Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: Abrahám! On odvetil: Tu som. Boh povedal: Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, odíď do kraja Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obetu na vrchu, o ktorom ti poviem.
Genezis 22:1-2
Pri počutí týchto slov musí v Abrahámovi zamrieť srdce. Má vziať svoje milované dieťa a vlastnoručne mu podrezať krk ako nejakej ovečke. Ako rozumieť tomuto strašnému rozkazu? Len tak, ako o ňom hovorí Biblia, ako skúške. To však vieme len my, čitatelia, ktorí tento príbeh už čítame od konca. Abrahám nevie, že ide o skúšku. Čo robí Boh, keď nás skúša? Postaví nás pred rozhodnutie, ktorým nás preverí, preskúša, aby sa ukázalo, čo je v nás, ako sa zachováme, pre čo sa rozhodneme.
V minulosti Boh povedal Abrahámovi: Dám ti syna. A tak sa i stalo. Teraz mu hovorí: Daj mi syna. O čo tu vlastne Bohu ide? O Izáka? Nie, Bohu ide o Abraháma. Boh nechce Izákovu smrť, ale Abrahámovo srdce. Abrahám miluje Izáka. Možno až príliš. Miluje však i Boha? Aspoň tak ako Izáka? Veľkosť lásky k Bohu sa meria veľkosťou obete, ktorú sme pre Boha ochotní priniesť. Abrahám nič väčšie než Izáka nemá. A Boh nežiada nič menšie než Izáka.
Abrahám má obetovať to, čo je jeho srdcu najdrahšie. Kedy sa ukáže, čo je nášmu srdcu najdrahšie? Vtedy, keď Boh položí svoju ruku na poklad nášho srdca a povie: Daj mi to, obetuj, zriekni sa toho pre mňa. Podľa toho zistíme, že Boh položil svoju ruku na poklad nášho srdca, že to bude veľmi bolieť. Bude to veľmi citlivé miesto v našom srdci. V Abrahámovom prípade to bolo milované dieťa. V našom prípade to môže byť niečo iné. Naším Izákom je všetko, čo stojí medzi nami a Bohom. Preto všetky naše ľudské lásky, ktoré súperia s našou láskou k Bohu, musia ísť na oltár, aby boli prepálené ohňom. Lebo inak sa stanú naším bohom, našou modlou. A tu platí: Nebudeš mať iných bohov predo mnou!
Pane, Ty vieš, ako je to s našou láskou k Tebe. Prosíme, ukáž to i nám!
