Ježiš sa znova rozochvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: Odvaľte kameň!
Ján 11:38-41
Cesty k hrobom našich najbližších sú ťažké, preťažké cesty. Najťažšie na nich je to, že sa z nich vždy vrátime sami. Niečo sa medzi nás a nich postavilo. Niečo nás oddelilo, priam bolestne roztrhlo na dvoje a my s tým už nič neurobíme. Symbolom nezmeniteľnosti tohto bolestivého a násilného odlúčenia je náhrobný kameň.
Vždy, keď prídeme k hrobu našich drahých zistíme, že sa od našej poslednej návštevy nič nezmenilo. Hrob je stále zavalený a uzavretý náhrobným kameňom, ktorý ako keby naveky spečaťoval údel mŕtvych. Kameň na hrobe znovu a znovu hlása zvesť o víťazstve smrti. Ako keby bolo na ňom napísané: Kto týmito dverami vojde dnu, ten už viac z domu smrti nevyjde von. Lebo tento dom má svoj vchod, ale už nemá svoj východ.
Na našej životnej ceste narazíme na mnohé kamene, ktoré sú takou výzvou, aby sme sa s nimi popasovali. Ale kameň na hrobe je ten najťažší a najdesivejší, s akým sa v živote môžeme stretnúť. Je symbolom našej bezmocnosti a beznádeje. Je to kameň, pred ktorým musí každý kapitulovať.
Naozaj každý? Tentokrát vidíme Ježiša stáť pred hrobom. Vchod do hrobu jeho priateľa Lazára je tiež uzavretý kameňom. Ale Ježiš nestojí bezmocne pred touto prekážkou. Vydá rozkaz: Odvaľte kameň! Čo to znamená? Prečo takýto rozkaz? Vari chce Ježiš vojsť dnu? Nie. Ježiš robí prípravy, aby Lazár mohol vyjsť von. Lebo kde je Ježiš, tam sa vchod do hrobu mení na východ z hrobu. Tam už náhrobný kameň nie je viac symbolom našej kapitulácie pred smrťou. Tam sa odvalený kameň stane symbolom kapitulácie smrti pred Tým, ktorý o sebe povedal: Ja som vzkriesenie a život.
Pane, nestál si bezmocne pred Lazárovým hrobom a nebudeš stáť bezmocne ani pred naším hrobom. Ďakujeme Ti za to.
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie AKO BOLO NA POČIATKU – úvahy na každý deň vydanej v roku 2021.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
