Minulé leto som u seba doma organizovala stretnutie čitateľského klubu, na ktorom sa stretli ženy z môjho zboru rôzneho veku na to, aby si čítali a diskutovali spolu o jednej kresťanskej knihe. Táto skupina väčšinou zostávala celkom dlho pri rozhovoroch a kladení otázok. Radovali sme sa spoločne z príbehov Božej vernosti v našich životoch. Povzbudzovali sme sa a stáli sme jedna pri druhej, aj keď sa diali ťažké veci. Hľadali sme u seba navzájom múdre rady a ukazovali sme jedna druhej na Písmo.
Momenty, ako sú tieto mi vždy pripomenú úžasnú truhlicu pokladov, ktoré sa dajú nájsť v učeníckych vzťahoch. Kresťanský život prichádza s otázkami. Tieto otázky sa menia počas rôznych období našich životov a my potrebujeme pomoc od tých, ktorí po tejto ceste už kráčali pred nami. Boh nikdy nechcel, aby sme kráčali sami.
Hoci by možno mnohí z nás uznali dôležitosť učeníctva, často sa nám nedarí takéto vzťahy nachádzať a žiť v našich osobných životoch. Ak rozmýšľame nad niekým z nášho zboru, kto by nám mohol pomôcť kráčať verne, v poslušnosti a pokore pre Pánom, tu je niekoľko vecí, na ktoré by sme mali pamätať.
Kto je verný?
Keď rozmýšľame nad tým, či sa s niekým stretneme, môžeme sa jednoducho opýtať: Je táto osobná verná? Rýchly pohľad do listu Títovi 2:1-7 nám môže poskytnúť skvelý základ na pochopenie toho, ako vernosť vlastne vyzerá. Je táto žena členkou môjho zboru? Slúži verne v období života, v ktorom sa práve nachádza? Dodržiava svoje sľuby? Povzbudzuje iných? Miluje Božie Slovo?
Veľmi rýchlo by sa nám takto malo podariť identifikovať verných mužov a verné ženy v našom zbore. Ak sa nám to ťažko rozpoznáva, môžeme poprosiť starších alebo pastorov, aby nám odporučili verných svätých, s ktorými by sme sa mohli skontaktovať.
S kým sa mi ľahko rozpráva?
Medzi tým množstvom verných ľudí, s kým mám pocit, že si rozumiem? Možno si s niekým sadnete takmer okamžite. V niektorých situáciách, budete prirodzene slúžiť popri iných mužoch a ženách, ktorí už do vás duchovne investujú. Učeníctvo sa môže určite diať aj organicky, ale nemôžeme očakávať, že sa to tak stane vždy. Môže si to vyžadovať viac času a snahy. Môže to dokonca pôsobiť, ako keď idete s niekým na rande! Neváhajte. Pozvite niekoho na kávu a spoznajte sa s ním alebo s ňou.
Bol váš spoločný rozhovor povzbudivý? Túžite sa od tejto osoby učiť? Je pre vás jednoduché zdieľať s ňou svoj život? Je to ľahké rozprávať sa o duchovných témach?
Jednoducho sa opýtajte
Možno sa to snažíme prekomplikovať alebo o tom príliš rozmýšľame, či vyčkávame, aby niekto oslovil nás, ale nie je vôbec potrebné mať prichystaný celý odsek textu alebo vymyslieť zložitý spôsob, ako tému učeníckeho vzťahu navrhnúť. Jednoducho sa opýtajte! Ak za mnou príde niekto, kto je sklamaný z toho, že učeníckych vzťahov je málo, prvé, čo sa ho opýtam je: „A už si sa niekoho pýtal?“ Vo veľkej väčšine prípadov, keď sme my tí, ktorí sa vystierajú k iným, stretneme sa s tým, že ľudia sú našou túžbou povzbudení. Je to krásne a pokorujúce, keď sa vás niekto spýta, či by ste ho viedli v učeníckom vzťahu.
To neznamená, že každý, koho sa opýtate, bude schopný povedať áno, ale v tom je krása rozvíjania viac ako jedného učeníckeho vzťahu. Nemali by sme byť v oblasti vykazateľnosti závislí len na jednom človeku, ale na viacerých. Ak ste členom zboru, zaviazali ste sa, že sa budete navzájom budovať vo viere. Preto by učeníctvo nemalo byť výnimočným typom vzťahu medzi pár ľuďmi, ale normálnou túžbou medzi všetkými členmi cirkevného zboru.
Správne očakávania
Učeníctvo nevyzerá vždy rovnako. Môže to znamenať, že sa budete stretávať každý týždeň, raz za dva týždne, raz za mesiac alebo kedykoľvek vám to vaše kalendáre umožnia. Môže to vyzerať tak, že si spolu budete čítať biblickú knihu, budete spolu niečo študovať, čítať si spolu kresťanskú knihu, modliť sa spolu alebo sa stretávať a iba zdieľať svoje životy a povzbudzovať sa navzájom vo viere. Učeníctvo doslova znamená vkročiť do života niekoho iného – do tých krásnych častí, do tých ťažkých častí a do všetkého medzitým.
Učeníctvo je záväzok priblížiť sa ľuďom tam, kde sú, s pravdou plnou evanjelia, milosťou a priateľstvom. Môže to vyzerať ako posedenie v kaviarni, spoločná prechádzka alebo pozvanie na večeru. Ale niekedy „približovanie sa ľuďom tam, kde sú“ znamená, že učeníctvo musíte zvládnuť aj uprostred menej pokojných momentov života. Môžete sa porozprávať popri futbalovom zápase ich dieťaťa, po telefóne, keď musíte zrušiť osobné stretnutie, počas spoločnej cesty autom do práce alebo kým spolu pracujete na prerábke bytu.
Potrebujeme pre naše učenícke vzťahy tie správne očakávania. Na konkrétnej forme tohto vzťahu nezáleží, viac záleží na túžbe a záväzku povzbudzovať sa navzájom vo viere.
Učeníctvo je radosť a privilégium
Ženy, ktoré investovali svoj čas do prvých rokoch môjho života po tom, ako som uverila, mi pomohli dozrieť vo viere a naučili ma praktizovať dôležité duchovné disciplíny. Ich životy vyzerali často ako životy starších žien v pasáži z Títovi 2. kapitoly: boli zbožné vo svojom správaní, nešírili klebety, neopíjali sa, učili to, čo je dobré, povzbudzovali mladé ženy, aby milovali svojich manželov a svoje deti. Aj dnes naďalej budujem vzťahy so staršími ženami, pretože vo svojom živote potrebujem ich múdrosť.
A navyše, uvedomila som si, že je to skvelý a pokorujúci dar, mať možnosť povzbudzovať a budovať novších a mladších veriacich v ich viere. Viesť iných v učeníckom vzťahu si odo mňa vyžaduje to, aby som žila ako žena podľa Títovi 2. kapitoly. Boh si ma pritom používa na posilnenie iných v ich viere a ja sama som hlboko povzbudená a vyzývaná vo svojej vlastnej viere! Nikdy nebudem dostatočne zrelá, aby som už nepotrebovala byť učeníčkou, ale ani sa ma nikdy neprestane týkať mandát viesť iných.
Je to privilégium a radosť vedieť, že Boh nás pretvára tak, aby sme sa viac podobali jeho Synovi. A je to od neho veľmi láskavé, že nám posiela ľudí, aby nám na tejto ceste pomohli.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
