Poznámka redaktora: Článok patrí do série Učeníctvo, ktoré niečo stojí.
Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo tak je to spravodlivé.
Efezanom 6:1-4
Cti svojho otca a svoju matku — to je prvé prikázanie s prisľúbením —, aby sa ti dobre vodilo a dlho si žil na zemi.
A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.
Zdá sa, že táto Bohom inšpirovaná úvaha o prikázaní ctiť si otca a matku kedysi priťahovala v kostoloch väčšiu pozornosť. Väčšina veriacich považovala kresťanskú výchovu v rodine za najdôležitejšiu prípravu na zborový život – a za nevyhnutný základ pre úsilie o spoločné dobro v sekulárnom svete.
Tu je jeden príklad. Martin Luther vo svojom Veľkom katechizme (1529) – napísanom s cieľom pomôcť rodičom a iným učiteľom pripraviť deti na výzvu učeníctva – tvrdil, že Mojžišovo prikázanie a Pavlova úvaha naznačujú, že „je povinnosťou každého otca rodiny vypytovať sa a skúšať svoje deti… aby zistil, čo vedia [o Katechizme a kresťanskej viere], alebo čo sa učia, a ak to nevedia, aby ich pri tom verne udržiaval“.
Toto prikázanie sa teda netýkalo len detí, ale aj rodičov. V časti Katechizmu venovanom štvrtému prikázaniu Luther naliehal,
Bolo by dobré kázať aj rodičom… ako sa majú správať k tým, ktorí sú zaviazaní prijímať ich vládu. . . . [Rodičia] by mali horlivo a verne vykonávať svoj úrad, nielen aby podporovali a zabezpečovali telesné potreby svojich detí… ale predovšetkým aby ich vychovávali ku cti a chvále Božej. . . . Ak totiž chceme mať vynikajúce a schopné osoby pre občiansku i cirkevnú vládu, nesmieme šetriť úsilím, časom ani nákladmi na vyučovanie a výchovu svojich detí, aby mohli slúžiť Bohu a svetu, a nesmieme myslieť len na to, ako im nahromadiť peniaze a majetok. . . . Nech teda každý vie, že je jeho povinnosťou pod hrozbou straty Božej priazne vychovávať svoje deti predovšetkým v bázni a poznaní Boha.
Pre Luthera a mnohých protestantských reformátorov bola rodina pilierom Božej prozreteľnosti v starostlivosti o cirkev a celé stvorenie. Bola jedným z „troch statkov“, ktorými Boh riadil svet: domácnosť (oeconomia), cirkev (ecclesia) a vláda alebo štát (politia). Boh sa rozhodol usporiadať ľudský život vo všetkých troch statkoch alebo „poriadkoch stvorenia“” a prostredníctvom nich. Keď jeden stav ochabne, jeho plán stvorenia je narušený.
Niet divu, že deti opúšťajú cirkev
Ak chceme toto učenie aplikovať na naše dnešné ciele, rodinný oltár bol stvorený ako najdôležitejší výcvikový priestor pre kráčanie po ceste kríža. Rodinné uctievanie je kľúčové pre zvládnutie výziev každodenného učeníctva.
Napriek tomu viaceré nedávne prieskumy (nehovoriac o mnohých anekdotách, ktoré sú čitateľom známe) naznačujú, že čoraz menej rodín vychováva deti v disciplíne a podľa pokynov Pána. Milióny našich mladých ľudí odchádzajú od viery krátko po odchode z domu. Nemalo by nás to prekvapiť. Podľa prieskumu spoločnosti Barna z roku 2021 sa len 42 percent všetkých „kresťanských rodičov“ – a len 51 percent „praktizujúcich kresťanských rodičov“ – „veľmi“ stará o duchovný rast svojich detí.
Tieto čísla nám pomáhajú pochopiť ďalší nedávny prieskum, v ktorom sa 68 percent protestantských mládežníckych pastorov zhodlo na tom, že ich „najväčším zápasom v službe“ sú „rodičia, ktorí nedávajú prednosť duchovnému rastu svojich tínedžerov“.
Mám podozrenie, že tieto trendy majú veľa spoločného s pomalým, postupným odumieraním rodinných pobožností. Príliš málo zborov pomáha rodinám naučiť sa ich konať a príliš málo rodín si z tejto praxe robí pravidelnú prioritu. Pred niekoľkými mesiacmi vydala spoločnosť LifeWay štúdiu „Čo musí cirkev urobiť, aby deti – a ich rodičia – boli duchovne angažovaní“, ktorá správne zdôrazňovala pravidelné čítanie Biblie, ale o rodinných pobožnostiach sa ani len nezmienila.
Táto disciplína akoby jednoducho vymizla. Predpokladáme, že to jednoducho nepôjde – sme príliš zaneprázdnení, a aj keby sme to skúsili, naše rodiny sú príliš roztrieštené, naše deti príliš samostatné, naša viera príliš súkromná a subjektívna na to, aby boli pobožnosti vedené rodičmi úspešné?
Väčšina rodičov, ktorých poznám, je často frustrovaná z preplnených rozvrhov svojich detí. Väčšina pastorov je znepokojená spôsobmi akými tréneri, učitelia hudby a iní vytlačili cirkev. Prináša však táto nespokojnosť zmenu v záväzkoch našich rodín? Alebo sme zvyknutí na súčasný stav a spokojní s tým, že obviňujeme iných z toho, že sa nám nedarí sústrediť život našich detí na Pána?
Môžeme začať odznova
Poďme s tým niečo urobiť. Znovu sa zaviažme, že budeme doma pestovať atmosféru, v ktorej budú mať rodinné pobožnosti opäť zmysel. Potom sa postavme a urobme z tejto praxe prioritu. Modlime sa so svojimi deťmi, čítajme s nimi Bibliu a sústreďme sa v našich domovoch na veci, ktoré sú najdôležitejšie. Existuje veľa dobrých učebných pomôcok, ktoré môžeme použiť: Biblie pre deti, knihy so zamysleniami, staré a nové katechizmy. Rodičia sa nemusia stať teológmi. Musia jednoducho prejaviť srdce pre učeníctvo.
Ako hovorí Tim Keller, ktorý cituje Garyho Parretta a J. I. Packera v úvode New City katechizmu so zamysleniami: „Pretože sme dnes stratili prax katechézy, povrchné útržky pravdy, rozmazané predstavy o Bohu a zbožnosti a bezmyšlienkovitosť v otázkach života – kariéry, spoločenstva, rodiny a cirkvi – sú dnes príliš často znakom evanjelikálnych zborov.”
Je to smutné. Dobrou správou však je, že Pán s vystretými rukami prijíma malé deti, keď ich rodičia vytrvalo privádzajú k nemu. Duch miluje oživovať svoje Slovo v našich srdciach, keď ho otvárame vo viere. Poďme teda vpred s novým odhodlaním a pokornou radosťou.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
