Orpa pobozkala svokru a vrátila sa, ale Rút zostala s ňou. Noémi povedala: Pozri, tvoja švagriná sa vracia k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa a choď za ňou! Rút však povedala: Nenúť ma, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba. Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja, a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.
Rút 1:14-16
Nedá sa oddeliť vzťah k Bohu od vzťahu k Božiemu ľudu. Sú to spojené nádoby. Nemôžeme patriť Bohu a nepripojiť sa k Božiemu ľudu. Nemôžeme milovať Boha a nemilovať jeho ľud. Toto Rút veľmi jasne pochopila už na pôde Starej zmluvy. Preto nielen hovorí: Tvoj Boh bude mojím Bohom, ale hovorí i: Tvoj ľud bude mojím ľudom. Jedno nemôže byť bez druhého.
Rút je rozhodnutá spojiť svoju budúcnosť s Božím ľudom Izraelom. Pritom tu používa zmluvný jazyk. Ten jazyk, ktorý Boh použil na vrchu Sinai, keď uzavrel zmluvu s Izraelom a povedal: Ja som váš Boh a vy ste môj ľud.
Keď Boh vstupuje do vzťahu s človekom, vytvára s ním zmluvný – záväzný vzťah. Boh sa voči človeku zaväzuje svojou milosťou, vernosťou a láskou. Keď človek vstupuje do vzťahu s Bohom, tiež vstupuje do zmluvného – záväzného vzťahu. Lebo tak, ako je Boží vzťah k nám záväzný, aj náš vzťah k Nemu má byť záväzný. Ale ako? Čím sa náš záväzok prejaví? Naším záväzným pripojením sa k Božiemu ľudu, k cirkvi.
Boží ľud v tejto chvíli reprezentuje Noémi. Preto spojiť svoju budúcnosť s Božím ľudom znamená pre Rút spojiť svoju budúcnosť so svojou svokrou: Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Ak platí: Tvoj Boh – môj Boh, musí platiť i: Tvoj ľud – môj ľud.
Toto je veľmi dôležitý znak pravého obrátenia. Lebo náš vzťah k Božiemu ľudu – k cirkvi je barometrom nášho vzťahu k Bohu. Kto sa obrátil k Bohu, ten sa pripojil i k Božiemu ľudu. Tak to urobila pri svojom obrátení Rút v Starej zmluve. Tak to urobili pri svojom obrátení veriaci v deň Turíc v Novej zmluve. A tak to robia skutočne obrátení ľudia až dodnes.
Pane, ďakujeme za výsadu, že môžeme patriť k tvojmu ľudu!
