Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Peter ho z diaľky nasledoval až po nádvorie veľkňaza. Tam si sadol medzi stráž a zohrieval sa pri ohni… Keď bol Peter dolu na nádvorí, prišla jedna zo slúžok veľkňaza. Len čo zbadala Petra, ako sa zohrieva, pozrela naňho a povedala mu: Aj ty si bol s tým Nazaretčanom, Ježišom. On to však zaprel a povedal: Nič o tom neviem a vôbec nechápem, čo hovoríš. A vyšiel von pred nádvorie. Vtom zaspieval kohút. Keď ho slúžka zazrela, začala znova hovoriť okolostojacim: Aj tento je jeden z nich. Peter však opäť zaprel. Po malej chvíli aj okolostojaci hovorili Petrovi: Veruže si jeden z nich, veď si Galilejčan. On sa však začal zaklínať a zaprisahávať: Človeka, o ktorom hovoríte, nepoznám. Vtedy sa ozval kohút po druhý raz. Tu si Peter spomenul na slová, ktoré mu Ježiš povedal: Skôr než kohút dvakrát zaspieva, tri razy ma zaprieš; chytil sa za hlavu a premohol ho plač.
Marek 14:54; 66–72
Čo je to, čo Petra privádza na dvor veľkňaza? Vari je to jeho láska k Ježišovi? Nie, je to jeho pýcha. Peter tam ide preto, aby dokázal svojmu Pánovi oddanosť až na smrť. Veď tak to slávnostne prehlásil ešte pred Ježišovým zajatím: Aj keby som mal s tebou zomrieť, nezapriem ťa (14: 31). Peter však netuší, že tá smrť príde oveľa skôr. A že bude mať úplne inú podobu, ako si to predstavoval. Tá smrť nastane vo chvíli, keď zistí, ako hlboko sa on, Peter, mýlil sám v sebe.
Keď na otázku slúžky zapiera Ježiša, v tej chvíli jeho pýcha dostáva prvú smrteľnú ranu. Zrazu Peter o sebe zistí, čo nikdy o sebe nevedel, a čo by nikdy o sebe nepripustil. Že je schopný hanebne zaprieť. A to nie raz, ale hneď trikrát. Nie pred významnými ľuďmi, ale pred bezvýznamnou slúžkou. Nie v situácii, keď mu šlo o život, ale v situácii, keď šlo o život jeho Pánovi.
A tak jeho pýcha dostáva tri smrteľné rany, jednu za druhou. A všetko, na čo bol Peter taký pyšný, na svoju vernosť, lásku, oddanosť, v jednej chvíli ľahne popolom. Peter nezapiera len preto, že sa bojí o seba. Zapiera aj preto, lebo sa hanbí za svojho Pána. Ako sa priznať k tomu, ktorý tam stojí taký úbohý, ponížený, slabý?! Ktorý je všetkým na posmech?!
Keď kohút druhýkrát zaspieva, Peter si spomenul na slová, ktoré mu Ježiš povedal. Vyjde do tmavej noci, aby sa rozplakal plačom, ktorý bol plačom umierajúceho človeka. V tej noci Peter prežil svoju smrť, keď jeho pýcha dostala smrteľný úder a jeho pyšné ja zomieralo v mučivých bolestiach sebapoznania. Ale ak ovocím zlyhania je pokornejší človek, potom to zlyhanie nebolo zbytočné.
Pane, odpusť nám, keď sme Ťa zapreli už či slovom alebo skutkom!
