Zrejme žiadna rocková skupina nevyspievala jednoduchú otázku tak nezabudnuteľne a priliehavo ako The Who („who“ v slovenčine znamená „kto“, pozn. prekl.): „Who are you? Who, who, who, who? Who are you?” (Kto si? Kto, kto, kto, kto? Kto si?). A zrejme žiadna otázka nás neprivedie k tajomstvám kristológie rýchlejšie. Kto sa narodil z Márie panny? Kto kázal na hore? Kto sa modlil v záhrade? Kto zomrel na kríži?
Hľadanie odpovedí na každú z týchto otázok nás vedie do hlbokých vôd učenia o osobe a charaktere Ježiša Krista. Existuje však ďalšia otázka, ktorá spôsobuje mnoho zmätku: Kto robil zázraky, ktoré v evanjeliách vidíme konať Ježiša?
Táto otázka vyvoláva mnoho zmätku, pretože ju ľudia často nekladú s kto ale s ako (t. j. ako robil Ježiš zázraky?). Spôsob, akým je otázka položená, ovplyvňuje odpoveď na ňu.
Moderný prešľap: Krok od kto ku ako
Mnoho teológov modernej doby, zdôrazňujúcich Kristovu ľudskú prirodzenosť, si láme hlavu nad dvoma Kristovými prirodzenosťami a predpokladá, že tie akosi spolu súperia. Keďže dve prirodzenosti nemôžu v jednej osobe zaberať rovnaké „miesto“, Kristovo stotožnenie sa s našou ľudskosťou od neho vyžadovalo, aby sa vždy alebo väčšinou vzdal práva na svoje božské vlastnosti. Ako potom robil zázraky?
Písmo hovorí o rôznych ľuďoch, ktorí robili zázraky. Všetci z týchto ľudí, okrem jedného, boli práve tým – obyčajnými ľuďmi. Keď napríklad Eliáš alebo Pavol robili zázraky, nepoukazovalo to na ich osobu. Veď nakoniec, keď ľudia v Lystre boli po Pavlovom zázraku v pokušení uctievať Barnabáša, Pavol dôrazne prosil dav, aby pamätali na to, že on a Barnabáš boli ľudia (Sk 14:15). Tieto zázraky umožnil Svätý Duch, boli dôkazmi jeho moci, nie Pavlovej či kohokoľvek iného.
Podľa mnohých moderných teológov sú Ježišove zázraky vlastne rovnaké. Aj on robil svoje zázraky mocou Svätého Ducha. Preto neukazujú na jeho osobu – teda len natoľko, nakoľko sa Ježiš spolieha na Ducha – ale na ľudskú prirodzenosť, ktorú má s nami spoločnú. Rovnako ako my sa musí spoliehať na božské zdroje mimo seba samého. A tak sa otázka, ako ľudia robia zázraky, prenáša na Kristove zázraky a pri tom celom ignoruje, kto je Kristus ako Boží Syn.
Keď venujeme toľko priestoru Duchu a Kristovej ľudskej prirodzenosti, prichádzame o dôležitú kristologickú kategóriu: veci robia osoby, nie prirodzenosti. Áno, Ježiš Kristus mal dve úplné prirodzenosti: jednu božskú a jednu ľudskú. Áno, vždy koná podľa oboch týchto prirodzeností. Avšak v evanjeliách sa stretávame s Ježišovou osobou a kristológia od Chalcedonského koncilu (451 n.l.) zdôrazňuje, že Kristus je jednou spojenou osobou – druhou osobou Trojice. Zázrak vtelenia spočíva v tom, že táto jedna osoba sa stala všetkým, čím sme, bez toho, aby prestala byť všetkým, čím je on. Keď teda v evanjeliách vidíme Ježiša robiť nejaký zázrak, naša prvá otázka by mala znieť „Kto je to?“
Test: Kráčanie po vode
Na prvý pohľad sa zdá, že Ježišovo kráčanie po vode v Matúšovi 14 potvrdzuje, že robil zázraky ako muž zmocnený Duchom. V Matúšovom rozprávaní Ježiš práve nasýtil 5 000 ľudí. Jeho učeníci nasadajú do člna na Galilejskom mori. No namiesto toho, aby tam nasadol s nimi, sa Ježiš utiahne na vrch, aby sa modlil. Kým prišla doba medzi 3. a 6. hodinou ráno, čln s učeníkmi je ďaleko od brehu a zmietajú ním vlny. Začnú sa báť ešte viac, keď uvidia, ako sa k nim na mori blíži niečo, čo považujú za ducha.
Samozrejme, nie je to žiadny duch, je to Ježiš Kristus. Na vystrašené výkriky učeníkov Ježiš odpovedá slovami „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ (Mt 14:27). Peter potom od Ježiša chce, aby svoju identitu dokázal tým, že mu prikáže tiež chodiť po vode. To, čo nasleduje, zdanlivo vytvára paralelu medzi Petrom a Ježišom: keď Peter koná z viery, nadprirodzene chodí po vode. Keď koná zo strachu, začína sa topiť. Ježiš to zdanlivo potvrdzuje, keď Petrovi podáva ruku: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14:31).
Mohli by sme predpokladať, že tu máme obyčajného človeka, Petra, ktorý dokáže robiť to, čo Ježiš, ak koná z viery. A tak rozhodujúcim rozdielom medzi Ježišom a Petrom nie je to, že Ježiš je úplne božský Syn, ale že vo svojej ľudskosti sa úplne spoliehal na Ducha. Táto udalosť preto nehovorí o panstve Ježiša Krista, ale skôr ukazuje, ako prichádza Božie kráľovstvo a ako je Ježiš vzorom v spoliehaní sa na božské zdroje a nie svoje vlastné. Podľa tejto interpretácie sa kto ohľadom Ježiša stráca pri snahe o porovnanie dvoch rôznych ako – Petrovho a Ježišovho.
Kto však naozaj chodil po vode?
Tri indície v tomto oddiele však ukazujú, že tento zázrak máme chápať inak.
Po prvé, keď Ježiš svojim ustráchaným učeníkom zjavuje, že „Ja som to“ (Mt 14:27; grécky ego eimi), nevolá ich k tomu, aby rozpoznali jeho ľudskú charakteristiku, podľa ktorej sa dá spoznať ako „Ježiš z Nazareta“. Ježiš si tu privlastňuje Yahweho meno zjavené v Ex 3:14 (JA SOM: ego eimi). Prikazuje učeníkom, aby sa vzmužili a nebáli sa, pretože on, ten, ktorý chodí po vode, je Yahweh.
Druhá indícia vyplýva z prvej: Ježiš preberá starozmluvný motív Božieho zjavenia. Kto kráča na morských vlnách okrem Yahweho samotného (Jób 9:8)? Týmto a osobným stotožnením sa s božským menom Ježiš jasne odpovedá na kto pri tomto zázraku: vtelená druhá osoba Trojice, ktorá zakrytím svojej nebeskej slávy ľudským telom neopustila ani nestlmila vlastnosti svojej božskej prirodzenosti (ako keby sa to vôbec dalo!). Nie, Stvoriteľ, ktorý more najprv stvoril, nad ním teraz vládne svojou vlastnou mocou.
Tretiu indíciu vidíme v reakcii učeníkov na toto zjavenie. Najprv vidíme Petra, ktorý oslovuje tohto vteleného Yahweho, ktorý chodí po vode, ako „Pána“. No neskôr, keď Ježiš vstúpi do člna a vietor utíchne, ho uctievajú: „Naozaj si Boží Syn“ (Mt 14:33). Je jasné, že pre učeníkov tento zázrak nesie neklamné znaky božskej osoby (cf. Ž 107:23-32). Učeníci nežasli nad Ježišovou úplnou závislosťou na niekom inom, ani nechválili moc Ducha. Ich zrak bol upretý na vteleného Božieho Syna, ktorý je hodný chvály. Kto pre nich bolo vysvetlením pre ako a viedlo ich to k uctievaniu.
Jednota Božieho Syna
Keďže vtelený Boží Syn je jedna osoba s dvoma prirodzenosťami, mali by sme očakávať, že udalosti z evanjelií sa zaoberajú oboma prirodzenosťami. Dokonca i pri tomto významnom zjavení Ježišovej moci na mori používa Ježiš na chodenie po vode ľudské nohy, na záchranu Petra pred utopením ľudskú ruku a na uistenie učeníkov o svojej božskej identite ľudský hlas. Ježiš je stále jedna osoba, ktorá koná podľa oboch svojich prirodzeností.
Mnoho moderných teológov sa snaží pochopiť tajomstvo vtelenia tak, že Krista rozdeľujú. Izolujú jednu z jeho prirodzeností a pýtajú sa, ako je konkrétny čin možný. Následkom nie sú len kristologické problémy, ale vedie to aj k veľmi vážnym trinitárnym problémom. Tvrdiť, že Ježišove zázraky sú úplne oddelené od jeho božskej prirodzenosti, totiž znamená rozdeľovať skutky Trojice, rozparcelovať špecifické činy medzi Otca, Syna a Ducha. Klasická trinitárna teológia však spája Božiu jednotnú existenciu a spoločnú existenciu božských osôb (Jn 14:11) a tvrdí, že každý skutok Trojice je nerozdelený. Keď koná Boh, koná každá osoba. Nie je nesprávne tvrdiť, že pri Ježišových zázrakoch koná Duch – on koná. Je nesprávne tvrdiť, že nekoná druhá osoba Trojice.
Staroveké vyznania viery ako Chalcedonské nás naučili „vyznávať jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista, rovnako dokonalého v božskosti a tiež dokonalého v ľudskosti“. Mnoho našich kristologických dilem by sa vyriešilo, keby sme podľa Chalcedonského vyznania najprv odpovedali na to, kto je Ježiš. On je „jeden a ten istý Syn“, ktorého zázračné činy vedú nás rovnako ako prvých učeníkov k uctievaniu tajomstva vteleného Boha.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
