Mylná predstava č. 1: Text Biblie a jej preklady sú úplne nespoľahlivé.
Pred niekoľkými rokmi vyšiel v týždenníku Newsweek článok, v ktorom autor tvrdil: „Žiaden televízny evanjelista nikdy neprečítal Bibliu. Neurobil to ani žiaden evanjelikálny politik, ani pápež, ani ja, a ani vy. Prinajlepšom sme čítali len zlý preklad – preklad preložených prekladov ručne prepisovaných kópií skopírovaných z ďalších kópií kópií, a tak ďalej, krát stotisíc.“
Dúfam, že to myslel ako hyperbolu, pretože mi nejde do hlavy, ako by mohol novinár také niečo uverejniť. Hovorí, že to najlepšie, čo máme k dispozícii, je preklad prekladu, ktorý je sám prekladom. Tuším sa snaží povedať, že naše moderné preklady Novej zmluvy sú prekladmi latinských prekladov, ktoré boli preložené z pôvodnej gréčtiny. Neviem hovoriť za televíznych evanjelistov, evanjelikálnych politikov, či pápeža, no viem, že mám mnoho študentov a kolegov, ktorí si celkom pravidelne a celkom poriadne čítajú Novú zmluvu v gréčtine. Všetci vieme dosvedčiť, že naše anglické preklady – ESV, NIV, NASB a mnoho ďalších – sú naozaj spoľahlivé.
Nájdu sa však ľudia, ktorí vravia, že ak preložíme Bibliu, nikdy sa nedozvieme, ako vyzerali pôvodné formulácie textu. Koniec koncov, biblické texty boli v priebehu tisícročí ručne prepisované tisíckami ľudí, ktorí sa dopustili desaťtisícov, ba možno až státisícov úmyselných a neúmyselných chýb.
Je pravda, že až do 15. storočia sa text Biblie prepisoval ručne a že pisári niekedy robili chyby. Neznamená to však, že náš súčasný text nemá nič spoločné s pôvodnými spismi a je absolútne nespoľahlivý. V skutočnosti je pravdou opak, najmä ak biblický text porovnáme s inými starobylými textami. Zachovalo sa vyše 6 000 rukopisov Novej zmluvy v gréčtine (nehovoriac o približne 20 000 starovekých prekladoch).
V prípade spomínaných 6 000 rukopisov v gréčtine sa dôkazy o ich protirečeniach z veľkej časti nafukovali. Je pravda, že v texte je viacero variácií, pričom väčšina z nich sa týka pravopisu a poradia slov. Obsahuje aj viacero iných rozdielov, ktoré však nijakým spôsobom nemenia význam textu a predstavuje ich najmä používanie synoným. Za významné pozmenenie možno pokladať menej než 1% variantov a žiadne z nich sa netýkajú hlavného kresťanského učenia. A to sme ešte nehovorili o desiatkach tisícov starozákonných zvitkov a kódexov v hebrejčine, pri ktorých bola preukázaná podobná miera spoľahlivosti. Dôkazy sú jasné: naše moderné anglické preklady sú spoľahlivými prekladmi spoľahlivého textu.
Mylná predstava č. 2: Biblické knihy boli vybrané náhodne.
Druhú mylnú predstavu by sme mohli pomenovať podľa knihy DaVinciho kód (hoci sa v knihe objavila aj mylná predstava č. 1). Hovorí sa, že počas prvých dvoch storočí nášho letopočtu sa v cirkevných zboroch používali stovky kresťanských spisov. Spolu s Matúšom, Listom Rimanom, Zjavením Jána a celým zvyškom novozmluvných kníh sa čítalo aj evanjelium podľa Tomáša, Skutky Petra a dokonca aj Evanjelium podľa Judáša. Až v ranom 4. storočí, keď cisár Konštantín uzákonil kresťanstvo, sa zoznam zúžil na 27 novozmluvných kníh, ktoré poznáme dnes. Dan Brown v knihe DaVinciho kód prostredníctvom jednej postavy opisuje, čo nasledovalo: „Uvažovalo sa o tom, že do Nového zákona sa zaradí vyše osemdesiat evanjelií, ale napokon sa vybralo iba niekoľko – medzi inými Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo.“ Keď sa ho opýtali, kto o tom rozhodoval, odvetil: „Bibliu, ako ju poznáme dnes, dal zostaviť pohanský rímsky cisár Konštantín Veľký.“ Hoci sú tieto tvrdenia z Brownovho románu mierne pompézne, sú totožné s názorom mnohých ľudí v dnešnom svete.
Je pravda, že raní kresťania v prvých dvoch či troch storočiach po Kristovi napísali desiatky, možno stovky spisov. Takisto je pravda, že o novozmluvnom kánone sa viedli diskusie až do čias vlády cisára Konštantína. No kresťania nikdy nevyberali z osemdesiatich evanjelií; naopak, štyri evanjeliá, ktoré dnes máme v Novej zmluve, boli jedinými evanjeliami, o ktorých sa v otázke novozmluvného kánonu vôbec uvažovalo. Sú zďaleka najstaršími evanjeliami, obsahujú najviac spojitostí s apoštolmi a cirkev ich uznávala jednohlasne a od začiatku. Možno najstaršie z ostatných „evanjelií“ je evanjelium podľa Tomáša, no aj to pravdepodobne vzniklo niekde medzi rokmi 150 a 180 n. l.. Novozmluvné evanjeliá boli napísané v období medzi rokmi 60 a 100 n. l., počas života apoštolov.
To isté by sa dalo povedať aj o ostatných knihách Novej zmluvy. Áno, nejaký čas trvalo, kým sa raná kresťanská cirkev jednohlasne postavila za 27 kníh Novej zmluvy, no nič nenasvedčuje tomu, že by Konštantín mal akýkoľvek vplyv na ich výber.
Mylná predstava č. 3: Biblia je neznalá vedy a nespoľahlivá.
Aj množstvo kresťanov verí nejakej verzii tejto mylnej predstavy. Povedia, že Biblia vyučuje vedecké teórie z čias neskorej doby bronzovej či starovekého Blízkeho východu. Máme vôbec dôverovať knihe, ktorá je tak zle informovaná v oblasti vedy?
Problém je v tom, keď ľudia predpokladajú, že Biblia má ambíciu byť vedeckou učebnicou, ktorá nie je napísaná bežným jazykom. Prednedávnom som čítal, ako niekto obviňoval Bibliu z vedeckej chyby, pretože opisuje liate (bronzové) more v chráme, ktoré malo priemer desať lakťov, bolo okrúhle a obvod meral 30 lakťov (1Krľ 7:23-24). Vzhľadom na to by bola hodnota π 3,0 namiesto 3,14. Iní tvrdia, že Biblia vyučuje teóriu geocentrického vesmíru, pretože v Koheletovi 1:5 sa píše, že Slnko vychádza a zapadá. Vyžaduje to úroveň jazykovej presnosti, ktorú v bežnej reči nepoužívame.
Ak by som vám povedal, že Slnko zapadá o 18:45, obvinili by ste ma z heliocentrizmu a neznalosti vedy? Áno, že Slnko naozaj nezapadá o 18:45. Zem rotuje okolo svojej osi smerom na východ a my sa o 18:45 jednoducho ocitneme mimo dosahu slnečných lúčov. No ak by som namiesto jednoduchého „zapadá Slnko“ začal hovoriť o tom, ako sa o 18:45 ocitneme mimo dosahu slnečných lúčov, mysleli by ste si o mne, že som trochu mimo. Biblia teda opisuje vedecké javy bežnou ľudskou rečou, tak ako vy a ja. Nie je férové aplikovať na Bibliu iný štandard a nezodpovedá to spôsobu, akým funguje jazyk.
Otázky o veku Zeme a podrobnostiach vzniku sveta sú už niečo iné a aj kresťania sa rozchádzajú v tom, ako najlepšie interpretovať tieto kapitoly, no pointou Genezis 1-2 nie je podať podrobnú vedeckú správu o začiatku vesmíru. Naopak, bežnou ľudskou rečou nás učí o Božej moci nad stvorením od úplného začiatku. Keď na to pri čítaní berieme ohľad, žiadne z údajných vedeckých nezrovnalostí v Biblií vážne nespochybňujú jej pravdivosť a autoritu.
Mýtus č. 4: Biblia je nepriateľská k ženám.
Mnoho ľudí sa nazdáva, že v grécko-rímskom svete sa so ženami zaobchádzalo s úctou, rešpektom a dôstojnosťou, až kým neprišli kresťania a všetko nepokašľali, pretože Biblia nás učí týrať ženy. Je to však vážnym nepochopením toho, čo Biblia učí o ženách. Je pravda, že Boh stvoril mužov a ženy tak, aby v niektorých oblastiach, napríklad doma a v cirkvi, plnili rôzne role a zodpovednosti. Rôzne však neznamená nerovné.
Mnohí ľudia poprekrúcali Písmo, aby mohli utláčať ženy, no nasvedčuje to hlbokému nepochopeniu toho, čo Biblia učí o ženách, a toho, ako má vyzerať interakcia medzi mužmi a ženami tak, ako ju Boh zamýšľal. Písmo má v tom od začiatku jasno. Muži aj ženy sú stvorení spoločne na Boží obraz (Gn 1:26-27). Hoci sa so ženami v starovekom Blízkom východe nezaobchádzalo dobre a často boli utláčané, Stará zmluva je plná príbehov o ženách viery, napríklad Anna (1Sam 1-2), múdrych a odvážnych ženách, napríklad Debora (Sdc 4) a Abigajil (1Sam 25), a ženách, ktoré zachránili Boží ľud pred zničením (Est). Vo svete, ktorý sa na ženy väčšinou pozeral ako na majetok a slúžky, je biblický pohľad na ženy skutočne pozoruhodný – sú stvorené na Boží obraz a Boh si ich používa, aby naplnil svoje ciele.
Nová zmluva tento obraz len podčiarkuje. Ježiš sa ku ženám správal dôstojne, s láskou a rešpektom, a to aj vtedy, keď ich kultúra, v ktorej žili, hanobila (Jn 4; Lk 7:36-50). Jeho volanie k pokániu platilo aj pre ženy, no neopustil ich v ich hriechoch, ale videl ich ako nositeľky Božieho obrazu hodné lásky a cti. Po zvyšok Novej zmluvy vidíme ženy, ktoré zohrávali kľúčové úlohy v evanjelizácii a vyučovaní, napríklad Priscillu (Sk 18:24-26); zakladaní zborov, napríklad Lýdiu (Sk 16); a v modlitbe, ako Máriu, matku Jána (Sk 12:12). Ženy boli dôležitými spolupracovníčkami Pavla aj ďalších apoštolov (R 16:17).
Mylná predstava č. 5: Biblia je náhodná zbierka vzájomne nesúvisiacich príbehov a nekonzistentných ideí.
Predstavte si, že si vezmeme právny dokument napísaný v roku 1718, zbierku básní z roku 1818, životopis napísaný v roku 1918 a napokon historické rozprávanie z roku 2018 a pokúsime sa nimi rozpovedať ucelený príbeh. Asi by to nebolo ľahké, však? Presne tak mnoho ľudí vníma Bibliu. Bola napísaná naprieč tisíckami rokov desiatkami ľudí v niekoľkých rôznych kultúrach a jazykoch. Ako by sa ňou mohol vinúť koherentný príbeh?
Posvieťme si však na to, ako sa naprieč Bibliou vinie koncept „potomstva.“ V Genezis 3:15 sa píše o „potomstve“ Evy, ktoré jedného dňa rozdrví hlavu hada, diabla. Boh sľubuje Abrahámovi, potomkovi Evy, že jeho potomstvu dá určité zasľúbenia (Gn 12:1-3; 17:7) a Abrahámov pravnuk Júda dostal zasľúbenie, že jeho potomstvo bude vládnuť národom. O niekoľko stáročí neskôr povedal Boh kráľovi Dávidovi, že natrvalo upevní trón jeho potomkovi (2Sam 7:12). O ďalšie stáročia neskôr prorok Izaiáš prehovoril o potomkovi panny, ktorý bude vládnuť národom (Iz 7:14, 9:6). Keď sa dopracujeme do Novej zmluvy, zistíme, že potomstvo Evy, ktoré je potomstvom Abraháma (G 3:16), je zároveň kráľovským synom Júdu a Dávida (R 1:3-4). Na záver sa drak, „praveký had,“ pokúsi zničiť ženinho potomka, no potomok raz a navždy porazí draka aj jeho spojencov (Zj 12), čo je symbolickým obrazom naplnenia verša Genezis 3:15.
To je len jedna z mnohých tém, ktoré sa vinú celým biblickým príbehom. V tomto veľkom príbehu sú vrstvy tém, ktoré ho pozoruhodne dotvárajú. Rôzne časti kladú dôraz na rôzne veci, rôzni autori píšu rôznym štýlom a príbeh sa medzi starou a novou zmluvou vyvíja. No príbeh a podrobnosti v Biblii sa zjednocujú tými najúžasnejšími spôsobmi. Biblia hovorí jeden príbeh jediného Boha, ktorý zachraňuje jeden národ vo svojom jednom stvorení prostredníctvom jediného Záchrancu Ježiša Krista. Súlad Biblie je dychberúci a radostný.
Ak by to bola akákoľvek iná kniha, vysvetlenie o jej konzistentnosti a hĺbke by som podal len s veľkými ťažkosťami. Ako je možné, že kniha napísaná toľkými rôznymi spôsobmi sa vyznačuje takým súladom? Jedinou odpoveďou je vnuknutie Duchom Svätým. Kresťania stáročia vyznávajú, že to nie je len obyčajná kniha. Je to slovo samotného živého Boha. Zjavil sa nám v tejto knihe a tým pádom je múdre, aby sme ju čítali, porozumeli jej, podriadili sa jej a nechali sa premieňať správou evanjelia, ktoré hlása.
Poznámka editora: Preložené z anglického jazyka. https://www.crossway.org/articles/5-myths-about-the-bible/
