Ako si ma ty poslal do sveta, tak som ich aj ja poslal do sveta.
Ján 17:18
Nie sme zo sveta, ale sme poslaní do sveta. Naše miesto je v tomto svete. Preto Ježiš hovorí: Neprosím, aby si ich vzal zo sveta (v.15). Naša neveriaca rodina, už či muž, žena, deti alebo rodičia nás potrebujú. Naše neveriace príbuzenstvo, naši susedia i kolegovia v práci nás potrebujú. Naše mesto, náš národ, možno aj iný národ nás potrebuje. Svet je pre kresťana nielen bojovým poľom, ale aj misijným poľom.
Keď sme poslaní do sveta, nemôžeme sa izolovať od sveta, lebo nebudeme mať komu slúžiť. Keď sme poslaní do sveta, nemôžeme sa ani prispôsobiť svetu, lebo nebudeme mať čo povedať. Musíme si zachovať svoju odlišnosť, ak chceme, aby nás niekto počúval. Lebo so stratou odlišnosti stratíme i svoje poslanie.
Naším vzorom je Ježiš. Ako bol On poslaný do sveta, tak sme aj my poslaní do sveta. Jeho Otec poslal ako Baránka medzi vlkov, nás posiela ako ovce (Lk 10:3). Ako však môže ovca obstáť medzi vlkmi? Len tak, keď sa sama stane jednou z nich. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Taká je logika sveta.
Ale keď sa ovca prispôsobí vlkom, žiaden vlk sa potom nestane ovcou. A o to tu ide. Ježiš obstál medzi vlkmi ako Baránok, ktorý svojou láskou a obeťou premáhal nenávisť vlkov, aby sa z nich stali jeho ovečky. Len tak obstojíme medzi vlkmi, keď zostaneme Božími ovečkami. Niekto však môže namietať: Ale veď potom si na nás každý trúfne! Áno, ovečka je bezbranná. Jej jedinou zbraňou je sebaobetujúca sa láska. Taká láska premáha, dokonca aj vlkov!
Pane, pomôž nám zostať tvojimi ovečkami aj uprostred dravých vlkov!
