Aby sa naši susedia stretli s Ježišom a uverili mu, že ich spasí, cirkev musí stelesňovať realitu jeho kráľovstva praktickými spôsobmi, ktoré svedčia o dobrej správe jeho vlády.
Ako by to malo vyzerať v dnešnej postkresťanskej kultúre, kde niektorí nikdy nepočuli Ježišovo evanjelium a väčšina ho jednoducho považuje za irelevantné pre moderný život? Významné sú tri témy.
1. Protikultúrne spoločenstvo
Boh pritiahne našich blížnych prostredníctvom kontrastu, ktorý sa prejavuje, keď stelesňujeme:
- jednotu Ducha uprostred krízy polarizácie,
- priateľstvá vytvorené Ježišovou obetavou láskou uprostred epidémie osamelosti,
- Otcovu milosť uprostred kultúry rušenia (cancel culture) tých, ktorí nesúhlasia, a
- kultúru vzájomného povzbudzovania sa k svätosti v podriadenosti Božej vláde uprostred spoločnosti zasvätenej autenticite a výrazového individualizmu.
Týmto spôsobom sa miestne zhromaždenie stáva, povedané slovami misiológa Lesslieho Newbigina, „hermeneutikou evanjelia“. Potrebujeme spoločné svedectvo nášho spoločného života: „Členovia Božieho domu… sú spoločne budovaní na príbytok pre Boha skrze Ducha“ (Ef 2:19,22). Potrebujeme osobnú evanjelizáciu: „Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť!“ (Rim 10:15). Potrebujeme Krista, ktorý v nás pôsobí, aby sme svetu zjavovali bohatstvo jeho milosti a formovali cirkev ako „jeho telo, plnosť toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1:23).
Uprostred rozpolteného digitálneho života, kde rastie osamelosť, si predstavte nádej, ktorú môže ponúknuť takéto kontrakultúrne spoločenstvo. Starší členovia zboru sa stávajú rodičmi a starými rodičmi mladších členov. Nezadaní sú vítaní pri stole ako bratia a sestry v kompletných rodinách. Vedúci pôsobia viac ako otcovia a matky než ako riadiaci pracovníci. Cirkev ľudia zažívajú ako rodinu nášho nebeského Otca, nie primárne ako zábavnú šou, predajcu náboženských služieb, neziskovú organizáciu, triedu, príbuzenskú skupinu alebo korporáciu.
2. Učeníctvo celého života
Boh pritiahne našich blížnych prostredníctvom učeníctva celého života, ktoré odmieta kultúrne dichotómie posvätné/duchovné, verejné/súkromné a duchovné/fyzické. Sú to falošné dichotómie, pretože, parafrázujúc Abrahama Kuypera, v celom stvorení nie je ani jeden štvorcový centimeter, ktorý by si Kristus nenárokoval ako Pán.
Učeníctvo celého života bude zahŕňať:
- integráciu viery a práce, ktorá považuje zamestnanie v spoločnosti ako sväté povolanie,
- kritické hodnotenie kultúry, ktoré odoláva asimilácii do kultúry aj izolácii od kultúry
- občiansku angažovanosť, ktorá spolupracuje s našimi susedmi na budovaní prosperujúcej spoločnosti, v ktorej možno nájsť spoločnú reč, a
- prorocký odpor voči modlám našich dní – ako sú totalizujúce politické ideológie – a odmietanie skloniť sa pred čímkoľvek, čo konkuruje konečnej vernosti Ježišovi.
Ak prvá téma kontrakultúrneho spoločenstva hovorí o zhromaždenej cirkvi ako o inštitúcii, táto druhá téma učeníctva celého života hovorí o rozptýlenej cirkvi ako o organizme. Vízia nášho zboru znie: „Celý život je celý pre Ježiša.“ Snažíme sa vystrojiť našich lekárov a učiteľov, vedúcich podnikov a upratovačov, vládnych úradníkov a umelcov veľkou a odvážnou víziou kráľovstva, aby mohli vykonávať svoje profesijné povolania ako sväté povolanie a posilniť ich vernosť v zložitej kultúre.
Z pastoračného hľadiska sa nám zdajú naliehavé tri konkrétne celoživotné otázky: sexualita, rod a politika.
Ku kresťanskej sexuálnej etike sa čoraz častejšie pristupuje nepriateľsky, niekedy medzi samozvanými kresťanmi, ako aj v širšej kultúre. Potrebujeme krásnu víziu, ktorá môže kresťanov inšpirovať k poslušnosti nie z legalizmu, ale z obnovených citov. Máme presvedčivé argumenty, že Božia vízia je lepšia ako čokoľvek iné, čo sa ponúka. To isté platí aj o pohlaví. Potrebujeme kresťanov vystrojiť a inšpirovať našich blížnych víziou dobroty Božieho plánu pre pohlavie vo vzťahu k telu, rodine a cirkvi.
Toľko vyznávačov kresťanstva prechádza na „politické náboženstvá“, ktoré konkurujú ich vernosti Kristovi. Potrebujeme víziu, ktorá by dokázala vysvetliť modloslužobné sily, ktoré pôsobia. Musíme ukázať, že politika je náboženskejšia, než si možno myslíme (a kresťanstvo pravdepodobne „politickejšie“, než si myslíme, hoci iným spôsobom, než sa mnohí domnievajú), a poskytnúť praktický návod pre kresťanov pestujúcich verejnú prítomnosť, ktorý by bol verný, múdry a oslavoval by Kráľa kráľov.
3. Zameranie na evanjelium
Boh pritiahne našich neveriacich blížnych, ak sa budeme držať toho hlavného. Hoci „zameranie na evanjelium“ môže byť dnes klišé, hovorí o základnej skutočnosti: cirkev je taká silná, ako je silný základ, na ktorom stojíme. Jediným silným základom je Kristus, a to prostredníctvom ústredného postavenia jeho kríža a vzkriesenia ako vrcholu Božieho príbehu.
Takéto zameranie na evanjelium bude mať ako prioritu:
- službu Slova (vo výkladovom kázaní),
- udeľovanie sviatostí (ako Bohom ustanovených prostriedkov milosti),
- odvážne presvedčenie (ktoré sa usiluje ukázať pravdu, dobrotu a krásu ortodoxie),
- konfrontáciu legalizmu a bezprávia v živote Božieho ľudu (s cieľom podporovať kultúru milosti) a
- pestovanie modlitby a uctievania (ktoré sa prejavuje adoráciou, vyznávaním, vďakyvzdávaním a prosbami).
Nemali by sme predpokladať, že „hľadajúcim“, alebo dokonca zatvrdnutým sekulárnym neveriacim, bude centralita evanjelia nepríjemná. Naopak, očakávam, že cirkvi, ktoré sa najmenej hanbia za „pohoršenie“ evanjelia, budú tie, ktoré budú najúčinnejšie pri oslovovaní neveriacich v našej sekulárnej dobe.
Predstavte si dvadsiatnika vyhoreného politickým antagonizmom a vyčerpaného zo snahy zabezpečiť si bezpečnú budúcnosť prostredníctvom kariéry. Predstavte si štyridsiatnika plného hanby, ktorý si nájde cestu do cirkvi, pretože je unavený z excesov sexuálnej revolúcie typu „všetko je dovolené“. Sú pripravení na skutočný rozhovor o hriechu, pokání, vykúpení a nádeji. Sú pripravení na identitu, ktorá je skôr prijatá ako dosiahnutá, na Kristovu moc, ktorá je väčšia ako ich vlastná. Kultúra milosti zameraná na evanjelium im dáva pocit prijatia, zatiaľ čo jej vážnosť v otázke hriechu im dáva pocit bezpečia.
Z týchto troch tém je prioritou zameranie na evanjelium. Ostatné dve osvetľujú typ života, ktorý by mal z takejto centrality v Božom ľude vychádzať, ako ovocie vyrastajúce z koreňa.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
