Nikto nespochybňuje, že žijeme v ére úpadku a nedôvery inštitúcií. Viaceré prieskumy ukazujú, že ľudia priznávajú stratu dôvery prakticky v každom segmente spoločnosti. Tento pokles inštitucionálnej dôveryhodnosti je sčasti dôsledkom zlého vedenia a odhaľovania korupcie, pričom organizácie zakrývajú minulé zlyhania alebo svojím obranným postojom či apatiou prehlbujú narušenie dôvery.
Nie je prekvapením, že cirkvi v tomto prostredí pociťujú protivietor. Preto toľko cirkevných vedúcich uvažuje o tom, ako najlepšie napraviť a obnoviť dôveru v dobe rozšíreného cynizmu a podozrievania. Mali by sme si položiť niekoľko otázok:
- Aké zložky sú nevyhnutné na to, aby naša cirkev bola považovaná za „dôveryhodnú“?
- Ako si zachovať dôveru a dobrú vôľu, ktorú má naša cirkev práve teraz, ak sa jej darí?
- Ako môžeme znovu získať dôveru a dobrú vôľu, keď sa niečo pokazí?
- Ak alebo keď ako zbor zlyháme, ako môžeme reagovať tak, aby sme narušenie dôvery skôr napravili, než rozšírili?
Tieto otázky sú dôležité, pretože dôvera je jadrom kresťanstva. Sme ľudia presvedčenia, dôvery, viery a vernosti:
- Kresťania sa vyznačujú špecifickým presvedčením: Vyznávame Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného z mŕtvych.
- Vyznačujeme sa životom postaveným na dôvere: Spoliehame sa na Krista ako jediného záchrancu.
- Vyznačujeme sa životom, v ktorom kráčame vierou, nie videním. Vernosť Bohu a jeho ľudu sa stáva určujúcim prvkom nášho života.
Kľúčovým aspektom života verného kresťana je náš rast k stále väčšej dôvere v Boha a zodpovedajúci rast v tom, že sa sami stávame dôveryhodnejšími. Ako ľudia presvedčenia, dôvery, viery a vernosti sme jedinečne vybavení na to, aby sme prispeli k náprave a obnove dôveryhodnosti inštitúcií. Toto je jeden zo spôsobov, ako plníme svoju úlohu soli a svetla.
Čo je to dôvera?
Začiatkom tohto roka bola v rámci anglikánskej cirkvi vydaná správa o dôvere, ktorú vypracovali Martin Seeley, David Ford, Veronica Hope Hailey a Gordon Jump. Autori sa opierajú o definíciu dôvery z časopiseckého článku z roku 1998:
Dôvera je zámer prijať zraniteľnosť na základe pozitívnych očakávaní zámerov alebo správania druhého.
Táto definícia pokrýva širokú škálu inštitucionálneho života a pomáha nám pochopiť, prečo je narušenie dôvery také škodlivé. Dôverovať niekomu inému si vyžaduje, aby sme prijali zraniteľnosť. Je možné, že sa v osobe, ktorej dôverujeme, mýlime. Môže sa stať, že nám ublíži. A predsa je táto zraniteľnosť nevyhnutná pre správne fungovanie spoločnosti.
Malcolm Gladwell v knihe Talking to Strangers hovorí, že našou prvotnou reakciou, keď sa nám niečo nezdá, je „predvolená pravda“. Zo svojej podstaty dôverujeme ľuďom, technológiám a inštitúciám. Niekedy sa tento impulz zvrtne a vedie k tragickým následkom, keď odmietame vidieť (alebo nie sme schopní vidieť) korupciu alebo nespravodlivosť, ktoré sa dejú priamo pred našimi očami. Ale predvolená nedôvera by bola ešte horšia. Náš svet by sa zastavil a život by bol nemožný, keby chýbala akákoľvek dôvera.
Nemôžeme nedôverovať ľuďom a inštitúciám, aspoň na určitej úrovni, a preto je dôležité, aby ľudia a inštitúcie usilovne pracovali na budovaní a udržaní dôvery. Najmä keď, ako hovorí staré holandské príslovie, „Dôvera prichádza pešo, ale odchádza na koni“.
4 zložky dôveryhodnosti
Správa o dôvere uvádza štyri základné prvky zdravých a dôveryhodných lídrov v organizácii:
- Schopnosti: Majú správne kompetencie a schopnosti na vykonávanie svojej práce?
- Dobročinnosť: Sú ustarostení o druhých, alebo sú úplne zameraní na vlastné záujmy?
- Bezúhonnosť: Riadia sa pri svojich rozhodnutiach a konaní morálnym kódexom?
- Predvídateľnosť: Môžu ľudia vidieť konzistentnosť v ich prístupe?
Podľa mojich skúseností sú všetky tieto štyri zložky kľúčové, ale nie sú rovnako dôležité.
Lídrom možno odpustiť občasné výpadky v prvej kategórii, „schopnosti“, pretože nikto neočakáva, že každý bude vždy a vo všetkom plne kompetentný. V skutočnosti reakcia vedúceho – ak si uzná chyby, opraví problémy a preukáže rast kompetencií – môže časom slúžiť na zvýšenie dôveryhodnosti. Podobne aj štvrtá kategória, „predvídateľnosť“, je dôležitá, ale nevyrovnané správanie možno prekonať, ak sú na mieste ostatné tri prvky a vedúci prejavuje snahu o dôslednosť.
Druhá a tretia kategória sú najkritickejšie: dobročinnosť a bezúhonnosť. Vo chvíli, keď inštitúcia koná zbabelo zameraním na seba, alebo keď vedúci robí rozhodnutia, ktoré prezrádzajú sebecké ambície namiesto srdca služobníka, alebo keď ľudia prekračujú jasné morálne hranice, aby si zachovali a ochránili povesť alebo moc, dôvera sa rozplynie. Organizácia môže prežiť výzvy a zlyhania v kategóriách 1 a 4, ale je oveľa ťažšie obnoviť a znovu vybudovať dôveru, keď sa zjavne prejaví zlomyseľnosť a nečestnosť.
Keď sa stratí dôvera
Yuval Levin sa v knihe A Time to Build zameriava na formačné a ašpiračné aspekty kategórií 2 a 3:
Dôverujeme inštitúcii… pretože sa zdá, že má etiku, ktorá robí ľudí v nej dôveryhodnejšími. . . . Strácame dôveru v inštitúciu… keď už neveríme, že plní túto etickú alebo formujúcu úlohu a slúži ako vyhňa integrity pre ľudí v nej. . . Ukazuje sa, že inštitúcia je skorumpovaná a slúži ľuďom v nej na úkor svojho základného účelu. Namiesto toho, aby formovala ľudí v nej, je nimi deformovaná pre ich vlastné ciele.
Levinova definícia je pravdivá vo všeobecnosti, ale najmä pri aplikácii na cirkev. Keď sa už nepodriaďujeme formujúcej moci cirkvi, ale namiesto toho sa snažíme využiť túto inštitúciu pre svoje vlastné ciele, predkladáme svetu deformované Kristovo telo. Cirkev, ktorá by mala existovať na Božiu slávu a pre dobro sveta, sa obracia dovnútra – všetky jej zdroje sa teraz zameriavajú na slávu vodcov a v prospech tých, ktorí sú najviac v stávke.
Ešte horšie je, že porušenie dôvery v kategóriách 2 a 3 v niektorých cirkvách ešte viac sťažuje ostatným cirkvám prekonanie aj menších pokleskov v kategóriách 1 a 4. Ľudia častejšie pripisujú nedostatky v kompetentnosti a predvídateľnosti závažnejším porušeniam dôvery v oblastiach dobročinnosti a bezúhonnosti. V takejto atmosfére môžu mať bežné chyby zrazu neprimerane veľké následky. Mrak podozrenia visí všade nad všetkými cirkvami, dokonca aj nad tými, ktoré si dobre plnia svoje úlohy pri udržiavaní trvalo vysokých štandardov zodpovednosti a dôvery.
Správna reakcia
Jedným z poznatkov vyplývajúcich zo správy je dôležitosť správneho posúdenia úrovne znepokojenia. Nebudeme schopní prispieť k náprave dôvery a obnove inštitucionálnej dôveryhodnosti, ak budeme ku každému porušeniu dôvery pristupovať rovnako.
Ak nedokážeme rozlišovať medzi systémovými problémami korupcie a príležitostnými chybami v úsudku, budeme mať nesprávny recept, pretože naša diagnóza je nesprávna. Hlboko zakorenené zlyhania nebudeme liečiť s takou intenzitou a nasadením, aké sú potrebné na obnovenie dôvery, ako keď pacientovi s rakovinou predpíšeme vitamínové tabletky. Alebo budeme prehnane reagovať na bežné škody a namiesto cielenejšieho prístupu k problémovým oblastiam budeme inštitúcii podávať chemoterapiu a ožarovanie, ktoré naznačujú, že celá organizácia je napadnutá rakovinou. Zlý recept, či už prehliadanie závažných ochorení, alebo nadmerná liečba menších problémov, môže inštitúciu zabiť.
Čaká nás veľa práce. V týchto časoch nedôvery sa budeme musieť zamerať na obnovenie dôveryhodnosti tým, že budeme venovať pozornosť týmto štyrom zložkám: schopnosti, dobročinnosť, bezúhonnosť a predvídateľnosť. A budeme sa musieť modliť a pracovať na tom, aby sme sa dočkali dňa, keď bude cirkev opäť majákom viery, hodným dôvery.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
