Tento týždeň pred päťdesiatimi rokmi sa v Palais de Beaulieu vo švajčiarskom Lausanne konal Prvý medzinárodný kongres o svetovej evanjelizácii (známy ako Lausanne 1 alebo Lausanne ’74), stretnutie, ktoré magazín Time označil za „impozantné fórum, pravdepodobne najväčšie stretnutie kresťanov, aké sa kedy konalo“. Konkrétne sa tu zišlo viac ako 2 300 kresťanských vedúcich predstaviteľov zo 150 krajín, ktorí sa venovali téme „Nech zem počuje Jeho hlas“.
Výzva na stretnutie prišla od kľúčových vodcov vrátane Billyho Grahama a Johna Stotta. Keď sa títo vodcovia pozreli na svet okolo seba, videli globálnu zúfalosť, porušenosť a predovšetkým stratenosť. Keď sa pozreli na cirkev, videli rozdelené spoločenstvo. Na jednej strane boli cirkvi pokúšané sofistikovanosťu a prijateľnosťou liberalizmu a humanizmu hlavných denominácií. Na druhej strane bolo konzervatívne, fundamentalistické krídlo cirkvi v pokušení stiahnuť sa do bunkrov kresťanského geta.
Impulz pre kongres bol teda teologický aj misijný. Ako by sme mohli vyzvať evanjelikálnu cirkev k radostnej dôvere v pravdy Písma a spojiť ruky v snahe spoločne osloviť svet, ktorý nepozná Krista? Misia je príliš veľká na to, aby sme ju zvládli sami, a príliš dôležitá na to, aby sme ju ignorovali.
Odpoveď na teologický odklon
Hoci mnohí považujú Lausanne ’74 za prelom v globálnej misii (o tom viac o chvíľu), nikdy by k nemu nebolo došlo v existujúcich globálnych sieťach uprostred teologického odklonu hlavných denominácií. Do polovice 20. storočia liberálna kritická vedecká obec zaplnila semináre a následne aj kongregácie mnohých orgánov tvoriacich Svetovú radu cirkví. Autorita Biblie, stratenosť ľudstva a Ježišova jedinečnosť boli kardinálnymi doktrínami, ktoré boli zavrhnuté.
Kongres v Lausanne sa zišiel, aby potvrdil historickú kresťanskú vieru. Tá je zachytená v Lausannskej zmluve, misijnom vyhlásení viery, ktoré bolo vypracované niekoľko mesiacov pred kongresom a vychádza z prvých návrhov rukopisov plenárnych zasadnutí kongresu. Návrh prešiel pred kongresom dvoma kolami revízií a potom počas samotného zhromaždenia dostal stovky návrhov na úpravy. Hoci sa Stott považuje za architekta zmluvy (jeho povestný analytický mozog k nej určite významne prispel), bola produktom kongresu ako celku.
A čo zmluva potvrdzuje? Okrem iných historických kresťanských doktrín sa v nej uvádza toto:
- Článok 2: Autorita a moc Biblie. „Prehlasujeme božskú inšpiráciu, pravdivosť a autoritu Starej i Novej zmluvy v ich celistvosti ako jediného napísaného Božieho slova bez chyby vo všetkom, čo tvrdí. Prijímame Božie slovo ako jediné neomylné pravidlo viery a života.“
- Článok 3: Jedinečnosť a univerzálnosť Krista. „Vyznávame, že je len jeden Spasiteľ a len jedno evanjelium. . . . [Ježiš Kristus] dal seba samého ako jediné výkupné za hriešnikov. . . . Niet iného mena, ktoré by nás mohlo spasiť. Pre hriech spejú všetci k zániku.“
Teológia je hnacou silou misie
Okrem potvrdenia historickej evanjelikálnej doktríny Lausannská zmluva vyzýva cirkev k teologicky podloženému konaniu. Ak sú ľudia bez evanjelia stratení, musíme vedieť, ktoré časti sveta ešte nemajú prístup k dobrej zvesti.
V desaťminútovom plenárnom prejave Ralph Winter spochybnil prevládajúcu filozofiu v rámci misie, ktorá tvrdila, že Veľké poslanie je splnené, pretože veriaci sú v každom národnom štáte na planéte. Winter oponoval, že úloha Veľkého poslania (získavanie učeníkov zo všetkých národov) nespočíva v prvom rade v tom, aby bolo v každej krajine niekoľko veriacich, ale v tom, aby sa cirkev stala svedkom evanjelia v každom ethne, alebo skupine ľudí. V tom čase odhadoval, že existuje približne 16 000 „skrytých“ skupín ľudí s malým alebo žiadnym prístupom k evanjeliu. Dnes ich označujeme ako „nezasiahnuté národy“.
Zatiaľ čo hlavné denominácie žiadali moratórium na misiu, Winter vyzýval na obnovenie záväzku vysielať misionárov. Za posledných 50 rokov by sme len ťažko hľadali koncept, ktorý by formoval globálnu misiu viac ako tento dôraz na oslovenie neoslovených ľudí.
Okrem vízie, ktorú poskytol Winterov príhovor, poskytol článok 10 zmluvy (Evanjelizácia a kultúra) aj teologickú pomoc pre vzťah medzi evanjeliom a kultúrou. Keď sa stanem kresťanom, musím si zmeniť meno z Krišna alebo Mohamed na Káleb alebo Marek? Keď idem do kostola, musím si obliecť oblek alebo šaty, alebo si môžem obliecť dželabu alebo sárí? A keď spoločne uctievame Boha, musíme spievať piesne len v angličtine, alebo môžeme Boha chváliť v jazyku a hudobnom štýle našej vlastnej kultúry?
Možno sa tieto otázky zdajú našim ušiam v 21. storočí zvláštne. Boli to však významné otázky pre cirkev v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike, kde si misionári niekedy zamieňali evanjelium s vlastnými kultúrnymi predstavami o „civilizácii“.
Daniel Bourdanné, čadský vedúci a bývalý generálny tajomník Medzinárodného spoločenstva evanjelikálnych študentov (IFES, InterVarsity v USA), sa zdieľal o tom, ako tieto diskusie umožnili mnohým africkým vedúcim vyhlásiť: „Nielenže je evanjelium pre nás, ale my sa dokonca môžeme podieľať na Božej misii!“ V súčasnosti je v Afrike viac kresťanov ako na ktoromkoľvek inom kontinente. Odhaduje sa, že do roku 2050 bude polovica všetkých kresťanov Afričanov.
Misijná jednota v rámci evanjelikálnej rozmanitosti
V Lausanne sa zišli evanjelikáli z celého sveta. Bola tu nielen geografická a etnická rozmanitosť (50 percent účastníkov bolo z väčšinového sveta – v tom čase to nebol malý úspech), ale aj rozmanitosť denominácií a tradícií. Čo by mohlo spojiť takúto skupinu, keď je dosť ťažké dosiahnuť, aby cirkevné zbory v rámci jednej denominácie spolupracovali?
Dnes hovoríme o „teologickej triáži“. Uznávame, že niektoré doktríny sú pre vieru nevyhnutné, a ak by sa s týmito doktrínami manipulovalo, stratíme kresťanstvo úplne. Trojica a spasenie z milosti skrze vieru sú takýmito doktrínami. Je správne, že ich nekompromisne chránime. Iné doktríny sú dôležité, ale nie sú otázkami prvého rádu. Môžu to byť napríklad otázky týkajúce sa cirkevného poriadku alebo sviatostí.
Lausannská zmluva umožnila, aby sa telo pozostávajúce z rôznych častí zhromaždilo okolo ústredných doktrín viery v záujme globálnej misie, aj keď účastníci uznávali druhoradé a treťoradé teologické rozdiely. A tieto misijné partnerstvá sa mohli prejavovať rôznymi spôsobmi. Napríklad služby zamerané na preklad Biblie by si mohli vymieňať jazykové zoznamy a osvedčené postupy. Medzitým by misijné agentúry pracujúce medzi nezasiahnutými národmi mohli koordinovať svoju činnosť s cieľom minimalizovať konkurenciu a maximalizovať počet národov, s ktorými prichádzali do kontaktu po prvýkrát. Kresťania si uvedomili, že by sme sa skutočne mohli spoločne modliť, spoločne uctievať, povzbudzovať sa navzájom a navzájom sa podporovať v globálnej misii.
Po kongrese vznikol pokračujúci výbor a za prvého medzinárodného riaditeľa pre Lausanne bol v roku 1974 vymenovaný Gottfried Osei-Mensah, ghanský pastor slúžiaci v Keni. Osei-Mensah cestoval po svete s kufrom v jednej ruke a Lausannskou zmluvou v druhej. Vyzýval vodcov cirkví v jednotlivých regiónoch, aby spolupracovali s touto zmluvou ako s teologickým základom pre medzidenominačné partnerstvo. Ovocie z týchto ciest pokračuje dodnes vo forme pastorských a misijných sietí, aliancií a koalícií. V posledných rokoch som počul svedectvá o tom, že Boh si tento dokument naďalej používa podobným spôsobom.
Trajektórie: Výzvy a príležitosti
Jednou z výziev, ktorým Lausanne čelí, je vzťah medzi službou ohlasovania a službou milosrdenstva. Možno však nejde o takú veľkú priepasť, ako si niektorí myslia. Ramez Atallah, bývalý generálny tajomník Egyptskej biblickej spoločnosti, si spomína, ako sa Johna Stotta pýtali: „Aký je váš názor na potraty?“ Jeho odpoveď v 60. rokoch 20. storočia znela: „Som pastor, nemám názor na potraty.“
Stott nakoniec zmenil svoj názor na kresťanskú sociálnu zodpovednosť a v mnohých ohľadoch poskytol teologický základ pre to, čo sa dnes nazýva holistická alebo integrálna misia. Dnes, bez ohľadu na to, kam sa prikláňate v diskusii o prioritizme verzus holizme, si nevieme predstaviť vyššie uvedenú odpoveď kresťanského vodcu. Oddelenie viery a misie od takzvaných sociálnych otázok sa teraz, v roku 2024, nachádza v úplne inom priestore. Samozrejme, stále sa diskutuje o tom, ako súvisí služba milosrdenstva s evanjelizáciou, robením učeníkov a zakladaním zborov. Ale urobíme dobre, ak si uvedomíme, ako táto diskusia pokročila za posledných päť desaťročí.
Po tom, čo sme povedali, je vždy ľahšie získavať dobrovoľníkov na uspokojenie pociťovaných potrieb ako sa venovať službe Slova a evanjelizácii. Vodcovia zo západného aj väčšinového sveta sa pýtajú, či Lausanne a širšie spoločenstvo Veľkého poslania dokáže udržať zvestovanie v centre misie, alebo či takáto práca s evanjeliom bude odsunutá na vedľajšiu koľaj a nahradená nekonečnými požiadavkami pociťovaných potrieb vo svete. A to aj napriek tomu, že Lausannská zmluva v článku 6 vyhlasuje: „V poslaní Cirkvi obetavo slúžiť je evanjelizácia prvoradou úlohou.“
Ďalšou výzvou pre globálne misijné spoločenstvo je jeho záujem o inovácie. Aký je ďalší najmodernejší trend v misii? Aká je ďalšia veľká misijná myšlienka? Ako by sme mali prehodnotiť misiu v 21. storočí? Lausanne tieto otázky počúva pravidelne a je tu pokušenie hľadať nejakú novú myšlienku, keď starý, zabehnutý príbeh zostáva nevypovedaný. Kvôli našej postmodernej záľube v novinkách a nechuti k často ťažkej a ponižujúcej práci evanjelizácie a zakladania zborov, je hľadanie jednoduchého fungujúceho riešenia v misii skutočným pokušením. Avšak pretrvávajúca poslušnosť v diele Veľkého poslania bude vždy Božím plánom.
Historická a súčasná práca v Lausanne predstavuje aj určité príležitosti. Po prvé, je tu dedičstvo dôvery, ktoré má Lausanne v rámci globálnej cirkvi. My, ktorí dnes vedieme toto hnutie, si nemôžeme pripísať žiadne zásluhy. Stojíme na pleciach zbožných mužov a žien. Skutočnosť, že dvaja muži, ktorým sa pripisujú zásluhy o založenie Lausanne (Graham a Stott), žili tak dlho, plodne a verne ako oni, sa v dnešnej dobe zdá byť zázračná.
Tento depozit dôvery berie Lausanne vážne, keď naďalej vyzývame vodcov cirkví a misií, aby boli „H.I.S.“ Leaders – vodcami pokory, bezúhonnosti a jednoduchosti (v angl. humility, integrity, simplicity; v nadväznosti na výzvu Chrisa Wrighta z roku 2010 na Treťom kongrese o svetovej evanjelizácii, aby sme odmietli modly pýchy, sexu a peňazí). Na celom svete a zdanlivo v každej sieti a denominácii sme sledovali, ako vodcovia padajú a končia zle. Ako môžeme ponúknuť nádej, najmä mladším vodcom, ktorí sa pýtajú, či je kresťanská služba podnik odsúdený na zánik? Z Božej milosti poukazujeme na verných predchodcov, ktorých svet nebol hoden, a pokorne hovoríme: „Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem Krista.“
Kongres v roku 74 sa konal v čase, keď marxistická kritická teória zamorila semináre, denominácie a širšie misijné spoločenstvo. Biblická vernosť bola zavrhnutá a cirkev nakreslila deliace čiary podľa ducha doby. Znie vám to povedome? Je šokujúce uvedomiť si, ako veľmi sa tento historický moment podobal tomu nášmu. Keď dnes čítate Lausannskú zmluvu, máte pocit, že naša doba nie je úplne bezprecedentná. To tiež naznačuje, že Boh by mohol v našich časoch opäť pôsobiť rovnako ako pred 50 rokmi a priniesť teologickú jasnosť aj misijnú prioritu.
Z Božej láskavosti sa v Lausanne ’74 podarilo vybudovať misijnú jednotu naprieč denominačnými, etnickými a sociálno-politickými rozdeleniami tým, že bola cirkev vyzvaná k väčšej biblickej vernosti. Možno môže byť Božie dielo v minulosti príkladom pre cirkev dnes, keď sa Lausanne pripravuje na Štvrtý kongres v kórejskom Soule-Inčchone v septembri tohto roku. Modlím sa, aby sa tak stalo.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
