Čo sa stane s príbehmi určitej kultúry, keď v mene vedy zavrhne mýty?
Predstavte si dávnu minulosť: kmeň zhromaždený okolo mihotavého ohňa, rozprávajúci príbehy o bohoch a obludách, o vzbure a jej následkoch, o prítomnom zmysle a budúcom osude.
Teraz sa presuňme do prítomnosti — k tváram zahľadeným do svetla obrazovky, po ktorej sa preháňajú hviezdne lode a hrdinovia bojujú so zloduchmi. Iné symboly, tá istá túžba po zmysle.
V 20. storočí mnohé víťazstvá vedy a techniky pri chápaní nášho sveta — a pri zlepšovaní našich životov — pomohli dodať vierohodnosť tvrdeniu, že veda je jediný alebo aspoň najlepší spôsob, ako nájsť pravdu. Mnohí ho použili ako skalpel proti povere, mýtu a náboženskej viere. Zdalo sa, že empíria víťazí nad nadprirodzenom.
No naša potreba mýtu — príbehov dosť veľkých na to, aby vysvetlili svet a spojili nás — nezmizla. Sekularizácia a postupné odvracanie sa od kresťanského svetonázoru, ktoré boli základom západnej kultúry, po sebe zanechali hlbokú túžbu po zmysle. Naše hľadanie mytológie a tvorby zmyslu nikdy naozaj neprestalo. Len sa pretavilo do paradigmy s vedeckým nádychom.
Ako sci-fi odhaľuje meniace sa kultúrne príbehy
Vedecká fantastika ponúka mimoriadne živý pohľad do rôznych svetonázorov našej doby. Premieta nádeje a obavy našej kultúry o budúcnosť — či už ako utópiu, alebo dystópiu, prípadne v napätí medzi nimi. Sci-fi umožňuje sekulárne skúmanie eschatológie: uvažovanie o „posledných časoch” a premýšľanie o našej budúcnosti a smrteľnosti ako druhu.
Tento žáner sa dotýka aj našej prítomnej skúsenosti: filmy ako Všetko, všade, naraz (Everything Everywhere All at Once) či animované filmy Spider-Man: Paralelné svety (Spider-Verse) zápasia s otázkou, ako nájsť zmysel uprostred multivesmíru navzájom si konkurujúcich príbehov a svetonázorov. Uvediem niekoľko príkladov, ako sci-fi odhaľuje naše meniace sa kultúrne príbehy.
Vedecká fantastika často odhaľuje našu túžbu po technologickej a vedeckej nádeji — optimizmus, v ktorom vo svetle vedy a ľudského rozumu dokážeme vyriešiť svoje problémy a dotknúť sa hviezd.
Klasickým príkladom je Star Trek: do 23. storočia ľudstvo prekonalo vojnu a chudobu a pripojilo sa k mierovej Zjednotenej federácii planét, ktorá skúma vesmír rýchlosťou warp. Tento seriál pomohol živiť aj skutočné ambície poslať ľudí žiť na Mesiac a Mars — od NASA až po sny Elona Muska.
Ten istý étos pokračuje v románoch a filmoch ako Marťan (The Martian) a Posledná šanca (Project Hail Mary) od Andyho Weira, ktoré zdôrazňujú potenciál ľudskej vynaliezavosti a spolupráce prekonať naše problémy.
Problém tohto étosu ako mýtu je v tom, že sa nedokáže vyrovnať s temnejšou stránkou ľudskej prirodzenosti. Technooptimizmus má nedostatočne vyvinuté vedomie hriechu: tvrdí, že problémy, ktorým čelíme, sú vonkajšie a riešiteľné samostatným ľudským rozumom. Príchod internetu sprevádzali optimistické sľuby o celosvetovej jednote, no bez premeny srdca táto technológia len urýchlila polarizáciu a konflikt. Technológia zosilňuje to, čo máme v srdci — v dobrom aj v zlom.
Optimizmus spojený s cestami do vesmíru taktiež neberie do úvahy tvrdé fyzikálne obmedzenia, pre ktoré je ľudský život neoddeliteľne spätý s planétou Zem. Nikde inde vo vesmíre sa nedokážeme mať tak dobre ako na svojej domovskej planéte a sen o objavovaní galaxie môže byť útekom pred zodpovednosťou, ktorú máme tu doma.
Ako kresťania môžeme potvrdiť optimistický pohľad na ľudský potenciál, no zároveň zdôrazniť, že na premenu svojho srdca potrebujeme Boží zásah. Túto potrebu naznačuje aj Posledná šanca, keď sa príbeh otočí od vedy k obeti ako nevyhnutnému predpokladu riešenia našich problémov. Ani tá najlepšia veda na svete nedokáže spasiť naše duše. Potrebujeme nadprirodzený zásah milosti.
Ďalšou líniou sci-fi je dystopický a postapokalyptický pohľad. Tu nachádzame varovania pred nebezpečenstvami vedy a pred tým, ako môžu technológiu zneužiť mocní jednotlivci či korporácie. Príbehy ako Odpor (The Stand) od Stephena Kinga, filmová séria Mad Max či hry a seriál Fallout skúmajú, ako by sa — nešťastnou náhodou alebo ľudskou pochabosťou — mohla moderná civilizácia zrútiť a technológia privodiť apokalypsu.
Tieto príbehy často odhaľujú pesimistický pohľad na ľudskú prirodzenosť, v ktorom nás rozpad civilizácie vracia do prírodného stavu, kde ‚príroda cerí tesáky a pazúry’. Neraz sa v nich výrazne vynárajú aj rozšírené súčasné obavy z klimatickej zmeny — ako v Interstellare s jeho zomierajúcou Zemou blízkej budúcnosti alebo vo filme WALL-E s budúcnosťou, v ktorej sa planéta dusí pod odpadom.
Príležitosti pre kresťanov
Ako by sme sa my kresťania mali k tomuto žánru postaviť? Vedecká fantastika a jej fanúšikovské komunity môžu ponúknuť príležitosti hovoriť s našimi neveriacimi blížnymi o veľkých otázkach zmyslu, cieľa a budúcnosti.
Ako kresťania sa môžeme zapojiť do kultúrneho rozhovoru — či už tým, že sami píšeme sci-fi, že sa s ním kriticky vyrovnávame, alebo že sme súčasťou fanúšikovských komunít, online či naživo. Ak ste, tak ako ja, fanúšikom vedeckej fantastiky, hľadajte spôsoby, ako stavať mosty, aby ste sa mohli podeliť o dôvod nádeje, ktorú máme (1Pt 3:15).
Napríklad ako fanúšik seriálu Pán času (Doctor Who) som vďaka svojej láske k Doktorovi — Pánovi času, ktorý je raz mesiášsky, inokedy ‚šialenec v skrinke’ — dostal príležitosti hovoriť o svojej láske k Ježišovi ako skutočnému Pánovi času, ktorý naozaj položil svoj život za svet a vstal z mŕtvych.
Môžeme tiež poukázať na nádejný realizmus „už a ešte nie” Božieho kráľovstva. Silné učenie o hriechu nás chráni pred predstavou, že vlastným úsilím dokážeme vytvoriť nebo na zemi — čo sa v praxi rýchlo mení na dystópiu. No keďže sa Ježiš vráti, aby obnovil celé stvorenstvo a priviedol ho do slobody Božích detí (Rim 8), máme nádej tak pre budúcnosť, ako aj pre to, čo Francis Schaeffer nazval „podstatným uzdravením” (substantial healing) tu a teraz.
Budúcnosť zo Star Treku zrejme nedokážeme premeniť na dokonalú skutočnosť, no ak žijeme vo svetle prichádzajúceho Božieho kráľovstva, môžeme urobiť budúcnosť lepšou. Optimistická sci-fi nás v tom môže inšpirovať. Len nesmieme zabúdať na svojho Stvoriteľa, ktorý stvoril svet a dal nám myseľ, aby sme mohli „myslieť Jeho myšlienky po Ňom”, ako znie výrok často pripisovaný Johannesovi Keplerovi.
Môžeme poukázať na to, ako kresťanská viera uspokojuje túžby nášho rozumu i našej predstavivosti. Ako tvrdí youtubový kultúrny kritik Damien Walter, vedecká fantastika spája logos (vedu) s mythos (fikciou). C. S. Lewis a J. R. R. Tolkien zastávali známy názor, že kresťanstvo je „pravý mýtus” — dáva nám konečný príbeh, ktorému môžeme veriť, no príbeh, ktorý je naozaj pravdivý, založený na rozumovom pochopení svedectva Biblie a zakotvený vo faktoch a dejinách.
Nádej, ktorá presahuje sci-fi budúcnosti
Možno máme pocit, že nastáva koniec sveta, ako ho poznáme, alebo naopak, že sme na prahu technologickej utópie. No evanjelium nám ponúka lepší príbeh o budúcnosti.
Nech už budeme čeliť akýmkoľvek „postapokalyptickým” výzvam zo strany umelej inteligencie, klimatickej zmeny či vražedných robotov — a nech si splníme akékoľvek sny v štýle Star Treku — vieme, že len v Ježišovi bude všetko nové (Zj 21). Sme povolaní byť vyslancami prichádzajúceho kráľovstva, ľuďmi nového stvorenia tu a teraz (2Kor 5).
Ak vedecká fantastika odhaľuje túžby sekulárnej kultúry po mythos a logickom zmysle, využime príležitosť ukázať ľuďom na Ježiša — osobu, v ktorej sa stretáva „pravý mýtus”, historický fakt a živá nádej.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
