Článok patrí do série každodenných zamyslení z Lukášovho evanjelia s názvom … a začali sa radovať.
Vtedy otvoril ich um, aby rozumeli písmam. A povedal im: Tak je napísané a tak musel Kristus trpieť a vstať z mŕtvych tretieho dňa, a musí byť kázané v jeho mene pokánie a odpustenie hriechov medzi všetkými národmi, počnúc od Jeruzalema…
Lukáš 24: 46 – 49 (Roh)
Smrť a vzkriesenie Ježiša Krista sú jedinečné udalosti. Ale ako sa o nich dozvedia druhí? Ako sa o tom dozvedia ďalšie generácie, ktoré prídu v ďalších storočiach? Kristus odpovedá ako: … musí byť kázané v jeho mene pokánie a odpustenie hriechov medzi všetkými národmi. Z jedinečných udalostí Veľkej noci sa zrodí jedinečná zvesť, o ktorej Kristus hovorí, že musí byť hlásaná všetkým národom. Zvesť o Božom zasľúbení, ktorým je odpustenie hriechov.
Prečo práve odpustenie? Preto, lebo hriech je náš najväčší problém. To, že žijeme, ako keby Boha nebolo. Že žijeme podľa vlastných pravidiel, nie podľa Božích pravidiel. A keďže hriech je náš najväčší problém, odpustenie je naša najväčšia potreba. Bez Božieho odpustenia žijeme ako Boží nepriatelia, stále pod Božím hnevom, stále pod Božím odsúdením. Bez odpustenia nás po smrti čaká peklo. Preto odpustenie je najväčší dar, aký nám Boh môže darovať. Je až neuveriteľné, že Boh je ochotný odpustiť rebelom, ktorí Mu napľuli do tváre a otočili sa Mu chrbtom. Len vďaka Kristovej obeti je Boh ochotný odpustiť.
Ale je tu daná jedna podmienka, niet odpustenia bez pokánia. Boh neodpustí tomu, kto o odpustenie nestojí a pokánie nerobí. Pokánie sa rodí z poznania, ako môj život súvisí s Kristovou smrťou. Že na kríži Boh súdil mňa, môj život, môj hriech. Kríž ukazuje, čo si Boh myslí o mne, o mojom živote, ktorý žijem bez Boha. Že je to život, ktorý si zasluhuje smrť. Že na kríži Boh súdil môj život a odsúdil ho zástupne na svojom Synovi. Pokánie sa rodí z hlbokého sebapoznania, že pred Bohom stojím ako duchovne skrachovaný človek. Ako človek, ktorý pred Bohom stojí s prázdnymi rukami a jediné, na čo sa môže odvolať, je Kristova obeť, a pokorne prosiť: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“.
Nič tak nepokorí človeka ako pokánie, ako prosba o milosť. Preto mnohí radšej idú so vztýčenou hlavou do pekla, aby si zachovali svoju pýchu, ako by šli so sklonenou hlavou do neba, aby si zachránili svoju dušu. Ale len kajúcnym patrí Kristovo zasľúbenie odpustenia hriechov. Len im a nikomu inému.
Pane, ďakujeme za tvoju milostivú ponuku odpustenia hriechov!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie . . . A ZAČALI SA RADOVAŤ – úvahy na každý deň vydanej v roku 2022.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
