Byť s Bohom osamote

Mnohí moderní, individualisticky založení kresťania si však určite musia uvedomiť, aký veľký úžitok plynie zo štúdia Písma a jeho uplatňovania v spoločenstve. Božie slovo na mnohých miestach spochybňuje a karhá náš postosvietenský individualizmus od samého začiatku, cez Abrahámovu rodinu a Dávidov národ, prostredníctvom vrcholov a pádov prorockého svedectva, až po Krista a život jeho cirkvi.

Dynamika spoločenstva je pre život kresťana životne dôležitá a sme vďační, že rastúci počet hlasov sa v tejto generácii pripája k starovekému refrénu Listu Židom 10:25 o tom, aby sme neopúšťali svoje zhromaždenia.

Vo svojom novom odhodlanom úsilí zdôrazňovať, aké zásadné je pre život kresťana mať miesto v spoločenstve, je rovnako zásadné nezabúdať, že život kresťana nie je len o spoločenstve. „Čas strávený osamote s Bohom,“ ako to niektorí nazvali, je dnes dôležitý rovnako ako kedysi — a v dnešnej dobe, neustále rozptyľujúcej našu pozornosť, možno aj dôležitejší. Jedným z aspektov srdca zaľúbeného do Krista je nevýslovná túžba byť s ním osamote, ako to vyjadruje Jonathan Edwards a Písmo dokladá príkladmi.

Presne tak ako bude trpieť manželský vzťah, ak manželia nebudú nikdy spolu osamote, tak bude aj naše spojenie s Kristom, ak sa vo svojom duchovnom živote neutiahneme do ústrania pred spoločenstvom.

Na skrytom, tichom mieste

Jednou z čŕt zdravého manželského vzťahu plného vrúcnej lásky je, že manželia urobia všetko pre to, aby si vybojovali čas, ktorý strávia osamote, aj keď majú dom plný detí a rýchlo sa striedajúcich hostí. To charakterizuje aj živý vzťah veriaceho človeka s naším Pánom. Jednou z viacerých radostí znovuzrodeného srdca (ktoré Edwards nazýva „pravým náboženstvom“) je mať za najvyššiu prioritu vytvárať si oddelený čas strávený s Bohom osamote, v ktorom bude načúvať Božiemu hlasu v jeho Slove a odpovedať naň v modlitbe. Asi pred 250 rokmi to Edwards zachytil nasledovne:

Pravý kresťan nepochybne nachádza potešenie v nábožnom spoločenstve a kresťanskom rozhovore, a v ňom dostatočný priestor na ovplyvňovanie jeho srdca; ale niekedy má potešenie aj z toho, keď sa vzdiali od všetkých ľudí, aby sa na osamelom mieste zhováral s Bohom. A to má tiež osobité výhody na nápravu a zapojenie jeho srdca. Pravá nábožnosť vedie osoby k tomu, aby trávili dosť času na osamelom mieste, vo svätom rozjímaní a modlitbe.

Prežívate „niekedy potešenie z toho, keď sa vzdialite od všetkých ľudí“ — osôb, obrazov i zvukov –, „aby ste sa na osamelom mieste zhovárali s Bohom“? Podľa Edwardsa také potešenie nie je jednoducho vlastné introvertným ľuďom, ale je túžbou, ktorú Boží Duch zasieva do každého, ním osvieteného srdca. Edwards pokračuje:

Prirodzenosťou pravej milosti je, že nech už akokoľvek miluje kresťanskú spoločnosť na konkrétnom mieste, predsa sa osobitým spôsobom raduje zo zátišia a rozhovoru s Bohom v skrytosti. Takže ak sa osoby veľmi zúčastňujú náboženstva cirkevného spoločenstva, ale iba málo náboženstva komôrky, a dajú sa veľmi ovplyvniť inými, ale ich vnútro sa pohne iba málo pri rozhovore so samým Bohom a Kristom, ich náboženstvo sa začína strácať v tme. (Religious Affections, 3:10)

Ako neochvejný zástanca kresťanského spoločenstva pokladám Edwardsov komentár za rozumný a dostatočne presvedčivý. Ale neuspokojil by sa tým, keby sme jednoducho verili iba jeho komentáru a čomu dáva prednosť. Naprieč celou Bibliou opakovane uvádza príklady o tom, ako sa Boh stretáva so svojím ľudom nielen v komunite, ale aj na osobnej úrovni, v ústraní — od Abraháma, Izáka a Jákoba, cez Mojžiša a prorokov, až po Máriu a Jozefa, a nakoniec apoštola Jána na ostrove Patmos.            

Nasýtená duša

Osobité požehnanie zo samoty s Bohom je obzvlášť mocné v knihe Žalmov, ktoré majú prekvapujúco rovnaký osobný aj spoločenský charakter. Jeden žalm sa zdanlivo začína osobne, potom nečakane vrcholí fanfárami spoločných chvál a povedomia komunity. A práve vtedy, keď očakávame, že bude celý o spoločenstve, dobre známe slová, ako sú tie v 63. žalme, nám ukážu moc skrytého spojenia s Bohom:             

„Tukom a olejom sa sýti moja duša, moje pery jasajú, moje ústa ťa chvália. Na svojom lôžku myslím na teba, pri výmene stráží o tebe rozjímam.“ (Žalm 63:6-7)    

Ešte dôležitejší než samota v knihe Žalmov je však život samotného Boha medzi nami ako človeka, ktorý sa budí, spí a modlí ako my. Edwards zvoláva: „Ako len často čítame o tom, ako sa utiahne do hôr a na odľahlé miesta, aby mal svätý kontakt so svojím Otcom!“ Ak mal náš veľký Trpiteľ a Vzor takú radosť, že sa niekedy odobral preč od všetkých ľudí, ako by sme sa my, v ktorých pôsobí ten istý život, nepridali k nemu v tomto potešení? Samotného Ježiša „Duch vyviedol na púšť“ (Mt 4:1), „odišiel na osamelé miesto“ (Mk 1:35; L 4:42) a „vystúpil sám na vrch modliť sa… bol tam sám“ (Mt 14:23), aby si vybojoval „kontakt v skrytosti“ so svojím Otcom.

Slovo a Duch, vždy spolu 

Ale ako? Čo to v praxi znamená „byť osamote“ s Kristom a „zhovárať sa“ s ním? On sedí na nebeskom tróne; naše telo je tu na zemi. Ako vieme, že nehovoríme len do vzduchu, či si vo svojom podvedomí nedomýšľame v rozhovore jeho hlas?  

Rozhovor so vzkrieseným Kristom je v skutočnosti pravým opakom toho, čo si mnohí z nás inštinktívne myslíme. Nie je to o tom, že si jednoducho nájdete odľahlé miesto v súkromnej miestnosti či niekde v lese, odľahčíte si pred ním svoje srdce a potom čakáte, že vám zašepká odpoveď. Nedomnievajte sa, že hlasy vo vašej hlave patria Kristovi. Majte za to, že sú to vaše hlasy.

Nie, spojenie s Kristom sa uskutočňuje pomocou jeho zjaveného slova, prostredníctvom jeho apoštolov a prorokov vo Svätom Písme a pomocou neobyčajnej, záhadnej a dynamickej moci jeho Ducha. Jeho hlas, adresovaný nám, počujeme v jeho písanom, dostupnom, objektívnom Slove v Biblii, a jeho Duch ho aplikuje v našej duši osobne, súkromne, subjektívne a dáva nám prostredníctvom svojich Slov duchovný život.

Pokiaľ nemáte pred sebou jeho slovo, ktoré si môžete prečítať, alebo ste sa ho nenaučili naspamäť a tak ukryli vo svojom srdci, nie ste osamote s Bohom. Ste iba osamote so sebou samým. Kristus s nami komunikuje prostredníctvom svojho slova, ktoré oživuje a pre naše duše robí skutočným jeho Duch.     

Tešte sa, keď s Ním môžete byť osamote

Majme na zreteli Edwardsov bystrý komentár a láskavé napomenutie. Seba samého sa opýtajte: „Mám radosť z toho, keď sa môžem odobrať na skryté, odľahlé miesto a vychutnať si chvíľu, sústredenú na svojho Pána prostredníctvom jeho slova?“ Ak je táto túžba v tejto chvíli malá či nebadateľná, teraz je čas poprosiť Boha, aby ju prebudil. A či je tam tá túžba veľká či malá, podniknite jednoduché, no často náročné kroky k tomu, aby ste inak dobrým veciam povedali nie, a dali prednosť svojej potrebe byť s Ježišom osamote.

Nielen vykúpení ľudia majú potešenie byť niekedy osamote so svojím Vykupiteľom, ale aj on má radosť z toho, keď má obecenstvo vo svojom ľude — nielen verejne, ale aj v skrytosti.