Sodomský kráľ povedal Abrahámovi: Daj mi ľudí, majetok si nechaj! Abrám však sodomskému kráľovi odpovedal: Prísažne dvíham ruku k Hospodinovi, Najvyššiemu Bohu, Tvorcovi neba i zeme, že nevezmem ani len nitku, ani remienok z obuvi, vôbec nič z čohokoľvek, čo je tvoje, aby si nepovedal: Obohatil som Abráma.
Genezis 14:21-23
Víťaz má vždy právo na vojnovú korisť. Ako sa bude deliť korisť v tomto prípade? Víťazom je Abrám, preto korisť patrí jemu. Tak to vidí kráľ Sodomy. Ale Abrám to vidí úplne inak. Bolo to Božie víťazstvo, nie jeho, preto korisť mu nepatrí. Veď prijať korisť by znamenalo pripísať zásluhu na víťazstve sebe. To Abrám neurobí. Nedovolí ani to, aby si zásluhu na jeho bohatstve robil pohanský kráľ. Keď má Abrám Božie požehnanie (v.19), nepotrebuje i „požehnanie“ sveta. Veď čo môže dať tento svet človeku, ktorého Bohom je Tvorca neba i zeme? Požehnanie neba robí Abráma nezávislým a slobodným od požehnania sveta. Kráľ Sodomy nebude môcť povedať: Pozrite sa, čo som ja urobil pre Abráma. Naproti tomu Abrám bude môcť povedať: Pozrite sa, čo Boh urobil pre mňa.
Pohanský kráľ tak dostáva krásne svedectvo, že v tomto svete sú aj vyššie hodnoty ako len tie materiálne. Že v tomto svete žijú ľudia, ktorí sú schopní vzdať sa materiálnych hodnôt práve preto, že spoznali vyššie hodnoty. Koho najväčším bohatstvom je Najvyšší Boh, ten je slobodný vzdať sa svojho práva na „korisť“.
Abrám tu dosiahol už druhé víťazstvo, keď zvíťazil nad pokušením pýchy a chamtivosti. To prvé víťazstvo bolo nad nepriateľom, to druhé bolo nad sebou. Druhé bolo ešte väčšie než to prvé. Lebo zvíťaziť nad sebou je vždy ťažšie ako zvíťaziť nad druhým.
Pane, staň sa nám všetkým, aby nám to prevýšilo všetko ostatné!
