Článok patrí do série každodenných zamyslení z Lukášovho evanjelia s názvom … a začali sa radovať.
V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená na šesťdesiat stadií. A rozprávali sa o všetkom, čo sa udialo. Ako sa tak zhovárali a vzájomne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi.
Lukáš 24: 13 – 15
V ten istý deň… Je nedeľa vzkriesenia. Najslávnejšia nedeľa v dejinách ľudstva. Ale ešte nie pre všetkých. Hoci niektoré ženy už ráno priniesli správu Ježišovým učeníkom, že Ježiš žije, ich slová narazili na múr nevery: Ale tým sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im (Lk 24:11). Ani títo dvaja z nich neveria, preto idú domov. Pre nich je Ježiš stále mŕtvy. Veď ako veriť, že žije, keď Ho ešte nikto nevidel živého, vzkrieseného?! A tak ich vidíme na ceste do dediny zvanej Emauzy. Už nemajú dôvod, aby ešte zostali v Jeruzaleme. Je po všetkom. Ich nádeje, ktoré vložili do Ježiša, sa nenaplnili. Preto im nezostáva nič iné len sa vrátiť späť k svojmu pôvodnému životu. Je to návrat dvoch smutných, sklamaných učeníkov späť do ponurej reality života.
Oni však nevedia, čo už vieme my. A síce že nie je koniec, ale len začiatok. O chvíľu sa to však dozvedia aj oni, lebo čítame: … priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi. Teda nikto iný ako Ježiš sa k nim pripojí na ich ceste. Prečo to robí? Ježiš pred svojou smrťou cituje slová proroka: Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu (Mk 14:27). A tak sa aj stalo. Na Veľký piatok bol náš Pastier bitý a zabitý. A čo ovce? Tie sa rozpŕchli na všetky strany. Ale po vzkriesení tento dobrý a verný Pastier ide za svojimi ovcami. Vyhľadá jednu po druhej. Najprv uplakanú Máriu Magdalénu pri hrobe. Potom Petra, ktorý zaprel. Na konci veľkonočnej nedele vystrašených učeníkov v Jeruzaleme. Neskôr pochybujúceho Tomáša. A v to nedeľné odpoludnie aj týchto dvoch, ďalších z tých rozpŕchnutých oviec.
Vidíme, čo robí s nimi ich smútok, zronenosť duše. Vedie ich do samoty. Opustia kruh svojich priateľov v Jeruzaleme, aby svoju bolesť a smútok prežívali sami doma, bez druhých. Ale tento príbeh nie je len o smutných, ubolených učeníkoch. Je aj a najmä o Tešiteľovi smutných. Ich príbeh tak prináša veľmi povzbudzujúcu zvesť. Smútok a bolesť, ktorá nás vzďaľuje od druhých, Ježiša priťahuje k nám: … priblížil sa k nim sám Ježiš. Oni tou cestou bolesti už nekráčajú sami, lebo Ježiš šiel s nimi. A s kým ide Ježiš, už nie je na svoj smútok a bolesť sám.
Pane, ďakujeme za každú chvíľu, Keď si sa Ty sám priblížil k nám!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie . . . A ZAČALI SA RADOVAŤ – úvahy na každý deň vydanej v roku 2022.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
