Na začiatku našej služby sme si s manželkou dali predsavzatie. Naše deti nikdy nemali počuť, že by sme o komkoľvek v cirkvi povedali čokoľvek zlé. Zaviazali sme sa tiež, že každých osemtisíc kilometrov prezujeme pneumatiky na aute a každý večer si vyčistíme zuby dentálnou niťou.
Mali sme dobré úmysly.
Mysleli sme si, že svoje deti ochránime pred zatrpknutosťou tak, že ich uchránime pred škaredšími stránkami cirkevného života. Lenže realita pastorského povolania spôsobila, že sa hriech v cirkvi pred deťmi skryť nedal – vrátane občas hriešnych reakcií ich rodičov na ťažké okolnosti. Ani pneumatiky sme neprezúvali pravidelne a, žiaľ, v niektoré večery sme si ľahli do postele aj bez použitia dentálnej nite.
Nemali by sme – a vlastne ani nemôžeme – nahovárať svojim deťom, že cirkev je plná samých žiarivých, šťastných ľudí. Lepší cieľ, ktorý je realistickejší a zakotvený v evanjeliu, je tento: svoje deti môžeme chrániť pred zatrpknutosťou tak, že Božiemu ľudu ukazujeme evanjeliovú lásku – že odhadzujeme roztrpčenosť a obliekame si láskavosť. V sprievode Listu Efezanom 4:31-32 sa pozrieme na praktické kroky, ktoré ako pastori môžeme urobiť, aby sme roztrpčenosť rozpoznali a pestovali láskavosť.
Ako rozpoznať roztrpčenosť (v. 31)
Odhoďte každé rozhorčenie, vášeň, hnev, krik a rúhanie so všetkou zlobou. (Ef 4:31)
Naša prvá výzva môže spočívať v tom, aby sme si vôbec uvedomili, že svojim deťom dávame vzor roztrpčenosti. Roztrpčenosť možno v našom srdci pretrváva už tak dlho, že o jej prítomnosti ani nevieme. Jej intenzita kolíše, a tak keď opadne, myslíme si, že sme ju vykorenili. Alebo si vyratúvame všetky obete, ktoré pre cirkev prinášame, a usúdime, že kto miluje cirkev tak ako my, predsa nemôže byť roztrpčený.
Nerozpoznaná roztrpčenosť v našom srdci hnisá a prerazí na povrch v nečakaných chvíľach, čím naše deti učí, že je normálne cítiť sa Kristovou cirkvou ukrivdený. V Efezanom 4:31 nám Pavol pomáha odhaliť slepé miesta voči roztrpčenosti.
1. Roztrpčenosť sa prejavuje v našom postoji
Jeden spôsob, ako roztrpčenosť rozpoznať, je náš celkový postoj k ľuďom. Pavol nás vyzýva, aby sme odhodili „rozhorčenie“. Rozhorčenie je akási „ostrosť“ v srdci, prudká, vnútorná reakcia zášti či hnevu.
Roztrpčený postoj má svoje prezrádzajúce znaky. Nedokážeme prestať myslieť na tú situáciu, v ktorej nám niekto ukrivdil. Otáčame si ju v mysli ako mäso na ražni a skúmame tú nespravodlivosť z rôznych uhlov. S každým otočením príde ostrá bolesť a záblesk hnevu.
Ďalším znakom roztrpčenosti je sebaľútosť. Náš zrak sa neupiera na naše hojné bohatstvo, ale na to, čoho sa nám podľa nás nedostáva. Aký ťažký máme život v porovnaní s ostatnými v cirkvi! Aké nespravodlivé, že zatiaľ čo iní chodia na pekné dovolenky a užívajú si sviatky, my trčíme pri príprave kázní a návštevách chorých v nemocnici!
2. Roztrpčenosť sa prejavuje v našom hneve
Pavol vo verši 31 používa dva takmer synonymné výrazy: hnev a vášeň. Ak je medzi nimi rozdiel, prvý sa možno vzťahuje na vonkajšie prejavy a druhý na vnútorné emócie. Oba sú hriešne. Buď vybuchneme a každý v okruhu výbuchu pocíti jeho žiar. Alebo náš hnev len tlie a ani si vedome neuvedomujeme, že tam je.
Naša rodina si to všimne. Cítia, že čosi nie je v poriadku, hoci sú ešte príliš malí na to, aby to vedeli pomenovať.
„Ocko je… frustrovaný‘,“ vysvetľujeme.
Pravda je však škaredšia: ocko je nahnevaný.
3. Roztrpčenosť sa prejavuje v našej reči
„Krik“ a „rúhanie“ označujú slovné prejavy roztrpčenosti. Prídeme domov po náročnom dni plnom porád a roztrpčenosť, ktorá sa v nás celý deň hromadila, sa nám vyvalí z úst. Nadávame na „blbé porady“ a „zbytočné telefonáty“. Tým, s ktorými nesúhlasíme, pripisujeme hriešne pohnútky. Roztrpčenosť presvitá aj z krátkych, nevinne znejúcich viet: „No, to je celý Dan,“ povzdychneme si. „Je duchovne nezrelý.“
Keď hriech roztrpčenosti rozpoznáme, musíme vyznať, že protirečí pravdám evanjelia, ktoré hlásame. Tam, kde naše deti videli našu roztrpčenosť, potrebujú vidieť aj naše pokánie. Počuli podráždený tón nad tým, aký je život ťažký, a videli zamračenie, ktoré nám prebehlo po tvári, keď padlo niečie meno. Teraz nás naše deti potrebujú počuť priznať náš hriech a vidieť, ako im dávame vzor v tom, že hriešne reakcie roztrpčenosti odhadzujeme.
Ako pestovať milosť (v. 32)
A buďte k sebe dobrí, milosrdní, odpúšťajte si navzájom, ako aj vám Boh odpustil v Kristovi. (Ef 4:32)
Tí, čo sú v Kristovi, roztrpčenosť nielen „odhadzujú“. Zároveň si „obliekajú“ milostivosť. Nádej Efezanom 4:32 spočíva v tom, že byť kresťanom znamená rásť v láskavosti. Pozrime sa na tri praktické kroky, ktoré ako pastori môžeme urobiť, aby sme svojim deťom pomohli vidieť, čo znamená rásť v láskavosti, keď si „obliekame“ Krista.
1. Oslavujme dobrotu Božieho ľudu voči našej rodine
Pastorova rodina má jedinečný pohľad. Náš každodenný chlieb – a teplý domov, pekné oblečenie i príjemné dovolenky – pochádza od Pána, no priamo cez štedrosť Jeho ľudu. Mám na mysli ich desiatky, obetné dary a milodary, z ktorých dostávame svoj plat. Každý pastor by mal štedrosť cirkvi so svojou rodinou oslavovať.
Raz som z kazateľnice urobil chybu, keď som spomenul, že si moja dcéra šetrí na morča. Do pár hodín sme dostali tri samostatné ponuky na jemne obnosené morčatá. Bola to štedrosť Božieho ľudu, alebo sa niekto len chcel zbaviť morčaťa, ktoré oľutoval, že si kúpil? Z môjho pohľadu trochu oboje. No pre našu dcéru to bol dôkaz, že jej cirkev sa o ňu rada stará. A práve to sme spolu s naším novým morčaťom Millie oslavovali.
2. Pestujme súcitné srdce voči Božiemu ľudu
S pastormi sa vekom stane jedna z dvoch vecí: buď väčšmi zatrpkneme, alebo sa staneme láskavejšími.
Je ľahké pochopiť, ako človek môže zatrpknúť. Po desaťročiach služby sa zrady nakopili. Je tucet ťažkých situácií, pri ktorých by sa naša myseľ mohla pristaviť a ktoré nám pripomínajú zlyhania Božieho ľudu.
Lenže zatrpknutosť odporuje Pavlovmu pokynu. Máme byť „milosrdní“, teda súcitní, keď myslíme na baránky, ktoré sú nám zverené. Rok čo rok sme videli, ako ľudia odpovedajú na evanjelium! Máme na pamäti tisíce príbehov Božej milosti. Ako žalmista, ktorý začne vyratúvať Božie predivné skutky, sme aj my v istej chvíli nútení jednoducho prestať, lebo „je toho viac, než sa dá spočítať!“ (Ž 40:6). Naše deti by nás mali oveľa častejšie počuť rozprávať o úžasnom Božom diele medzi Jeho ľudom než nariekať nad ich chybami.
Ďalší spôsob, ako svojim deťom pomáhame pestovať súcitné srdce voči ľuďom v cirkvi, je hriech „zasadiť do súvislostí“. Neznamená to hriech ospravedlňovať ani predstierať, že neexistuje. Znamená to pomôcť im pochopiť, prečo padlí ľudia v padlom svete trpia a ubližujú druhým. Znamená to pomôcť im vypestovať súcitné srdce voči spoluhriešnikom, najmä voči tým, ktorých chytila do osídla klamlivosť hriechu (2Tim 2:25-26). Keď vidia, ako niekto vybuchne, pripomíname im, že ľudia zvyčajne nie sú nahnevaní na ocka. On sa len náhodou ocitne dosť blízko zraneným ľuďom, aby ho zasiahol šrapnel. Ba dokonca priznávame, že ocko bol niekedy možno ten, kto im neúmyselne ublížil! To neznamená, že hriešne reakcie schvaľujeme. Znamená to, že svojim deťom pomáhame vidieť, že druhým máme preukazovať tú istú láskavosť, akú sami potrebujeme.
3. Žasnime nad Božou milosťou voči našej rodine
Výzva odpúšťať vo verši 32 je výzvou hojne preukazovať druhým tú istú milosť, akú sme sami prijali. Pavol žil v úžase nad Božou milostivosťou, že mu zveril službu. Nebol roztrpčený, že dostal ťažkú službu, ale ďakoval Bohu za milosrdný dar služby (1Tim 1:12-17).
Pastorské rodiny prinášajú isté obete. Sú tu neskoré večery a skoré rána. Sú obdobia, keď pracujeme tvrdšie než ostatní (hoci menej často, než si myslíme). Keď sa moja najstaršia dcéra vydávala, pohoršilo ju, keď jej manžel zaparkoval len kdesi v strede zborového parkoviska. Myslela si totiž, že všetci správni kresťania musia parkovať čo najďalej od hlavného vchodu.
Lenže tieto „obete“ nie sú stratou, ale ziskom! Naše deti nás potrebujú vidieť žiť v úžase nad tým, že nám Boh dovoľuje byť pastormi. V tom, ako reagujeme na ťažké okolnosti, potrebujú vidieť, že veríme, že naša služba prináša večnú odmenu (1Pt 5:4)!
Naše deti nepotrebovali, aby sme predstierali, že cirkev je dokonalá. Potrebovali, aby sme im pomohli chrániť ich pred zatrpknutosťou tak, že Božiemu ľudu ukazujeme evanjeliovú lásku – že odhadzujeme roztrpčenosť a obliekame si láskavosť. Náš pôvodný plán, že svoje deti nikdy nenecháme počuť o cirkvi nič zlé, bol naivný. No z Božej milosti naše štyri deti – všetky na začiatku či v polovici dvadsiatky – cirkev milujú. Boh ich milostivo ochránil pred „koreňom horkosti“ – nie cez rodičov, ktorí nikdy nezápasili so zatrpknutosťou, ale cez tú istú milosť evanjelia, akú prijali aj ich rodičia (1Jn 4:7-8).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
