Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Aký dobrý je Boh k Izraelu, k tým, čo majú čisté srdce! No moje nohy takmer odbočili, kroky sa mi skoro skĺzli. Závidel som totiž pyšným, keď som videl, ako si bezbožníci pokojne žijú.
Žalm 73:1–2
Keď prídu pochybnosti… Aj takto by sme mohli nazvať tento žalm. A tie prídu, skôr či neskôr. Veď pochybnosti nie sú nezlučiteľné s vierou. Práve naopak. Len ten, kto verí, môže i pochybovať. Lebo má o čom. Kto neverí, nepochybuje. Nemá totiž o čom. Kto neverí v Boha, nemôže Mu nič pripísať. Nemôže sa pýtať, prečo Boh, ak je dobrý, milujúci a spravodlivý, dopúšťa toľko zla, utrpenia a nespravodlivosti. A na základe toho potom odmietnuť vieru v Boha. Veď ak Boh neexistuje, nemôžem Ho z ničoho obviňovať. Zlo je zlo, utrpenie je utrpenie, nespravodlivosť je nespravodlivosť. Treba to brať tak, ako to príde. Ale s Bohom to nijako nesúvisí.
Čo je však pre neveriaceho len zámienkou k nevere, je pre veriaceho skutočným problémom. Problémom pre jeho vieru. Lebo ten kto verí, že Boh je dobrý, milujúci a spravodlivý, keď sa v živote stretne so zlom, bolesťou, utrpením a nespravodlivosťou, stojí pred ťažkou otázkou: Ako zosúladiť Božiu lásku a dobrotu s tým všetkým, čo sa na svete deje? A niekedy aj v jeho blízkosti? Dokonca i v jeho vlastnom živote? Alebo v živote jeho blízkych? Ako veriť v dobrého, milujúceho Boha, keď človek stojí zoči – voči utrpeniu? A to je práve „príležitosť“ pre pochybnosti, ktoré sa v nás začnú rodiť. A spochybňujú to, v čo o Bohu veríme. Prípadne i Boha samotného. Tak, ako v prípade žalmistu.
Jeho presvedčenie viery o Božej dobrote k Izraelu je spochybnené skutočnosťou, že sú to práve bezbožní a nie zbožní, ktorým sa v živote darí. A sú to práve zbožní, ako napríklad i on sám (Ž 73:14), ktorí to majú v živote ťažšie. Ako potom zosúladiť šťastie bezbožných s utrpením zbožných? Len človek viery si kladie otázky, ktoré v ňom môžu vyvolať i pochybnosti viery. A každý kresťan z času na čas také pochybnosti má. Jediná viera, ktorá je imúnna voči pochybnostiam, je slepá viera. Viera, ktorá si zatvára oči pred všetkým, čo by ju mohlo zneistiť, prípadne ohroziť. Pravá viera sa však nemusí báť pochybností. Lebo v konečnom dôsledku z nich vyjde silnejšia. Tak, ako z nich vyšla silnejšia aj žalmistova viera. Veď o tom je jeho svedectvo.
Pane, ďakujeme, že i pochybnosti môžu poslúžiť našej viere.
