Ježiš mal na Písmo podobný pohľad ako jeho súčasníci – prijímal jeho úplne božský pôvod, spoľahlivosť a autoritu v našich životoch – ale zároveň markantne iný – videl, ako odsudzuje etnocentrizmus, videl jeho kristologický charakter a jeho dôsledky pre levítske zákony o čistote.
ZHRNUTIE
V Ježišovom pohľade na Starú zmluvu vidíme Božie slovo svetu, čo dosvedčuje jeho citovanie širokého výberu textov, aj keď nie vždy spôsobom, s ktorým by jeho židovskí súčasníci súhlasili. Čo však v Kristovom učení založenom na Biblii jeho ľudu nevidíme, je čokoľvek, čo by poukazovalo na kánon vnútri kánonu – teda považovanie iba niektorých častí Biblie za autoritatívne. Iste, ako aj iní rabíni, Ježiš môže považovať niektoré knihy za ústrednejšie ako iné a rozlišovať medzi dôraznejšími a menej dôraznými časťami písma (Mt 23:23). Celá Biblia však ostáva inšpirovaná a všetky Božie príkazy sa musia dodržiavať. Zároveň sa však z nej nedá dodržiavať nič, kým neuvidíme, ako príchod novej zmluvy veci zmenil.
Počas histórie cirkvi rôzni kresťania minimalizovali hodnotu Starej zmluvy. Napriek tomu vyznávajú Ježiša ako svojho Pána. Ukazuje sa teda, že štúdium Ježišovho pohľadu na tieto Písma je kľúčové, keďže by malo formovať prístup veriacich k prvým trom tretinám Biblie.
Podobnosti medzi Ježišom a jeho súčasníkmi
Ježišov pohľad na Písma jeho ľudu by sa v mnohých ohľadoch presne zhodoval s postojmi iných Židov. Zdá sa, že prijal totožný súbor autoritatívnych dokumentov ako judaizmus jeho doby. Cituje zo všetkých troch hlavných častí hebrejskej Biblie (Zákon, Proroci a Spisy) a zo všetkých troch hlavných druhov zákonov, ako ich kresťania neskôr definovali (morálne, občianske a obradné). Ježiš odkazuje na ešte viac textov a konzistentne ich považuje za autoritatívne pre seba i svojich poslucháčov (Jn 10:35). Boha vníma ako definitívneho autora Biblie a vníma slová Písma ako Božie slová.
Ježiš a historicita Starej zmluvy
Zdá sa, že Ježiš vnímal naratívy Starej zmluvy ako historické. Často sa odvoláva na udalosti v živote kľúčových jednotlivcov Starej zmluvy, aby podporil svoje učenie alebo odôvodnil svoje správanie. Môže brať za samozrejmosť, že jeho poslucháči sú tak isto presvedčení, že všetky tieto veci sa skutočne stali a boli zaznamenané, aby slúžili ako autoritatívne príklady dobrého a zlého správania pre Boží ľud v neskorších dobách. Napríklad spomína tých, ktorí prenasledovali Božích prorokov v minulosti (Mt 5:12). Cituje Týrus, Sidon a Sodomu ako paradigmy starobylých zlých miest (Mt 11:21-24). Akceptuje, že Jonáš ostal nažive v bruchu veľkej ryby a potom kázal kajajúcemu sa Ninive, a verí že kráľovná zo Sáby skutočne žila a navštívila Šalamúna (Mt 12:40-42). Odkazuje na dávnejšie dni Nocha a potom Lóta a katastrofické skazy, ktoré sa v okolí oboch odohrali (Mt 24:37-39). Uvažuje o službe Elijáša a Elizea (Lk 4:25-27) a odvoláva sa na záznam o tom, ako Mojžiš vyzdvihol medeného hada na púšti (Jn 3:14). Verí, že Boh dal mannu Izraelitom v tom istom období putovania (Jn 6:32, 49, 58). A na záver, predpokladá historickú pravdu veľkého výberu starozmluvných naratívov, keď plošne vyhlasuje, že jeho generácia zakúsi všetok súd, a príde na nich „všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna“ (Mt 23:35; porovnaj Lk 11:50-51).
Ježiš a starozmluvné proroctvá
V iných prípadoch postupuje Ježiš rovnako ako jeho súčasníci a vníma nenaplnené proroctvá ako autoritatívny a pravdivý záznam o tom, čo ešte musí nastať v budúcnosti. A tak stále musí prísť „ohavnosť spustošenia“ a „stáť na mieste, kde nemá byť” (Mk 13:14) – znesvätenie Jeruzalemského chrámu (porovnaj Mt 24:15; Lk 21:20), ktoré zopakovalo hrôzy z Daniel 9:27, Daniel 11:31 a Daniel 12:11. Uznáva, že ešte musí nastať Ozeáš 10:8, keď ľudia budú chcieť ukončiť svoje hrozné trápenie na tomto svete tak, že na seba nechajú spadnúť kopce, aby ich zabili (Lk 23:30). Predpovedá kozmické udalosti pri svojom návrate a používa na to obrazy z Izaiáš 13:10 a Izaiáš 34:4 (Mk 13:14). Taktiež očakáva, že na konci vekov nastane veľká hostina pre Boží ľud z celého sveta (Mt 8:11-12), čo je založené na Izaiášovi 25:6-8 (Iz 25:6-8).
Rozdiely medzi Ježišom a jeho súčasníkmi
Ježišovo porozumenie Starej zmluve sa však úplne nezhoduje s tým, ako jej rozumeli jeho súčasníci. Napriek tomu, že ich pohľady toho majú veľa spoločného, často cituje Písmo proti hlavným autoritám alebo autoritatívnym skupinám. Niekedy tvrdí, že neporozumeli pôvodnému významu alebo účelu textu pre tradíciu alebo prekrúcanie alebo nesprávnu interpretáciu. Niekedy priamo obviňuje ľudí, s ktorými sa rozpráva a tvrdí, že ignorujú či dokonca neposlúchajú jasné učenie istých textov Písma. Napríklad na konci Matúšovej dlhšej verzie povolania Léviho/Matúša Ježiš pridáva pokyn: „choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu” (Mt 9:13). Ježiš môže predpokladať, že jeho náboženskí protivníci si rovnako ako on veľmi vážili Písmo a uznávali, že je pravdivé a záväzné. V tomto kontexte je Ježišova aplikácia ešte radikálnejšia. Pri výrokoch ako tieto hebrejská Biblia nikde netvrdí, že obetný systém treba opustiť (Oz 6:6; porovnaj 1Sam 15:22; Iz 1:11). „X, nie Y“ znamenalo „X oveľa viac než Y.“ Ježiš však odpúšťa hriešnikom a prijíma ich ako svojich nasledovníkov (Mk 2:15b) bez akéhokoľvek náznaku, že musia obetovať zvieratá v chráme. V tomto zlomovom okamihu Ježišovo správanie vôbec nezodpovedá štandardnému výkladu praktík, ktoré biblia nariaďuje.
Ježiš a odsúdenie etnocentrizmu v Starej zmluve
Ježiš často rozumie Písmu tak, že sa napĺňa v ňom alebo v udalostiach, ktorých je súčasťou. Občas to boli priame predpovede vecí, ktoré sa teraz stali. Oveľa bežnejšie predstavujú typológiu – všímanie si vzorcov v dejinách, ktorými Boh zjavuje svoje charakteristické, opakujúce sa spôsoby nakladania s ľudskými bytosťami, obzvlášť v tom, ako ich zachraňuje alebo súdi. A tak Ježiš v Matúšovi 10:35-36 cituje Micheáša typologicky aby potvrdil, že jeho učeníci môžu čeliť nepriateľstvu a odporu vo vlastných rodinách, rovnako ako za Micheášových dní. Ježišova typológia je aj tak stále pevne zakotvená v historických udalostiach, preto by jeho učeníci málokedy považovali takúto aplikáciu Písma za neobvyklú. To isté platí o tom, ako Ježiš používa Izaiáša 6:9-10 ako dôvod, prečo svoju generáciu učí v podobenstvách (Mk 4:11-12) a taktiež jeho nová aplikácia Izaiáša 29:13 na pokrytecké uctievanie náboženských vodcov jeho doby (Mk 7:6-7) A taktiež jeho použitie výrazu „pelech lotrov“ v Mk 11:17b nanovo aplikuje Jeremiášove označenie na kontext skazených vodcov jeho doby (Jer 7:11). V tomto prípade Ježiš práve odcitoval Iz 56:8 o tom, že chrám sa stane domom modlitby pre všetky národy (Mk 11:17a), čo je vlastnosť chrámu, ktorú už vtedy naznačoval „Dvor pohanov“. Nadobudne však obzvlášť dôležitý význam v mesiášskom veku, keď ľudia z celého sveta budú cestovať do Jeruzalema v nevídanom množstve, aby uctievali Boha Izraela.
Ježiš a kristologický charakter Starej zmluvy
Ježiš vykladá Písmo kristologicky a vidí aj priame, aj typologické predpovede, ktoré ukazujú naňho ako na práve prichádzajúceho mesiášskeho Kráľa. Aj keď spôsob, akým používa Písmo, priamo neslúži kristológii, jeho zvrchovaná autorita nad Písmom aspoň implicitne vyvoláva otázku, kým je, alebo aspoň kým si myslí, že je. Tento prístup vrcholí po jeho smrti a vzkriesení, keď vyhlasuje v Lk 24:44: „Musí sa vyplniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, Prorokoch a Žalmoch.“ Tu Žalmy znamenajú Spisy všeobecnejšie, keďže Ježiš tu spomína všetky tri hlavné časti hebrejského kánonu – jediný raz v Novej zmluve, keď sa všetky tri spomínajú spoločne. Je dôležité poznamenať, že Ježiš nehovorí, že všetko v celom Písme poukazuje naňho, ako niektorí kresťania počas dejín cirkvi opakovane tvrdia. Nie každý verš či oddiel z Genezis po Malachiáša učí niečo o Kristovi. Ježiš tvrdí, že čokoľvek, čo v každej časti Písma malo ukazovať naňho, sa naozaj splnilo. Vlastne to isté už tvrdil v Lk 24:27, kde hebrejskú Bibliu označuje jej jednoduchším rozdelením na dve časti – Zákon a Prorokov: „A počnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho vzťahovalo vo všetkých Písmach.” Ak to však bolo zhrnutie jeho dlhého rozhovoru s Kleofášom a jeho nemenovaným spoločníkom na ceste do Emauzy, určite by v Starej zmluve našiel veľa oddielov na vykladanie.
Ježiš a starozmluvné zákony o čistote
Zároveň však sú situácie, keď sa zdá, že Ježiš obracia naplnenie a aplikáciu levítskych zákonov úplne. Možno najdramatickejšie bolo, keď Ježiš vytvoril precedens a vyhlásil všetky pokrmy za čisté, čo je explicitný odklon od stravovacích zákonov z Levitikus. V Mk 7:14-15 a paralelných textoch vyzýva dav, ktorý ho počúva, aby si uvedomili, že „človeka nemôže poškvrniť to, čo doňho vchádza zvonku, ale čo z neho vychádza, to poškvrňuje človeka.” Aj keď Ježiš hovorí trochu metaforicky (preto sa spomína odkaz na „toto podobenstvo“ vo v. 17), dôsledky sú relatívne jasné. Prečo učeníci potrebujú ďalšie vysvetlenie? Zrejme preto, že si nevedeli predstaviť, že Ježiš robil niečo tak plošné a radikálne, ako zrušenie zákonov o kóšer jedle. Sám Peter musel mať videnie o nečistom mäse, kde mu Pán tri krát povedal, aby ho jedol, než sa nechal presvedčiť, a to mohlo byť aj o desať rokov neskôr (Sk 10:9-16). Ale Marek, ktorý písal z Petrovho pohľadu, ako nám hovorí raná cirkev, sa mohol o nejakých dvadsať či viac rokov obzrieť a uvedomiť si, že Ježiš naozaj očistil všetko jedlo (Mk 7:19b).
Ježiš a naplnenie Starej zmluvy
Zrejme najdôležitejší oddiel pre porozumenie Ježišovmu celkovému vnímaniu Starej zmluvy je Matúš 5:17-20. Preto je kľúčové vykladať tento text správne, keď robíme syntézu vecí, v ktorých sa Ježiš s inými Židmi zhodoval i nezhodoval ohľadom tejto témy. Začína tým, že odmieta akékoľvek obvinenie z rušenia akejkoľvek časti židovského Písma („Zákona alebo Prorokov“ – v. 17a). Potom dôrazne dodáva, že ani najmenšia časť Písma nesme zmiznúť, než sa súčasný svet so svojim usporiadaním nepominie (v. 18) a že ktokoľvek z jeho učeníkov, kto bude ignorovať alebo odstráni i najmenšie z biblických prikázaní, sa bude nazývať najmenším v Božom kráľovstve (v. 19).
Toto všetko napriek tomu nedokazuje, že Ježiš si myslel, že implementácia Zákona sa nezmenila jeho príchodom. Ako sme práve videli, vyhlásil jednotlivcom odpustenie hriechov bez toho, aby prinášali zvieracie obety v chráme (Mk 2:5, všimnite si reakciu, ktorú to vyvolalo, v Mk 2:6-7) a vytvoril precedens, podľa ktorého sa všetky pokrmy považujú za kóšer. Vyhlásil, že čoskoro nastane doba, keď chrám v Jeruzaleme nebude jedinečne svätý (Jn 4:21-24). Spochybnil zákony o Šabate spôsobom, ktoré boli viac než len obviňovaním náboženských vodcov tej doby zo zákonníckych výkladov, ale povedal, že vždy bolo vhodné byť dobrý počas Šabatu (Mk 3:4). Nemalo by byť pre nás prekvapením, že keď Kristus vyhlásil, že neprišiel zrušiť Tóru, nevyhlasuje očakávaný opak – že ju prišiel zachovať nezmenenú. Nie, on hovorí, že ju prišiel naplniť (17b), čo je rovnaké sloveso, ktoré už použil u Matúša šesťkrát ((plēroō; 1:22; 2:15, 17, 23; 3:15; 4:14) na označenie toho, že nastala udalosť, ktorú Písmo predpovedalo, či už doslovne alebo typologicky. To sa výborne prepája s vetou, ktorá označuje čas vo verši 18: „kým sa všetko nestane.“ Všetko potrebné na úplné zaplatenie za hriech ľudstva nastalo cez Kristovo dielo kríža.
To znamená, že hoci zákony o obetiach v Levitikus ostávajú pre veriacich inšpirovaným Písmom, nemajú sa doslova zachovávať, aj keby bol opäť postavený skutočný chrám v Jeruzaleme. Majú nám pripomínať Ježišovu jednorazovú obeť. Doba, keď sa Izrael mal oddeľovať od národov v rôznych rituálnych alebo obradných kontextoch taktiež pominul. Ježiš veľmi zreteľne prijíma rôznych „hriešnikov“ vrátane pohanov do spoločenstva s ním bez predpisoch z Tóry (najdramatickejšie to je zaznamenané v Mt 8:5-13). Dodržiavanie morálneho zákona by však malo stále odlišovať správanie veriacich od tých, ktorí sa správajú nemorálne.
Kto môže takto poučovať o Božom dokonalom a nemennom Zákone? Iba božský Mesiáš. U kohokoľvek iného by takéto tvrdenia boli poburujúcim rúhaním. Tu je teda ten najväčší rozdiel v pohľade na Starú zmluvu medzi Ježišom a jeho súčasníkmi. Ježiš toto potvrdzuje tým, že po Matúšovi 5:17 – 20 hneď pokračuje takzvanými „antitézami“ – vyhláseniami o rozdieloch v tom, čo si jeho poslucháči myslia, že platí o Tóre, a tým, čo učí on. Niektorí obmedzili tieto rozdiely na rozdiely vo výklade, obzvlášť preto, lebo posledná antitéza vlastne necituje zákon, iba jeho nepochopenie („Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa – v. 43). Okrem toho platí, že Ježišove zákazy hnevu, žiadostivosti a rozvodu (v. 22, 28 a 32) vlastne zosilňujú prikázania, s ktorými ich Ježiš porovnáva (vražda, cudzoložstvo a prepúšťací list pre manželku). Na druhej strane, Ježiš zakazuje prísahy a odplaty, kde Stará zmluva v skutočnosti prikazuje prísahy a „oko za oko“ (33 – 42). Tu mení požiadavky samotného napísaného zákona. Preto je lepšie nepokúšať sa zovšeobecňovať všetkých šesť antitéz, s výnimkou toho, že Ježiš môže oznamovať Boží autoritatívny zámer pre každý Zákon a každú časť Zákona vo veku splnenia jeho novej zmluvy.
Záver
Pre zhrnutie môžeme povedať, že Ježiš vidí v Starej zmluve Božie slovo svetu, čo dokazuje jeho citovanie širokej škály textov, aj keď nie vždy spôsobom, s ktorým by jeho židovskí súčasníci súhlasili. To, čo v Kristovom učení založenom na Biblii nevidíme, je čokoľvek, čo by naznačovalo existenciu kánonu vnútri kánonu – teda považovanie iba niektorých častí Biblie za autoritatívne. Iste, ako aj iní rabíni, Ježiš môže považovať niektoré knihy za ústrednejšie ako iné a rozlišovať medzi viac a menej dôraznými časťami Písma (Mt 23:23). Celá Biblia však ostáva inšpirovaná a všetky Božie príkazy sa musia dodržiavať. Zároveň sa však z nej nedá dodržiavať nič, kým neuvidíme, ako príchod novej zmluvy veci zmenil. Spomeňme len dva príklady, ktoré nie sú z evanjelií a Ježišovho učenia. Nevidíme príkaz pre veriacich dávať desiatky, ale vidíme obetavú štedrosť, pri ktorej je pre mnohých desať percent príliš málo (2Kor 8:13-15). Nevidíme paberkovanie, ale vidíme toľko starostlivosti o chudobných, že musíme hľadať podobný proces, ktorý pomáha chudobným postarať sa o seba sami. Kľúčové je tiež to, ako Ježiš nakladá s „Písmom“ ako s jediným, jednotným dokumentom. Nerozlišuje medzi neomylným a omylným, medzi vecami viery a života na jednej strane a vecami dejín a vedy na druhej. Neodvažujeme sa nechať žiaden starozmluvný oddiel učiť o téme, o ktorej nebol zamýšľaný učiť. Ak však tvrdíme, že nasledujeme Ježiša, mali by sme si osvojiť jeho pohľad na Písmo: jeho úplne božský pôvod, spoľahlivosť a autoritu v našich životoch.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
