Kresťanský život

Kresťanstvo a sexualita (1): Úvod

Prečo je sex taký fascinujúci? Boh a sex

Prečo je sex taký fascinujúci? (Prečo ste sa rozhodli čítať túto esej radšej než iné?) To je jedna otázka. Ale prečo venovať akúkoľvek pozornosť tomu, čo kresťania veria o sexe? Tá je trochu iná. A predsa práve fascinácia sexom je ukazovateľom do náboženskej dimenzie. Vždy, keď milenec „uctieva“ svoju milovanú, vždy keď žena povie, že by pre ňu bolo peklo žiť bez svojho muža, kedykoľvek niekto povie svojmu milovanému „vezmi ma do neba“, alebo opíše ženu ako „bohyňu“, používajú náboženský jazyk.

Strhujúca poviedka Iana McEwana  Zmierenie (Atonement) je viac známa kvôli jej sfilmovaniu. Keď sa v tejto poviedke milenci Robbie a Cecília prvý krát začnú milovať, aj v modernom zmysle sexuálneho zjednotenia aj podľa staršieho ponímania cez deklaráciu slovom („Milujem ťa“), McEwan komentuje, že Robbie „nemá žiadnu náboženskú vieru, ale nebolo možné nemyslieť na neviditeľnú prítomnosť alebo svedka v miestnosti, a že vyslovenie týchto slov nahlas bolo ako podpis na neviditeľnej zmluve.“2 Nejakým spôsobom „nebolo možné nemyslieť si“, že niečo transcendentné sa dialo. Hovorí sa, že psychoterapeut Carl Jung komentoval, keď mu ľudia priniesli sexuálne otázky, tak sa vždy otočili na náboženské a keď mu priniesli náboženské otázky, vždy sa stočili tak, že mali svoje korene pri sexe. Sex a náboženstvo bolo vždy ťažké oddeliť – od bohov a bohýň náboženstiev na starovekom Blízkom východe ďalej. Walter Maier na konci svojej komplexnej štúdie o bohyni Ašére uzatvára, ako naňho zapôsobil geografický rozptyl jej uctievania (od Hierapolisu na Blízkom východe po Španielsko na západe) a jej dlhé pretrvanie (od druhého tisícročia pred Kristom po éru Kresťanstva).3 Sex a náboženstvo je ťažké mať dlhšie oddelené. Preto keď kresťania hovoria na túto tému, nie je to náboženské vtieranie sa do témy, kde náboženstvo nemá miesto. Skôr je to konverzácia na tému, kde náboženstvo vždy patrilo.  

Kultúrne vojny

Kresťanské hlasy o sexualite zápasia o to, aby boli počuť uprostred silných kultúrnych vojen. Napríklad USA vyzerajú, že sa postupne posúvajú od kultúrneho konzervativizmu (s jeho sociálnymi či náboženskými povoleniami a zákazmi) k rastúcemu prijatiu sexuality ako osobného výberu životného štýlu. Najviac kontroverznou záležitosťou vyzerajú byť homosexuálne manželstvá, ale štatisticky najviac rozšírený prejav v zmene prístupu je rast nezosobášených spolužití, či už ako skúšobné obdobie pred možným manželstvom, alebo ako alternatíva za manželstvo. Viac než polovica Američanov v žijúcich manželstve, ktorí majú menej ako 50 rokov, žila so svojím terajším partnerom predtým, ako sa vzali. Robí spolužitie viac alebo menej pravdepodobným neskorší rozvod? Je to pre deti akýkoľvek rozdiel, či majú rodičov zosobášených, alebo spolu žijúcich? Spoločenské prístupy sú zhruba rovnomerne rozdelené, ale vo všeobecnosti čím mladšia osoba, tým je pravdepodobnejšie je spolužitie bez sobáša ako dobrá skúška pre manželstvo, alebo dokonca dlhodobé usadenie sa mimo manželstva.4     

Rozpoznanie predsudkov

Keďže píšem uprostred kultúrnych vojen, je výnimočne dôležité rozpoznať, že všetci prichádzame k otázke sexuality s predsudkami. Máme vnútorný záujem pri odpovediach na otázky morálky, pretože tieto odpovede nás posudzujú. Toto sa týka aj mňa ako autora. Filozof Roger Scruton tvrdí, že sa „pozerá na ľudský stav neviazaným pohľadom filozofického antropológa“5, ale neexistuje nič ako „neviazaný pohľad.“ Akokoľvek sa môžeme pýšiť otvorenosťou mysle, každý z nás si prináša prvotnú väzbu ku svojmu posudzovaniu témy. Naše predsudky sú formované z časti spoločnosťou do ktorej patríme a z časti našou osobnou históriou. Naša spoločnosť tvaruje naše hodnoty – aké správanie je normálne, akceptovateľné a tolerovateľné. Robí to mocnejšie, ak jej domnienky nie sú preskúmané. Seriály, filmy, poviedky, časopisy, blogy či rádio stanice, všetky hovoria o príbehoch ľudí a v tomto rozprávaní odovzdávajú hodnoty, niekedy priamym súhlasom alebo nesúhlasom, častejšie tichom, ktoré považuje správanie za prijateľné. 

Ale naša osobná história je tiež mocným predpokladom našej odpovede na rozmýšľanie o sexualite. Každý z nás prichádza k tejto otázke a nesie si históriu skúseností, alebo neskúsenosti, potešenia alebo sklamania, vďačnosti alebo ľútosti. Preto prichádzame k téme ako jej účastníci a nie ako objektívni pozorovatelia. Čo vieme o sexualite, vieme z jej vnútra, ako sexuálne bytosti, a teda naše poznanie je aspoň z časti existenčným poznaním subjektu, ktorý sa zúčastňuje na tom, čo vieme. Preto chceme svetonázor a etiku, ktorá nejakým spôsobom potvrdzuje kto sme a ako sa správame. Prirodzene sa chceme ospravedlniť a preferujeme svetonázory, ktoré nám to umožnia. Naproti tomu svetonázor, ktorý tu odporúčam nepotvrdzuje mňa, ani moje myšlienky, môj prístup, alebo správanie; naopak, kresťanský svetonázor ma z definície vyzýva a volá, aby som zmenil moju myseľ a správanie. Ak je to pravda, musíme očakávať, že to bude nepohodlné. Ale toto je tá otázka: Je kresťanský pohľad na sexualitu pravdivý?

Christopher Ash

Christopher Ash

je kazateľom, učiteľom a spisovateľom. Do roku 2015 slúžil ako riaditeľ Proclamation Trust’s Cornhill Training Course v Londýne. Jeho hlavným autorským projektom je čítanie, zvestovanie a modlitby Žalmov. V roku 2015 bol hlavným rečníkom na konferencii Máme čo zvestovať. Jeho prednášky z konferencie si môžete vypočuť TU.