Abrahám včasráno osedlal osla, vzal so sebou dvoch sluhov i svojho syna Izáka. Keď naštiepal dreva na spaľovanú obetu, vstal a vybral sa na miesto, o ktorom mu hovoril Boh. Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto.
Genezis 22:3
Abrahámova okamžitá poslušnosť je premáhajúca. A nie je to po prvýkrát. Keď ho Boh žiadal, aby sa rozišiel s Izmaelom, včasráno vstal a urobil prípravy na rozchod (Gn 21:14). Keď ho teraz žiada, aby obetoval Izáka, takisto včasráno vstane a robí prípravy na obeť. Okamžite poslúchne v prípade jedného i druhého syna. Jedno ťažšie rozhodnutie než druhé. Ale Abrahám má vo zvyku najťažšie rozhodnutia neodkladať na neskôr. Je rozhodný, keď ide o poslušnosť Bohu. Veď máločo sťaží poslušnosť tak, ako nerozhodnosť či odkladaná poslušnosť.
V nás neraz prebieha vnútorný zápas, či poslúchnuť Boha, alebo nie, či urobiť, čo od nás žiada, alebo nie, či obetovať, alebo nie. Čím viac odkladáme ťažké rozhodnutie, tým viac to zoslabuje naše odhodlanie poslúchnuť. Nakoniec je naše odhodlanie také zoslabené a podlomené, že je pre nás už veľmi ťažké, ba priam nemožné poslúchnuť. I tu platí, že po ceste potom sa príde do domu nikdy. Okamžitá poslušnosť vždy stojí menej síl a zápasu ako odkladaná poslušnosť. Lebo tá našu vôľu len zoslabuje.
Abrahám je príkladom nielen okamžitej, ale i vytrvalej poslušnosti. Bolo ťažké hneď povedať Bohu svoje áno, keď mal ísť obetovať Izáka. Ale držať sa tohto áno prvý, druhý i tretí deň, keď na neho dorážali pochybnosti, keď hlas srdca ho prehováral, aby sa vrátil, bolo oveľa ťažšie. S každou hodinou, s každým krokom to bolo ťažšie. Čím viac sa Abrahám blížil k vrchu Mórija, tým to bolo ťažšie. Koľkí aj vykročili na svoju obetnú cestu, ale na vrch Mórija nedošli. Ich odhodlanie vydržať so svojou poslušnosťou až do konca časom oslablo. Uprostred cesty to vzdali a vrátili sa späť. Nejde o to, či sme ochotní ísť na vrch Mórija, ale či naň ako Abrahám i skutočne dôjdeme.
Pane, toľkokrát sme so svojou poslušnosťou zostali na polceste! Odpusť nám to!
