21. máj

Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.

Žalm 130 je pútnická pieseň, ktorú izraelskí pútnici spievali na svojej ceste hore do Jeruzalema. Avšak na naše prekvapenie pútnika v tomto žalme nevidíme hore, ale dole, hlboko dole. Čo sú to za hlbiny, v ktorých sa pútnik nachádza? V žalmoch opakovane zaznieva volanie z hlbín. Niekedy sú to hlbiny fyzického utrpenia, choroby, súženia, hlbiny ohrozenia nepriateľmi. Inokedy sú to hlbiny duševnej bolesti, žiaľu, opustenosti a zrady. Ale žiadna z týchto hlbín sa nevyrovná tej, v ktorej sa nachádza náš pútnik. Táto hlbina má totiž duchovný charakter. Je to hlbina hriechu, viny a stratenosti. Je to hlbina, ktorá prevýši všetky ostatné hlbiny. Lebo ona neohrozuje len náš život, ale i našu dušu, našu spásu, našu večnosť.

Ale ako sa do nej pútnik dostal? Veď do týchto hlbín sa zostupuje, podobne ako do pekla. Ba viac než len zostupuje – do nich sa padá. Človek sa v nich ocitá vlastnou vinou,  pre svoju neposlušnosť, pre svoj hriech. A pád do týchto hlbín znamená pre človeka hrozbu smrti. Vari aj tí, ktorí sú na ceste hore, môžu padnúť dole? Môžu, a aj padajú. Neraz platí, že čím sú vyššie, o to je ich pád, keď k nemu dôjde, hlbší.

Aj keď nevieme, aký hriech spôsobil pád nášho pútnika do hlbín, vieme, čo pútnik v týchto hlbinách robí: volá. Volá tak, ako topiaci sa človek volá o pomoc. Hlbiny zvyčajne umlčia všetky ústa, všetky hlasy, všetko volanie. Lebo keď sa nad nami zavrie hladina vôd, voda zavrie i naše ústa. Ale tieto hlbiny nezatvorili pútnikovi ústa, naopak – otvorili ich dokorán. A vďaka tomu máme tento nádherný žalm, či modlitbu, ktorá sa zrodila v hlbinách. Veď tie najhlbšie modlitby sa vždy rodia v tých najväčších hlbinách. Keď je človek na dne, vtedy z jeho úst zaznie volanie, aké nikdy nezaznie vtedy, keď je na vrchole. Hlbiny sú najúrodnejším miestom pre tie najhlbšie modlitby.

Pane, ďakujeme, že aj z hlbín hriechu, ba práve z nich môžeme volať na Teba!