Návštevnosť zhromaždení v každej denominácii klesá. Posledné celoštátne sčítania ľudu však dokazujú, že ľudia, ktorí prestávajú chodiť do kostolov, tým ešte neodmietajú kresťanskú vieru. Je to čudný fenomén veriacich bezdomovcov. Veria bez toho, aby niekam patrili. V posledných 20 rokoch sme stratili zmysel pre kolektívny záväzok, kde navštevovanie bohoslužieb je podporované etikou povinnosti a zodpovednosti. Kolektívnu záväznosť dnes nahradila etika individuálnej spotreby. Návšteva bohoslužieb dnes závisí od toho „čo z toho budem mať ja?“ a „či sa ja budem dobre cítiť.“
„Samozrejme, zmysel pre dôležitosť komunity v modernej západnej spoločnosti neabsentuje úplne. Avšak skupiny, do ktorých sebestačný jednotlivec alebo súkromná osoba patrí, sú „dobrovoľné spoločnosti,“ skupiny, do ktorých sa človek rozhodne vstúpiť a ktorých členom zostáva dovtedy, kým napĺňajú jeho potreby a služia jeho zámerom… Byť kresťanom je individuálnou záležitosťou a nie je nevyhnutne spojené so životom iných.“[1]
Táto strata kolektívnej záväznosti by nás mala viesť k naliehavej potrebe uprednostňovať spoločenstvo pred zhromaždením. Spoločenstvo a zhromaženie pritom nie sú v rozpore. Rozlišujem tým iba dôraz, ktorý sa v spoločenstve kladie na vzájomné vzťahy a v zhromaždení na prijímanie informácií alebo vnemu z pódia. Prijímanie zvesti evanjelia určite nie je zlé. Veď preto nesmie ísť o náhradu zhromaždenia vzťahmi, ale o uprednostňovanie vzťahov pred zhromaždením. Biblický pojem „ekklésia,“ ktorý sa prekladá ako cirkev, znamená zhromaždenie, ktoré zvoláva Boh. Zvoláva ho však nielen k tomu, aby im vydal pokyny, ale najmä k tomu, aby sa im predstavil, vstupoval so svojím ľudom do živého vzťahu a na základe vzťahu Boha k ľuďom budoval aj ich vzťahy ľudí navzájom. „Čím viac rastieme v našom vzťahu k Pánovi, tým intímnejšie a láskavejšie rastieme v našom vzťahu k druhým.“[2] V kontexte politických, športových, kultúrnych a iných zhromaždení sa nám však z obsahu slova „zhromaždenie“ vytrácajú práve tieto vertikálne a horizontálne vzťahy.
Táto generácia je hladná po spoločenstve. Súčasný individualizmus je paradoxný: Len sa nám totiž zdá, že ľudia konajú ako jednotlivci, ale je to celkom tak. Vidno to napríklad v našom obliekaní. Módne reklamy nás volajú a sľubujú individuálne seba-vyjadrenie: „Buď jedinečný!“ „Buď výnimočná!“ „Vytvor svoj vlastný imidž!“ Praktická skutočnosť je však veľmi odlišná. Celý svet sa oblieka vlastne rovnako. Na vlastné oči som to videl aj v odľahlých mestách Thajska či Kazachstanu. Za rečami o individualizme je silná kolektívna mentalita – hlad patriť niekam a k niekomu. Možno sa nám nehodia zhromaždenia, ale túžime po spoločenstve. Spoločenstvo naplní moju potrebu patriť niekam, potrebu vzťahov. Úzke vzťahy napomáhajú konverzácii, ktorou sa vytvára náš spoločný svet. Prístrešok dôveryhodnosti sa teda vytvára lepšie spoločenstvom, ako iba zhromaždením.
Okrem pojmu έκκλησία (ekklésia), ktoré označuje Bohom zvolané zhromaždenie veriacich, používa Nová zmluva aj slovo κοινωνία (koinónia). A práve ono zdôrazňuje rozmer láskyplných vzťahov v spoločenstve Ducha svätého. Hoci sme pri našom obrátení vstúpili do blízkeho vzťahu lásky s našim Otcom, ktorý nás tak miloval, že dal svojho Syna, aby sme mali večný život, naše osobné spoločenstvo s Ním postráda dôležitý rozmer, ak stojíme mimo spoločenstva, blízkeho vzťahu s Božím ľudom. „Ako alternatívna komunita, v ktorej vládne nový Duch slobody a v ktorej tí najúbohejší sú prijímaní a dokonca aj nepriatelia vítaní, cirkev dáva svetu dôvod na nádej.“[3]
Čo by to mohlo znamenať v praxi? Bude treba znovu premyslieť, čo znamená „byť cirkvou.“ Ak to na jednej strane nie je iba zídenie ľudí, tak na strane druhej cirkev určite nie je iba akýsi klub, ktorý je nato, aby nám bolo spolu dobre. Ak cirkev je ľud povolaný Bohom, tak je aj ľudom, ktorý je poslaný Bohom. Až donedávna si mnohé cirkvi na svete aj na Slovensku mysleli, že pre misiu a evanjelizáciu sa najlepšie hodia špecializované agentúry. Na evanjelizačných kampaniach sa síce zúčastňovali cirkevné zbory, ale ich úlohou bola následná práca a učeníctvo novoobrátených. Pravidelné bohoslužby cirkevných zborov prestali byť centrom evanjelizácie. Toto všetko sa dnes mení. Stále viacej misiológov tvrdí, že tradičné formy misijných spoločností sú vyčerpané. Príliš veľký dôraz sme kládli na to, že profesionálni pracovníci rôznych misijných a evanjelizačných organizácií to vedia robiť lepšie ako miestne spoločenstvá veriacich. Často majú na to viacej zdrojov – expertov aj materiálu. Vzrastá však povedomie, že základnou jednotkou misie a evanjelizácie by mal byť miestny zbor. Preto musíme nanovo premyslieť, čo to znamená „byť cirkvou.“ Ekleziológia sa stáva misiológiou! To neznamená, že by sme sa mali obrátiť chrbtom a prestať spolupracovať s dobrými medzidenominačnými agentúrami a spoločnosťami. Znamená to však, že cirkev ako základná jednotka evanjelizácie by tieto spoločnosti mala využívať a používať. Nie naopak!
Dôležitým prvkom spoločenstva sú malé skupinky. Nie je to jednoduché v tradičných zboroch, ale treba zvážiť, či by sme pre budúcnosť nemali považovať malé spoločenstvá v zbore za prvoradé a zhromaždenie za druhoradé. To si ale bude vyžadovať viac ako iba vytvárať v strede týždňa skupinky pre zanietených, ktorými im obohatíme „nedeľnú dietu.“ Zbor s malými skupinami by sa mal meniť na zbor z malých skupín. Malé spoločenstvá kresťanov sa tak stanú stavebným kameňom miestneho zboru a prvoradým agentom akcie všeobecne a evanjelizácie zvlášť. Uprednostňovanie malých spoločenstiev pritom nie je nič nové. Takým bolo spoločenstvo Ježišových nasledovníkov, cirkvi po domoch prvých kresťanov, kláštorné spoločenstvá, triedy metodistov a hnutie domácich skupín v 20. st. Tam sa pestovala hlboká zbožnosť a modlitby, ale aj priateľstvo a vzájomná zodpovednosť, ktoré vyplývali zo spoločne zdieľaného života, ako aj spoločné poslanie. Malé skupiny teda stelesňujú spoločenstvo a predstavujú vzor pre obnovu cirkvi. Preto musí mať spoločenstvo prednosť pred zhromaždením, ak náš prístrešok má byť dôveryhodný.
[1] MIGLIORE, Daniel L. Faith Seeking Understanding: An Introduction to Christian Theology. Grand Rapids: Eerdmans Publishing, 2001. s. 186.
[2] BLACKABY, H. T., BLACKABY, M. D. Experiencing God Together: God´s Plan to Touch Your World. Nashville: Broadman & Holman Publishers, 2002. s. 20.
[3] MIGLIORE, D. L. Faith Seeking Understanding: An Introduction to Christian Theology. Grand Rapids : Eerdmans Publishing, 2001, s. 192.
