Abrahám včasráno vzal chlieb a mech s vodou, dal to Hagar; dieťa jej položil na plecia a prepustil ju. Ona odišla a blúdila po púšti Beér-Šeba. Keď sa voda z mecha minula, položila chlapca pod jeden z kríkov, poodišla a sadla si naproti, asi na dostrel z luku, lebo si povedala: Nemôžem sa dívať, ako zomiera dieťa. Sadla si naproti a nahlas sa rozplakala. Boh však počul chlapcov hlas a Boží anjel zavolal z neba na Hagar a povedal jej: Čo ti je, Hagar? Neboj sa, veď Boh počul chlapcov hlas tam, kde je. Vstaň, vezmi chlapca a drž ho pevne svojou rukou, lebo z neho urobím veľký národ. Vtom jej Boh otvoril oči a ona zazrela vodný prameň. Šla teda naplniť mech vodou a dala sa chlapcovi napiť.
Genezis 21:14-20
Už druhýkrát vidíme Hagar na púšti. Prvýkrát sa na nej ocitla z vlastného rozhodnutia, keď ako tehotná utiekla pred svojou paňou Sárou. Druhýkrát sa na nej ocitne nedobrovoľne, keď je spolu so svojím dieťaťom prepustená z Abrahámovej rodiny. Prvýkrát sa ešte mohla vrátiť. Teraz sa už vrátiť nemôže. Dvere sa za ňou definitívne zatvorili a pred ňou i jej dieťaťom stojí púšť. Voda z mecha sa rýchlo minie a im nezostáva nič iné len čakať na smrť. Zúfalá situácia, najmä pre matku, ktorá sa nedokáže pozerať na umieranie svojho dieťaťa. Na púšti znie jej bezmocný plač zúfalstva. A práve nad takým človekom sa otvorí nebo.
Hagar od anjela počuje, že i Boh počuje. Síce plače matka, ale Boh počuje hlas dieťaťa. Veď Izmael v preklade znamená Boh počul. Jej syn nosí meno, ktoré vyjadruje jej vlastnú skúsenosť z minulosti. Keď ako tehotná utiekla na púšť, anjel Hospodinov jej oznámil: Porodíš syna a dáš mu meno Izmael, lebo Hospodin ťa počul v tvojom pokorení. A teraz počul znovu, už nielen matku, ale aj syna. Áno, on počuje i tam, kde nikto iný nepočuje. Preto platí: Neboj sa, Hagar. Tam, kde už nebola žiadna budúcnosť, len čakanie na smrť, Boh daruje sľub slávnej budúcnosti: Vezmi chlapca, lebo z neho urobím veľký národ. Čo Boh sľúbil Hagar ešte ako tehotnej, jej teraz už ako matke Izmaela pripomína opätovným zasľúbením. A to najkrajšie prichádza na koniec. Boh jej otvoril oči a ona zazrela vodný prameň. Jej mech je prázdny, ale Boží prameň je plný. Keď stojíme s prázdnym mechom na púšti nášho života, Boh i tam počuje. A práve tam otvára naše oči pre nevysychajúci prameň svojej milosti.
Pane, ďakujeme, že otváraš nebo nad tými, za ktorými druhí zatvorili dvere!
