sa jednoducho dajú prekonať hlbším a intenzívnejším duchovným životom.”
2. Pýtajte sa viac otázok
My učitelia sme vo veľkom pokušení jednoducho študentom presne povedať, čomu by o Bohu a o Biblii mali veriť. Ale tento prístup im dlhodobo nebude na úžitok. Je oveľa lepšie v nich povzbudzovať kritické myslenie a viesť ich k tomu, aby objavovali svetlo sami pre seba. V mojej triede sa preto snažím učiť mojich študentov ako rozmýšľať a nie čo si majú myslieť.
Nedávno jeden z mojich študentov v triede v Quito vyjadril frustráciu nad tým, že bežne odpovedám na otázky ďalšími otázkami. Bol som obvinený z toho, že mojich študentov nútim príliš rozmýšľať. Mojím cieľom ako učiteľa je vystavovať názory mojich študentov na kresťanstvo tlaku a tak vytvárať prostredie, ktoré ich núti zamyslieť sa nad ich vlastným rozmýšľaním a logikou.
3. Pridajte sa k nim na ich ceste
Ja sám nie som voči pochybnostiam a otázkam imúnny. Momenty neistoty v mojom vlastnom príbehu ma viedli k tomu, že som sa svojím študentom priznal, že aj ja sám som ešte stále len na ceste. Spoločne sa snažíme nájsť cestu cez bludisko biblických a teologických myšlienok, napriek tomu, že naše kultúrne pozadie je rôzne. Moji študenti nemajú severoamerické kresťanské pozadie tak ako ja, ale mnohí z nich vychádzajú z latinskoamerického katolíctva. Náboženstvo je súčasťou ich kultúry, no majú mnoho otázok ohľadom autority, identity a pravdy.
Mohlo by sa mi stať, že budem z ich nedôvery a skepticizmu frustrovaný, ale zistil som, že aj na ich cestách viery, kedy sú raz hore, raz dole, sa nájde veľa priestoru na to, aby bol cez to všetko Boh oslávený. Prítomnosť „stratených” nikdy nezmenšuje Božiu slávu v našej misii. Ako Lewis napísal v Probléme bolesti: „Nikto nedokáže zmenšiť Božiu slávu tým, že ho odmietne chváliť, rovnako ako väzeň nedokáže vypnúť slnko tým, že napíše slovo „temnota” na stenu svojej cely.” Keď sa stretnem so študentom, ktorý mi tvrdí, že „pravda neexistuje”, môžem tieto slová brať ako veľké sklamanie, alebo ich môžem vidieť ako príležitosť na to, aby Boh veľkolepo zjavil svoju pravdu. Niekedy Božia sláva žiari najjasnejšie, keď je len malým plamienkom uprostred temnoty pochybností.
4. Pamätajte na Ježiša
Ježiš je najväčším príkladom milosti voči ľuďom, ktorí pochybujú. Ako učiteľ bol Ježiš vždy trpezlivý a štedro rozdával svoj čas, keď znovu a znovu láskavo odpovedal na otázky a pochybnosti učeníkov.
Keď prišli za Ježišom učeníci Jána Krstiteľa s otázkami a pochybnosťami o tom, či je on naozaj Mesiáš, Ježiš ich nevyhrešil. Namiesto toho im ukazoval dôkazy, ktoré dokazovali, že je skutočne Mesiášom (Mt 11:4-6). Ježiš rovnako pochopil pochybnosti tých, s ktorými sa stretol po vzkriesení: „Čo sa ľakáte a prečo máte v srdci pochybnosti? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja.” (Lk 24:38-39). A opäť, keď videl, že ich pochybnosti sú skutočné, Ježiš im milostivo a láskavo priniesol dôkazy o tom, že skutočne žije. Dokonca aj keď mal oslávené telo, predtým než vystúpil na nebesia, niektorí ľudia stále pochybovali: „Keď ho uvideli, klaňali sa mu. No niektorí pochybovali.” (Mk 9:24,Mt 28:17). Ježiš k nim aj tak prichádzal a jeho sláva žiarila jasne aj uprostred ich pochybností.
Keď sa stretávame s pochybnosťami, či už u tých, ktorých učíme a vedieme, alebo niekedy aj v nás samých, modlím sa, aby sme mohli nájsť odpočinok vo fakte, že Ježiš je slávny a dostatočný – a to je skvelé práve preto, akí sme my sami nedostatoční. A tak sa často modlime túto modlitbu: „Pane, verím, pomôž mojej nevere!” (Mk 9:24).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/my-christian-high-school-students-have-doubts-heres-how-i-respond/
