Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Ja však zostávam stále s tebou, držíš ma za pravicu.
Žalm 73: 2
Ani sa nám nechce veriť, že po všetkých pochybnostiach o Bohu, po všetkej zatrpknutosti voči Nemu a sklamaní z Neho žalmista prehlási: Ja však zostávam stále s tebou… Takže si to nakoniec predsa len rozmyslel a rozhodol sa dať Bohu ešte jednu „šancu“? Ešte jednu príležitosť, aby sa dokázal ako dobrý a spravodlivý Boh, ktorý dobrých nenechá bez odmeny a zlých nenechá bez trestu? Naozaj je za žalmistovým rozhodnutím zostať s Bohom i naďalej jeho dobrá vôľa? Nie.
Vysvetlenie nemáme hľadať v žalmistovi, ale v Bohu. Nie v jeho vernosti voči Bohu, ale v Božej vernosti voči nemu: … držíš ma za pravicu. Nie je to žalmistova ruka, ktorá sa drží Božej pravice. Je to Božia ruka, ktorá drží žalmistovu pravicu. A nielen jeho. I našu. Veď je to Božia vernosť, ktorou Boh drží nás a nie naša vernosť, ktorou sa my držíme Jeho. My sme verní len preto, lebo Boh je verný voči nám. My stále zostávame s Bohom len preto, lebo On stále zostáva s nami.
Ak napriek všetkému, čo sa v našom živote odohrá, napriek všetkým pádom, zlyhaniam, prehrám, pochybnostiam a zápasom viery môžeme spolu so žalmistom vyznať: Ja však zostávam stále s tebou, je to len a len preto, lebo aj o nás platí: … lebo si ma pojal za moju pravú ruku (Roh). Kedy to bolo v žalmistovom prípade? Vtedy, keď jeho viera stála nad priepasťou: No moje nohy takmer odbočili, kroky sa mi skoro skĺzli (v. 2). Alebo podľa iného prekladu: … už len málo chýbalo a boli by sa skĺzli moje kroky (Roh). Že sa neskĺzli do priepasti nevery, za to žalmista vďačí Bohu. Jeho nesmiernej milosti, v ktorej ho uchopil za jeho ruku a zachránil ho pred odpadnutím od viery. Veľa nechýbalo, aby sa žalmista vzdal Boha. Ale Boh sa nevzdal jeho.
Aký to kontrast medzi tým, ako sa Boh zachoval k žalmistovi a ako k bezbožným! Žalmista o sebe vyznáva: … kroky sa mi skoro skĺzli (v. 2). Ale Boh ho zachytil v jeho páde a nenechal ho padnúť do záhuby. O bezbožníkoch však platí: Veru, staviaš ich na klzké miesta, necháš ich padnúť do záhuby. Naše kroky sa na ceste viery môžu pokĺznuť. Ale Boh bdie nad nami, aby neskĺzli do záhuby. Ako dobre!
Pane, ďakujeme za tvoju vernosť, ktorou nás držíš pri sebe!
