Aká je naša nádej o nebi? Kresťanstvo na túto otázku po celé stáročia odpovedalo, že uvidíme Božiu tvár. Kresťania v priebehu vekov hovorili spolu s Pavlom: „Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný“ (1Kor 13:12). K tomuto požehnanému videniu smerujú všetky naše zbožné radosti v tomto živote. Je to zasľúbená krajina, do ktorej kráčame. Budeme vidieť Boha. Hoci kresťania majú mnoho túžob, ústredný bod každej z nich je rovnaký ako Dávidov: „Len jedno som žiadal od Hospodina, len o to sa snažím, aby som smel bývať v jeho dome po všetky dni svojho života, aby som mohol rozjímať o dobrote Hospodina a obdivovať jeho chrám“ (Ž 27:4).
Evanjelikálom – dokonca aj reformovaným evanjelikálom – môže byť učenie o vízii blaženosti neznáme. Napriek tomu sú pripravení ju prijať. Koniec koncov, John Piper nás učil, že „Boh je v nás najviac oslávený vtedy, keď sme v ňom najviac spokojní“ a že hlavnou radosťou duše je „vidieť a vychutnávať Krista“.[1] Ak sa niekto od C. S. Lewisa naučil, že treba odmietnuť hranie sa s blatom v slumoch kvôli dovolenke pri mori;[2] od Jonathana Edwardsa, že nebo je „svet lásky“; od Augustína, že nenájdeme pokoj, kým nespočinieme v Bohu, potom je tento človek pripravený pochopiť učenie o vízii blaženosti.
V tomto článku chcem ukázať, ako toto učenie obohacuje kresťanský život v jednej konkrétnej oblasti: Týka s kresťanského spoločenstva, najmä spoločenstva v kontexte našich miestnych cirkevných zborov.
Zákon lásky
Urobiť ústredným záujmom neba radosť z Boha v Kristovi je viac než vhodné. Avšak zameranosť vízie blaženosti na Boha neznamená, že ostatné nebeské radosti neexistujú. Naopak, tieto radosti majú v srdciach obyvateľov neba svoje právoplatné miesto. Zatiaľ čo radosť z Boha často ustupuje do pozadia tohto života, odsúvaná z centra menšími láskami, všetky naše lásky v nebi budú správne usporiadané. Nebude tam žiadna nadmerná láska k tomu, čo nie je Boh. Všetko, čo milujeme, budeme milovať kvôli Bohu. Preto všetko, čo je v tomto živote správne a dobré, nebude víziou blaženosti zmazané, ale skôr vzkriesené a premenené.
Z tejto strany nemôžeme plne pochopiť všetko, čo bude nebo obsahovať. A predsa môžeme vedieť, že určité kontinuity zostanú zachované, pričom jednou z nich sú naše priateľstvá nadviazané v Kristovi. Nikdy nebolo „dobré“, aby bol človek sám (Gn 2:18), a v eschatone vidíme záblesk toho, ako vyzerá naplnený mandát stvorenia. Záhrada sa rozrastie na mesto a vykúpení naplnia a podmania si zem (Zj 7:9-17; Zj 21:1–Zj 22:5; porov. Gn 1:28).
Zo všetkých osobností cirkevných dejín sa len málokto vyjadril k téme priateľstva a vízie blaženosti tak účinne ako Anselm z Canterbury. Keď uvažuje o prítomnosti svätých a anjelov v sláve, pýta sa,
Spýtaj sa svojho srdca, či by mohlo pochopiť svoju radosť z takého veľkého požehnania? Ale keby niekto iný, koho by si miloval v každom ohľade ako seba, mal to isté požehnanie, tvoja radosť by sa zdvojnásobila, lebo by si sa radoval z neho rovnako ako zo seba. Keby ju teda mali dvaja, traja alebo mnohí ďalší, tešili by ste sa z každého z nich rovnako ako zo seba, keby ste každého z nich milovali ako seba samého. Preto v tej dokonalej a čistej láske nespočetných svätých anjelov a svätých ľudí, kde nikto nebude milovať druhého menej ako seba samého, každý sa bude radovať z každého iného tak, ako zo seba.[3]
Odrazy tohto javu zažívame aj v tomto živote. Keď vidíme, že tí, ktorí sú menej zrelí vo viere, sa potácajú vpred v zbožnosti, tešíme sa z ich pokroku. Naša láska k nim mení ich radosť na našu radosť. Takáto radosť sa často mieša s pýchou a samoľúbosťou; tento pocit však odráža „starého človeka“, ktorého nenávidíme a ktorého s čoraz väčšou dôslednosťou radi odkladáme. V sláve nám žiadna stopa pýchy či chválenkárstva nezatieni srdce ani náznakom pokušenia. Budeme dokonale plniť zákon lásky.
Vzdialenosť, strata, odcudzenie a vízia blaženosti
Prísľub priateľstva vo vízii blaženosti vlieva nádej aj do našej súčasnej púte uprostred bolestí odlúčenia, odlivu a rozpadu vzťahov, ba dokonca odcudzenia. V tomto bode môjho života som žil devätnásť rokov v Kansase, jeden rok v južnej Kalifornii, jedenásť rokov v Missouri a takmer tri roky v Abú Zabí. Každý domov je nezmazateľne poznačený veľkými priateľstvami. Zvlášť vyniknú tie vzťahy, ktoré vznikli „v Kristovi“. Boh, Duch Svätý, je verný, aby spojil srdcia v láske (porov. Kol 2:2).
Tieto vzťahy nám dávajú nahliadnuť do vízie blaženosti. Práve tieto vzťahy nielenže pretrvajú do samotnej vízie blaženosti, ale sú aj nedokonalým náhľadom na budúcu príťažlivosť. Táto skutočnosť má dôležité dôsledky pre náš pohľad na naše miestne zbory. Nie nadarmo autor listu Hebrejom varuje pred zvykom vynechávať spoločné bohoslužby (Heb 10:25). Ďalej hovorí, že vo veľmi reálnom zmysle, keď sa zhromažďujeme na pravidelných bohoslužbách, ideme do neba (Heb 12:18-29). Inými slovami, v tie horúčkovité rána v Pánov deň, keď sa snažíte dostať svoje deti von z domu s prosbami „je čas ísť do kostola!“, by ste neklamali, keby ste namiesto toho povedali „už je čas ísť do neba!“. To by urobilo zázraky s tým, ako sa pozeráme na naše skromné malé cirkevné zbory a vzťahy, ktoré v nich vytvárame. Vyhliadka na víziu blaženosti nás motivuje zdvojnásobiť naše úsilie, aby sme sa viac snažili investovať do týchto vzťahov. Čím hlbšie, posväcujúcejšie, intímnejšie a Boha oslavujúce sú naše vzťahy tu, tým viac odrážajú našu nebeskú vlasť a dávajú nám zakúsiť budúcu slávu.
A predsa, keď uvažujem o týchto sladkých vzťahoch, zostávajú v nich náznaky horkosti, pretože vzdialenosť spôsobuje, že ich sladkosť je skôr dočasná a sezónna než trvalá. Na tejto pozemskej púti sa stretávame jeden s druhým, spájame svoje srdcia v láske a zažívame veľkú útechu a uspokojenie. Potom sa však vlákna vzťahov pretrhnú, keď sa naše životy navzájom vzďaľujú – čiastočne alebo úplne. „Zostaneme v kontakte,“ ubezpečujeme sa navzájom, hoci vieme, že napriek našim najlepším úmyslom vzdialenosť vzťahy oslabuje. Aj smrť, nech je akokoľvek predvídateľná, vždy prekvapí. Neprítomnosť alebo strata zanecháva masívnu a nezaplniteľnú prázdnotu.
Inými slovami, nielen naše spoločenstvo s Bohom je v tomto živote čiastočné a neúplné, ale aj naše vzájomné spoločenstvo nie je nikdy celkom úplné. Keď žijem v Abú Zabí, z času na čas sa mi cnie za domovom – túžim po úteche priateľstiev, ktoré som mal v predchádzajúcom období nášho života. Mnohí z týchto priateľov sa však už presťahovali na iné miesta. Keby som sa vrátil, pocit straty by sa úplne nezmiernil. Okrem toho by akýkoľvek dlhší čas strávený v našom predchádzajúcom „domove“ čoskoro vystriedal smútok za Abú Zabí. Na tejto strane Nového Jeruzalema sme všetci pútnikmi. Žiadny domov nie je skutočným domovom.
Navyše, niektoré vzťahy sú prerušené nielen vzdialenosťou a smrťou, ale úplne inú mieru odcudzenia plodí nevyriešený konflikt. Zažil som neželanú bolesť z prerušených vzťahov s priateľmi a kolegami pre teologické a medziľudské rozdiely. V čase, keď som pôsobil ako pastor, som napríklad niesol posvätnú zodpovednosť viesť miestny zbor cez bolestnú realitu cirkevnej disciplíny. V nejednom prípade bol exkomunikovaný človek mojím drahým priateľom. Spomienka na takéto prípady je nepríjemným a zraňujúcim zážitkom. Ťažko môžem preceňovať srdcervúcu vážnosť toho, keď vediete zbor, ktorý má povedať človeku, ktorého ste kedysi milovali a ktorému ste dôverovali: „Už nemôžeme potvrdiť tvoje vyznanie viery. Vzhľadom na to, že zotrvávaš v hriechu bez pokánia, musíme zrušiť potvrdenie, ktoré sme ti dali pri krste a/alebo prijatí za člena, a s ťažkým srdcom vyjadriť obavy , že tvoja duša je v nebezpečenstve.“ Takáto realita je takmer neúnosná.
Čo ponúka nádej vízie blaženosti tvárou v tvár takejto bolesti srdca? Viac, než dokážeme opísať! Ak má Jonathan Edwards pravdu, keď označuje nebo za svet lásky, môžeme ho označiť aj za svet zviazaných voľných koncov. V tomto živote sa nevýslovná radosť z kresťanského spoločenstva vždy končí sklamaním. Nie preto, že by na pozemskom kresťanskom spoločenstve bolo niečo nedostatočné samo osebe, ale preto, že takéto priateľstvo má prebudiť túžbu, ktorá sa zavŕši až v sláve. V budúcom svete nikdy nebudeme pociťovať neprítomnosť priateľov, ktorých oddeľuje čas a vzdialenosť. Nikdy nebudeme pociťovať neprítomnosť milovaných ľudí, ktorých nám ukradla smrť. Nikdy nebudeme cítiť smútok za domovom. Dokonca aj odcudzené vzťahy sa napravia.
Vyššie vykreslený vznešený pohľad na kresťanské spoločenstvo vlastne vyzdvihuje slávu tohto zavŕšenia. Strata povrchných vzťahov nevytvára žiadnu túžbu po vízii blaženosti práve preto, že oni neodrážali vzťahy, ktoré zažijeme v nebi. V tamojšom svete lásky neexistujú žiadne vzťahové plytčiny. Konečnosť našich pozemských vzťahov je bolestná do tej miery, do akej tieto vzťahy predpovedajú svoje naplnenie vo vízii blaženosti.
S ohľadom na víziu blaženosti naše srdcia rastú vo vzájomnej láske. Inšpiruje ma to napríklad k tomu, aby som sa naďalej modlil za ľudí, dokonca aj za tých, ktorí sú odcudzení a exkomunikovaní. Žiaden z našich príbehov ešte nie je dokončený a kto vie, čo Pán medzičasom vykoná? Ani exkomunikácia predsa neomylne a účinne nevyháňa niekoho z neba. Je to skôr Kristom schválené rozhodnutie, podliehajúce omylom a nevedomosti. „Na základe všetkého, podľa čoho môžeme súdiť,“ hovorí cirkev, „sa zdá, že tento človek nie je viazaný v nebi, preto ho prepustíme tu na zemi“ (porov. Mt 16:19; Mt 18:15-20). Možno Kristus milostivo použije exkomunikáciu, aby neveriacich priviedol k pravému pokániu a viere. Možno milostivo použije tŕň cirkevnej disciplíny, aby priviedol skutočných veriacich späť z ich odpadlíckej bludnej cesty. Možno v Božej prozreteľnosti čas zahojí rany nezhôd a odcudzenia. A možno sa žiadna z týchto vecí nevyrieši v tomto živote. Neviem, čo všetko Boh urobí, ale viem, že všetci praví veriaci sú súrodenci v Kristovi a ich prítomnosť v eschatone umocní moju radosť z vízie blaženosti. Preto si pripomínam, aby som žil s otvoreným srdcom – tak, aby som sa nečervenal pri pomyslení na to, že budem oslavovať Kristovu slávu s tými, ktorí mi v tomto živote zlomili srdce. Sandra McCrackenová vo svojej piesni „We Will Feast in the House of Sion“ (Budeme hodovať v dome Sionu) píše:
„On urobil veľké veci!“ Budeme hovoriť spolu
Budeme hodovať a už nebudeme plakať.[4]
Aká je to nádherná útecha vedieť, že „On urobil veľké veci“ bude radostným vyhlásením všetkých obyvateľov neba – dokonca aj tých, ktorých vzťahy na zemi boli nenapraviteľne napäté. Pred Božou tvárou budeme sledovať, aké veľké a obdivuhodné veci vykonal cez všetko naše utrpenie, zmätok a napätie. Zložíme akordy posvätenia, ktoré utkal cez zlomené srdcia, cirkevnú disciplínu, smrť a odlúčenie, a všetci budeme z toho obohatení.
Nič nebudeme ľutovať. Nič nám nebude chýbať. Nebudeme prechovávať žiadnu trpkú zášť. Namiesto toho budeme naveky oslavovať víziu blaženosti, bok po boku so všetkými svätými.
POZNÁMKY:
[1] Pozri John Piper, Desiring God (Túžba po Bohu): (Colorado Springs: Multnomah, 2011).
[2] Pozri C. S. Lewis, The Weight of Glory (New York: HarperCollins, 2001).
[3] Anselm, Proslogion, in Anselm of Canterbury: Evans (New York: Oxford University Press, 1998), 25.102.
[4] Sandra McCracken, „We Will Feast in the House of Zion” v jej albume, Psalms (2015).
