V posledných niekoľkých rokoch som mal potrebu napísať na svojom blogu niečo o samovraždách. Ale tiež som váhal. Vážnosť a citlivosť tejto témy podnecuje moju zdržanlivosť aj pocit povinnosti.
Váham, pretože sa obávam, že niekto, kto niekoho stratil kvôli samovražde, by to mohol považovať za necitlivé. Tých, ktorí by to tak mohli cítiť, chcem ubezpečiť, že to nie je mojím cieľom. Aj ja som mal rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí si vzali život. Chvejem sa zakaždým, keď sa dozviem o ďalšom prípade, či už na verejnosti, alebo v kontexte ľudí, ktorých poznám. Samovražda je zničujúca a destabilizujúca.
Práve preto cítim povinnosť napísať niečo pre tých, ktorí by mohli naraziť na môj blog. Ťaží ma to za tých, ktorí by mohli trpieť. Počet samovrážd prudko stúpa a cirkev nie je imúnna. Podľa CDC je v USA samovražda „druhou najčastejšou príčinou úmrtia u ľudí vo veku 10 – 34 rokov a piatou u ľudí vo veku 35 – 54 rokov“. To je ohromujúce. V roku 2023 označil americký hlavný lekár duševné zdravie za „určujúcu zdravotnú krízu našej doby“. V tom istom roku spáchalo samovraždu viac ako 50 000 Američanov, „čo je viac ako ktorýkoľvek rok v histórii. Je ťažké polemizovať s Harvardskou lekárskou fakultou: „Samovražda je epidémia“.
Uvedomujem si, že existuje množstvo dôvodov, prečo by niekto mohol uvažovať o tom, že si vezme život. Nebudem to zjednodušovať univerzálnym riešením. Myslím si však, že jednou z nebezpečných skutočností epidémie samovrážd je, že ľudia, ktorí o nej uvažujú, o tom často s nikým nehovoria. Cítia sa osamelí, porazení a bez nádeje. Cieľom tejto krátkej interakcie je poskytnúť rámec alebo aspoň zábradlie pre rozhovor. Alebo, ak o tom práve teraz premýšľate, nech je vaším partnerom na rozhovor. Modlím sa, aby bola užitočná a prijatá v zamýšľanom duchu.
Čo je to samovražda?
V posledných rokoch ste si možno všimli, že sa zmenil jazyk aký používame, keď hovoríme o samovražde. V minulosti sme čítali o niekom, kto „spáchal samovraždu“. Teraz čítame o ľuďoch, ktorí „zomreli samovraždou“. Prečo sa to zmenilo? Predtým sa zodpovednosť kládla na toho, kto si vzal život. Zatiaľ čo dnes je štandardom používať výraz „zomrel samovraždou“, pretože „odstraňuje vinu z osoby, ktorá prišla o život, a umožňuje diskusiu o chorobe alebo poruche, ktorou trpela“.
Zdá sa, že tento motív má pomôcť tým, ktorí smútia za stratou blízkej osoby. To je dôležitá úvaha. Dúfajme, že poskytne časť zamýšľanej pomoci trpiacim.
Zároveň, bez toho, aby sa minimalizovalo utrpenie alebo zložitosť duševného zdravia, je jasné, že tento posun vytvára určitý priestor medzi biblickým chápaním samovraždy a tým, o čom sa často hovorí v širších médiách. Kresťania by sa mali tešiť z výrazného pokroku v chápaní a liečbe duševného zdravia. Musíme však tiež zabezpečiť, aby sme v našich uzáveroch nezmazávali hranice biblickej morálky.
Musíme jasne povedať, že samovražda je hriech, pretože samovražda je vražda. A vražda je hriech. Keď spáchame samovraždu, berieme si život. Zabíjame sami seba. Nie každý prípad duševnej choroby vedie k samovražde a nie každá samovražda je dôsledkom duševnej choroby. Ale každý samovražedný čin je vraždou. V hre sú rôzne faktory, ale odstránenie morálnej kategórie nie je biblicky presné a ani sa nezdá byť užitočné. Z pohľadu Biblie vieme, že hriech zatemňuje našu myseľ a naše srdcia sú klamlivé (Jer 17:9; Rim 1:21 a ďalej). Pri diskusii o tejto závažnej téme by kresťania mali zostať verní biblickému rámcu a zároveň si uvedomiť rôzne prítomné zložitosti. Môže to byť práve to objasňujúce svetlo, ktoré je potrebné na to, aby citlivého a zdrveného ducha odradilo od nesprávneho rozhodnutia.
Je pravda, že samovražda nie je neodpustiteľný hriech. Biblia zároveň neučí, že samovražda je spôsob záchrany pred naším utrpením. Existuje aj iná cesta. Boh poskytuje lepšiu cestu. Dôstojnosť ľudstva a Božia zvrchovanosť si vyžadujú, aby sme sa zhodli na tom, že samovražda nikdy nie je správnym riešením. Ale nie je ani mimo kategórie hriechov, ktoré Boh odpustí tým, ktorí sú v Kristovi.
Vnímanie samovraždy v kategórii seba-zavraždenia, hoci sa vymyká z rámca mnohých ľudí v spoločnosti, je v súlade s biblickou perspektívou. Existuje mnoho ďalších prípadov, v ktorých nás Pánove nariadenia zdržiavajú od hriechu. Možno by viac svetla mohlo priniesť objasnenie toho, čo je samovražda a aké má dôsledky na iných. Pre tých, ktorí trpia v zúfalstve a uvažujú o samovražde, môže byť morálne objasnenie toho, čo je samovražda, skôr užitočné ako zraňujúce.
Prečo žijete?
Ľudia môžu často chradnúť pod temnými mrakmi depresie a premýšľať o dôvodoch, prečo chcú zomrieť. Žiaľ, keď sa niekto začne zaoberať týmito myšlienkami, je často dosť náročné rozumne uvažovať alebo sa dostať z ich tieňa. Dr. Rebecca Bernertová, suicidologička a riaditeľka/zakladateľka výskumného laboratória pre prevenciu samovrážd na Stanfordskej lekárskej fakulte, poznamenáva: „Existuje hrubé podceňovanie psychologického dopadu, aký bude mať samovražda, dokonca aj na blízkych, a iracionálny pocit, že [niečia smrť] pomôže ľuďom, dokonca aj tým, ktorých najviac milujú.
Pravdepodobne je užitočnejšie premýšľať o tom, prečo by sme mali žiť ďalej a pre koho by sme mali žiť ďalej.
Viktor Frankl, ktorý prežil druhú svetovú vojnu v koncentračných táboroch, o tom píše vo svojom rozprávaní o časoch s trpiacimi a v hlbokom zúfalstve.
Spomínam si na dva prípady takmer uskutočnených samovrážd, ktoré sa navzájom nápadne podobali. Obaja muži hovorili o svojom úmysle spáchať samovraždu. Obaja používali typický argument, že od života už nemajú čo očakávať. V oboch prípadoch išlo o to, aby si uvedomili, že život od nich stále niečo očakáva, že sa od nich v budúcnosti niečo očakáva. Zistili sme, že v prípade jedného z nich to bolo jeho dieťa, ktoré zbožňoval a ktoré ho čakalo v cudzej krajine. Pre druhého to bola vec, nie človek. Tento muž bol vedec a napísal sériu kníh, ktoré bolo ešte potrebné dokončiť. Jeho prácu nemohol dokončiť nikto iný, rovnako ako iný človek nikdy nemohol nahradiť otca v očiach jeho dieťaťa.“ Man´s Search for Meaning, (s. 79)
„Človek, ktorý si uvedomí zodpovednosť, ktorú nesie voči ľudskej bytosti, ktorá na neho s láskou čaká, alebo voči nedokončenému dielu, nikdy nebude môcť zahodiť svoj život. Pozná „prečo“ svojej existencie a bude schopný zniesť takmer akékoľvek „ako“. (p.80)
Franklove slová sú silné. Jemným posunom perspektívy ukazuje silu zdôraznenia osobnej povinnosti. Namiesto toho, aby sa Frankl zahľadel do svojho vnútra a pociťoval zúfalstvo alebo sa ponoril do mora viny, pozdvihuje svojich priateľov, aby sa zamysleli nad svojimi povinnosťami, nad ľuďmi, ktorí sú na nich závislí, a nad príležitosťami, ktoré majú pred sebou. Sú to silné slová od kohokoľvek, tým viac, keď sú vyslovené tými, ktorí sa ocitli v nacistickom koncentračnom tábore.
Podobne by bolo dobré, keby kresťania upozornili svojich priateľov na naše povinnosti a príležitosti voči Bohu, našej rodine, priateľom, cirkvi a spoločnosti. Už nežijeme v tieni viny. Kristus zaplatil za naše hriechy (Kol 2:13-14), vinníci boli vyhlásení za spravodlivých (2Kor 5:21), nepriatelia boli zmierení (Rim 5:10-11) a cudzinci boli adoptovaní (Kol 1:21; Rim 8:15-16). Nemusíme žiť v slepej uličke viny a hanby; máme označený cestovný lístok do Immanuelovej krajiny! V dôsledku toho máme ešte čo dávať, robiť a zažívať. Život od nás očakáva viac, aj keď si to neuvedomujeme. Boh má pre nás viac! Dobrý priateľ dokáže na tieto veci poukázať, keď to ostatní nevidia.
Kto vám môže pomôcť?
Nie sme stvorení na to, aby sme boli sami. Sami nemôžeme niesť bremená tohto života. Najmä kresťania vedia, že potrebujeme jeden druhého. Ak máte pocit, že na vás sadajú mračná zúfalstva a zostávajú nad vami, obráťte sa na druhých s prosbou o pomoc. Zavolajte priateľovi alebo členovi rodiny. Otvorte sa. Hovorte o tom. Požiadajte o modlitbu. Požiadajte o pomoc – vyžiadajte si kontrolné návštevy. Nezostávajte v izolácii svojej mysle, kde zatuchnutý vzduch zúfalstva dusí a dezorientuje. Zavolajte priateľovi o pomoc.
Žiaľ, vieme, že mnohí ľudia sa neozvú. Práve preto by priatelia, rodina a spolučlenovia z cirkvi mali potlačiť falošné predstavy o tom, že dotieraví alebo pchajú nos tam, kam by nemali, a zaujímať sa o druhých. Viesť skutočné rozhovory. Pýtať sa, ako sa im darí. Ale naozaj sa pýtať, ako sa im darí. Vyjadrite starosť. Ponúknite sa, že sa opäť stretnete. Urobte to spôsobom, ktorý ich neodsúdi, ale bude im imponovať.
Jednou zo skupín ľudí, na ktorú sa často zabúda, sú pastori. Ľudia, ktorí sa pravidelne starajú o iných a nesú rôzne bremená, sa môžu ľahko cítiť izolovaní a bez priateľa, ktorému by mohli zavolať. Koniec koncov, predpokladá sa, že práve oni majú poznať odpovede. Pastori potrebujú priateľov. Potrebujú bratov, ktorým by mohli zavolať a porozprávať sa o veciach. Potrebujú ľudí, ktorí ich budú kontrolovať. Potrebujú modlitbu.
Vyhľadávať ľudí, u ktorých sa dá hľadať pomoc, a ktorým je treba pomôcť, je veľmi dôležité. Ak je toto určujúcou zdravotnou krízou našej doby, potom sa veriaci musia zaujímať o druhých a byť ochotní hovoriť slová povzbudenia. Musíme hovoriť s morálnou jasnosťou a evanjeliovou nádejou. Nech nám Boh všetkej útechy pomáha pomáhať druhým a nechať si pomáhať, kým nedosiahneme breh nebeského mesta.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
