Kresťanský život

5 mylných predstáv o evanjelizácii

Mylná predstava č. 1: Na evanjelizáciu sme sami.

Výzva plniť Veľké poverenie sa nám zdá akási náročná, keď si predstavíme, ako sa sami urputne snažíme hlásať dobré správy. Platí to pre akúkoľvek časť kresťanského života, ak sa sústredíme na to, aká kľukatá a drsná cesta sa vinie pred nami a akí sme na nej osamelí.

Niekedy nám na cestu posvietia príbehy spolupútnikov, napríklad takých, ktorí sa z Kristovho tela načahujú smerom do sveta – pozvú susedov na biblickú skupinku a pozorujú, ako ich evanjelium postupne premieňa spolu s ich rodinami, alebo otvoria svoj domov študentom zo zahraničia, v nedeľu ich pravidelne berú so sebou do kostola a pozorujú, ako niektorí z nich uveria v Ježiša. Niekedy sú to ženy, ktoré sa roky rokúce spolu s bratmi a sestrami modlia za svojich manželov a ich znovuzrodenie. Všetky tieto príbehy sú pretkané pohostinnosťou a modlitbami Božieho ľudu – konkrétnymi modlitbami za spásu tých, za ktorých spoločne zápasia pred Božou tvárou.

Ako vykúpený ľud nesieme dobrú správu o tom, že Ježiš zomrel na kríži, niesol náš hriech a vstal z hrobu, čím porazil smrť. Keď v ňu človek uverí, stáva sa súčasťou tela, ktoré spoločne speje k tomu, že raz uzrú Ježiša na vlastné oči. Na evanjelizáciu nie sme sami.

Bolo by lepšie, ak by sme si predstavili cestu plnú ľudí, ktorí kráčajú spoločne – niečo podobné, ako keď izraelský národ pri oslavách spoločne stúpal k jeruzalemskému chrámu – teda celé skupiny ľudí a rodiny, medzi ktorými vládne vrava, spev a postupne sa k nim pridávajú ďalší a ďalší. Sme Boží ľud. Toto všetko je Božie dielo. Boh si k sebe povoláva ľudí pomocou svojho Ducha a ponúka im nový život prostredníctvom viery v Krista. Tí, ktorí uverili, sa môžu podieľať. Používa si nás. Používa si nás.

Mylná predstava č. 2: Evanjelium netreba hovoriť – stačí ho jednoducho žiť. Alebo aspoň počkať, kým si nevyslúžime právo prehovoriť.

Mali by sa naše životy dotýkať ľudí a premieňať kultúru ešte predtým, než prehovoríme? Musíme vlastne hovoriť? Ako vyriešiť toto napätie medzi verbálnym a neverbálnym svedectvom?

Ako veriaci sa môžeme obrátiť na Božie slovo –pomôže nám spomínané napätie pomenovať a napokon ho aj prijať. V Slove čítame, že Božie dobré správy sú posolstvom, ktoré treba hlásať a ktorému treba veriť: „Viera je z počutia, počutie však skrze Kristovo slovo“ (Rim 10:17). Ak človeku odopierame „sväté Písma, ktoré [človeku] môžu dať múdrosť na spásu, a to vierou v Ježiša Krista“ (2 Tim 3:15), odopierame mu tú najlepšiu pomoc.

V Slove však takisto čítame, že evanjelium premieňa životy a posilňuje nie tých, čo iba počúvajú, ale tých, ktorí sú mužmi a ženami činu – napríklad tých, ktorí sa starajú o siroty a vdovy v súžení (Jakub 1:22, 27). Ak sme prijali tú najlepšiu pomoc, ponúkajme ju ďalej, a to nielen slovami, ale aj prostredníctvom premenených životov.

Niektorí ľudia si myslia, že právo hovoriť o pravdách evanjelia si zaslúžime len vtedy, ak tomu predchádza dostatočne dlhé budovanie vzťahu. Možno by sme však tento názor mali brať s miernou rezervou. Áno, nejaký čas trvá, kým vybudujeme vzťahy a môžeme človeku slúžiť s milosťou. Radšej by som však už popri tom hovorila o Ježišovi – áno, citlivo a zdržanlivo, ale zároveň s istotou, že evanjelium je tá najlepšia a najsúrnejšia správa v celom vesmíre. Čím dlhšie budeme čakať, kým prehovoríme, tým ťažšie a rozpačitejšie to napokon bude.

Pripomína mi to jednu ženu, ktorá sa presťahovala na opačný koniec sveta do krajiny, ktorá nebola voči kresťanstvu veľmi priateľská. Počas (napokon úspešného) pracovného pohovoru v miestnej prevádzke povedala svojim potencionálnym zamestnávateľom o svojej kresťanskej viere. Povedala si totiž, že ak bude od začiatku zreteľne komunikovať svoje záväzky, pripraví si tým pôdu na neskoršie a možno úrodnejšie rozhovory na túto tému. A to sa jej napokon aj potvrdilo. Inej kamarátke sa podarilo ukázať a vysvetliť evanjelium prostredníctvom niekoľkých rokov vernej práce na zborových hodinách angličtiny – a niektorí z jej študentov sú dnes našimi bratmi a sestrami v Pánovi.

Iná kamarátka počas prvých rokov svojho manželstva nepoznala Boha, ale húževnate Ho hľadala. Muž, ktorý jej prišiel opraviť spotrebič, jej povedal, že Ježiš ju miluje. Nepovedal nič viac, no nevedela prestať myslieť na jeho slová. Zohnala si Bibliu a prečítala ju, neďaleko si našla zbor, v ktorom sa vďaka Božej prozreteľnosti vyučovala Biblia, a napokon aj spolu s manželom uverili v Krista.

Viem, nie vždy to tak dopadne, ba dokonca ani zvyčajne. V ich prípade však áno. Kiežby sme nepodceňovali slová, ktoré máme príležitosť vysloviť počas letu či jazdy v taxíku, v prítomnosti obchodníka či čašníka, alebo popri tom, ako budujeme vzťah s iným človekom.

Mylná predstava č. 3: Na evanjelizáciu treba špeciálny tréning.

Nechápte ma zle: tréning vie byť pri evanjelizácii nesmierne užitočný. Môžeme si cibriť schopnosť zrozumiteľne vyjadriť evanjelium, učiť sa lepšie uchopiť biblické povolanie k jeho hlásaniu a nachádzať efektívnejšie spôsoby, ako dobre počúvať a klásť ľuďom otázky.

Netreba však čakať, kým z nás budú hotoví experti. Samaritánka pri studni natrafila na Ježiša a krátko na to už bežala zavolať ďalších obyvateľov mesta, aby ho mohli spoznať aj oni (Ján 4:29). Z ich stretnutia a z toho, že našla zasľúbeného Mesiáša, mala obrovskú radosť, ktorá sa prirodzene rozlievala do jej okolia.

Vieme, že ak sme prednedávnom videli výborný film, často sa nám vkráda do rozhovorov… a väčšinou o ňom rozprávame s nemalou dávkou nadšenia. Ak pravidelne trávime čas v prítomnosti Pána vesmíru a ten sa nám prihovára vo svojom Slove, neexistuje, aby sa aj Jeho Slovo prirodzene nevkradlo do našich rozhovorov. Bolo by veľmi zvláštne, ak by sa to nestalo.

„Vravíš, že ťa šokovalo, ako žije tvoja dcéra, a nevieš, ako s ňou nadviazať kontakt? Zaujímavé, lebo prednedávnom som čítala jeden úžasný príbeh o tom, ako Ježiš nadviazal kontakt so ženou, ktorú stretol len chvíľu predtým…“

Azda najlepším a pravidelným tréningom je úprimne sa podieľať na živote cirkevného zboru a venovať sa biblickom štúdiu, modlitbe a službe – základným prvkom kresťanského života, ktoré nám pomáhajú rásť a dozrievať.

Mylná predstava č. 4: Téme pekla sa radšej oblúkom vyhnite.

Muselo to byť v druhom ročníku, keď som jednej zo svojich najlepších kamarátok povedala o Ježišovi. Nepamätám si všetky podrobnosti, ale v pamäti mi utkvela jedna vec: pocit, ktorý ma premkol, keď sa ma spýtala, či naozaj pôjde po smrti do pekla, ak neuverí v Ježiša. Pokiaľ si dobre pamätám, sľúbila som jej, že jej odpoviem na druhý deň, šla som domov a poprosila som rodičov o radu – a viac si nepamätám. Viem, že sme si zostali blízke, až kým sme sa v lete po druhom ročníku neodsťahovali.

Je to dilema, ktorá pretrvá aj keď vyrastieme a zostarneme. Istým spôsobom bolí čím ďalej, tým viac. Čítame si a snažíme sa uchopiť, čo Biblia učí o poslednom súde, „keď sa z neba zjaví Pán Ježiš s anjelmi svojej moci, aby v plameni ohňa trestal tých, čo nepoznajú Boha, ako aj tých, čo sú neposlušní evanjeliu nášho Pána Ježiša. Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a od slávy jeho moci…“ (2 Tes 1:7-9)

Bolí nás to natoľko, že mnoho ľudí sa v dnešnej dobe rozhodne neveriť v peklo, najmä ako miesto mučenia „vo dne v noci na veky vekov“ (Zj 20:10). Mne samej sa tieto slová štítia a chcela by som ich zmazať. Je lákavé premlčať celý tento bod. Namiesto neho by sa určite našlo niekoľko ďalších, pozitívnejších mylných predstáv, ktoré by doplnili záverečnú päťku.

Dúfam, že rodičia ma povzbudili, aby som o pekle povedala pravdu; myslím, že to tak bolo. Biblia – od začiatku až po koniec – nikdy neskrýva bolestivú pravdu o Božom hneve voči hriechu. Irónia je v tom, že iba porozumením spravodlivému hnevu svätého Boha dokážeme porozumieť krížu, na ktorom Ježiš zakúsil Boží hnev namiesto nás a niesol náš hriech.

O tom treba rozprávať. Nedávno mi jedna žena povedala, že nechce mať nič spoločné s Bohom, ktorý je schopný od človeka žiadať, aby zabil vlastné dieťa (ako to žiadal od Abraháma). Opýtala som sa jej, či si v Biblii prečítala celý príbeh a či vie, ako končí. Vraj nie. Vďaka tomu som jej mohla povedať o baránkovi, ktorého Boh priviedol na vrch ako obetu.

Mylná predstava č. 5: Veď ja sa k evanjelizácii postupne dopracujem.

Ak naozaj platí, že večné muky pekla sú skutočné, mylná predstava o tom, že sa k evanjelizácii postupne dopracujeme, nie je len sebaklam, ale v konečnom dôsledku aj sebectvo. Otázkou je, či je neviditeľná a večná realita pre mňa skutočnejšia, než viditeľné a okamžité pohodlie.

Pre Ježiša bola. Keď som si prednedávnom čítala Evanjelium podľa Jána, opätovne som si všimla, ako často Ježiš hovoril o svojom Otcovi a o tom, aké je to byť pri Ňom. Navyše to robil spôsobom, ktorý ukazuje, aká skutočná bola pre neho neviditeľná realita Boha a nebies – sú skutočne na dosah. Upriamenosť na nebo iba zintenzívnila jeho pozemské dielo, a to každý jeden deň až po samotný kríž. Kiežby nám Boh pomohol upriamovať naše mysle na skutočné nebeské veci – veci, ktoré už čoskoro budú zjavené a viditeľné.

A potom už viac nebude evanjelizácie. Len sa nad tým zamyslite. Pán Boh povolá pred svoj trón každého jedného človeka, ktorý kedy žil, zo všetkých kútov sveta a všetkých hrobov na súši aj v mori. Veríme tomu?

Tieto slová píšem v pondelok ráno. Netrpezlivo na mňa čakajú emaily aj termíny. Čaká na mňa rodina. Kiežby mi uprostred toho všetkého Boh dal milosť žiť s otvorenými očami a mysľou a srdcom plnými Slova, ktoré som včera počula spolu s bratmi a sestrami, aj Slova, ktoré som opäť čítala dnes ráno, a tak vykročiť do dnešného dňa. Kiežby mi pomohol, aby som bola pripravená hlásať dobré správy popri tom, ako sa ich usilujem žiť v praxi. Zlyhám. Zajakám sa. Ale prosím, Pane, použi ma aj dnes; použi nás všetkých.

Poznámka editora: Článok patrí do série 5 mylných predstáv. Preložené z anglického jazyka. https://www.crossway.org/articles/5-myths-about-evangelism/

Kathleen Nielson

Kathleen Nielson

je autorka a rečníčka, ktorá rada pracuje so ženami v oblasti štúdia Písma. V rokoch 2010-2017 viedla ženské iniciatívy pre The Gospel Coalition a momentálne pôsobí ako vedúca poradkyňa a knižná editorka pre TGC. Spolu s manželom Nielom bývajú z jednej polovice vo Wheatone v Illinois, a z druhej polovice v indonézskej Jakarte. Majú troch synov, dve nevesty a päť vnučiek.

Kathleen Nielson tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články