Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Žalm 103:1–5
Dobroreč Hospodinovi, moja duša, nezabúdaj na nijaké z jeho dobrodení! On ti odpúšťa všetky previnenia, on ťa uzdravuje zo všetkých chorôb. Zachraňuje ti život zo záhuby, on ťa venčí milosťou a milosrdenstvom. Dobrom nasycuje tvoj život, mladosť sa ti obnovuje ako orlovi.
… nezabúdaj na nijaké z jeho dobrodení! Ale ako na ne nezabúdať? Len tak, keď si ich človek bude opakovane pripomínať. Ako to robí i Dávid v tomto žalme. Preto nehovorí o Božích dobrodeniach len všeobecne, ale aj konkrétne. Rozmieňa ich na „drobné“. Vyberá z nich najmä tie, ktoré sa mu hlboko zapísali do pamäti. Ktoré pre jeho dušu veľmi veľa znamenajú. Medzi ne patrí v poradí už štvrté Božie dobrodenie: …on ťa venčí milosťou a milosrdenstvom. Alebo výstižnejšie: … ktorý ťa korunuje milosťou a zľutovaním (Ž 103:4).
Dávid už má jednu korunováciu za sebou, keď bol korunovaný za kráľa Izraela. Ale žiadna korunovácia sa nevyrovná tej, keď Boh korunuje človeka. Dávid vie, čo je to nosiť na hlave kráľovskú korunu. Ale žiadna koruna sa nevyrovná tej, ktorou Boh korunuje človeka. Dávidova kráľovská koruna hovorí o jeho sláve. Ale pri všetkej svojej sláve stojí aj kráľ Izraela pred Bohom ako bedár, odkázaný na jeho milosť a zľutovanie. Ako kráľ niekedy udelí milosť svojim poddaným, nad ktorými sa zľutuje. Ale zároveň aj on sám je odkázaný na to, aby sa Boh nad ním zľutoval a udelil mu svoju milosť. Aby mu preukázal svoje milosrdenstvo.
A práve to je to, čo Boh urobil. Nie raz, nie dvakrát, či trikrát. Ale znovu a znovu. Vďaka tomu, že ho Boh korunuje milosťou a zľutovaním, Dávid okrem viditeľnej kráľovskej koruny nosí na hlave i tú neviditeľnú Božiu. Jeho kráľovská koruna je vyzdobená najdrahšími diamantami, zlatom a striebrom. Ale čo je to v porovnaní s „výzdobou“ koruny, ktorou ho korunuje Boh?! Veď nič nemôže prevýšiť Božiu milosť a jeho milosrdenstvo. Milosť sa preukazuje nehodným, ktorí si zasluhujú odsúdenie. Milosrdenstvo sa preukazuje bezmocným, ktorí si sami nedokážu pomôcť. A Dávid, hoci kráľ, sa hlási k jedným i druhým. Aj k nehodným i k bezmocným. Keď on, o čo viac my. My na rozdiel od neho nemáme na hlave kráľovskú korunu. Ale vďaka Božej milosti a zľutovaniu máme „na hlave“ inú korunu, tú Božiu. Preto môžeme spolu s ním s vďačnosťou pripomínať našej duši: …ktorý ťa korunuje milosťou a zľutovaním.
Pane, čo by sme boli bez tvojej milosti a bez tvojho zľutovania?! Ďakujeme Ti!
