Pokiaľ ide o apologetiku, potrebujem všetku pomoc, ktorú môžem dostať. Tu sú štyri múdre zásady, ktoré som sa v posledných rokoch naučil a ktoré sa snažím mať na pamäti, keď odporúčam a bojujem za kresťanskú vieru.
Žiadna z nich nie je nová, ale nesmierne mi pomohli.
1. Apologetika je vecou nás, nie mojou.
Ak chceme robiť apologetiku dobre, potrebujeme jeden druhého. Nikto z nás nemôže byť univerzálnym odborníkom vo všetkých apologetických záležitostiach. Ja som filozof, takže mojou úlohou je bojovať s veľkými, abstraktnými pojmami a loviť skryté predpoklady. Ale keď ma požiadate, aby som sa venoval praktickým otázkam a hovoril o politike, čoskoro opustím svoju komfortnú zónu.
Potrebujem kresťanov so skúsenosťami napríklad v politike a ekonomike, aby som dokázal rozpracovať praktické dôsledky veľkých teologických a filozofických myšlienok – a aby som sa k týmto myšlienkam z času na čas vrátil. Iba spoločne môžeme vytvoriť úplne komplexnú argumentáciu pre kresťanskú vieru.
Všetci potrebujeme ľudí, ktorí sú iní ako my, aby stáli po našom boku v apologetickom ťažení. Potrebujeme buldogov (ako Kristus s farizejmi) a jemné obojky (ako Kristus so ženou pri studni). Potrebujeme mladých aj starých; bohatých aj chudobných; čiernych aj bielych; afrických, východných aj západných kresťanov; každého z nich, aby prezentoval nemenné a slávne evanjelium spôsobom, ktorý dopĺňa citlivosť a slepé miesta kolegov apologétov.
2. Apologetika je rovnako ako, ako aj čo.
To, čo hovoríte, je len jeden aspekt apologetiky. Ten istý argument môže byť nezabudnuteľný alebo priemerný, úderný alebo uspávajúci, podľa toho, ako je vyjadrený. Precízne vytvorená veta je shaftom, ktorý vedie hrot pravdy ku cieľu. Toto som sa naučil od C. S. Lewisa, od Jackie Hill Perryovej a od Francisa Spufforda, okrem iných. Venujú čas tvarovaniu viet, ktoré nechávajú spievať pravdu, a to má veľký vplyv na dojem, ktorý zanechávajú.
Za posledných sto rokov sa to azda nikomu nepodarilo tak dobre ako G. K. Chestertonovi. V knihe Večný človek poznamenáva: „Veci, ktoré môžu byť dobre známe, kým známosť plodí náklonnosť, sa oveľa lepšie stanú neznámymi, keď známosť plodí opovrhnutie.“ Ak si ľudia myslia, že vedia, čo idete povedať, budú vám venovať mizivú pozornosť. Zamýšľa sa, že väčšina ľudí na Západe je tak zaočkovaná proti tomu, čo si myslí, že je kresťanstvo, že by sme urobili dobre, keby sme celé evanjelium prerozprávali v prostredí Ďalekého východu, aby ho „obdivovali ako pohanský príbeh práve v tých štvrtiach, kde ho odsudzujú ako kresťanský príbeh“.
V tom spočíva genialita mnohých Ježišových podobenstiev. Niektoré správanie v nich nie je celkom v poriadku; niektoré postoje nás nútia dvakrát sa zamyslieť. Rozprávajte starý, starý príbeh; hlásajte jediné pravé evanjelium. Ale rozprávajte ho s posunom v perspektíve; hlásajte ho so znepokojujúcou sviežosťou. Nedovoľte ľuďom odísť v domnení, že už to všetko počuli.
3. Apologetika je tiež kto.
Je tu ďalší kľúčový aspekt toho, že ste Kristovým vyslancom: kto ste, váš charakter. Spomínam si, ako som vzal zatvrdnutého a intelektuálne brilantného ateistického priateľa, aby si vypočul debatu medzi Williamom Laneom Craigom a ateistom z katedry filozofie v Cambridge. Ten človek z filozofie bol klinický, predniesol sériu dobre cielených a dokonale prezentovaných argumentov, ale bol aj krutý, keď si robil srandu z Craigových kvalít.
Keď som sa vracal z debaty domov, spýtal som sa svojho skeptického a zatvrdnutého priateľa, čo si o tom myslí. Na moje prekvapenie jeho prevažujúca reakcia bola, že sa mu Craig ako človek páči viac, pretože nevracia údery, keď naňho útočia podpásovkami. V ten deň Craigov charakter hovoril hlasnejšie ako jeho argumenty (1Pt 3:15).
Na charaktere záleží aj vtedy, keď sme mimo apologetickej arény. V posledných rokoch sme boli svedkami veľkolepého pádu nejedného významného kresťanského apologéta, ktorý mal silné argumenty a hovoril brilantnou prózou. Žiaľ, týmto apologétom chýbala tretia kľúčová, neodškriepiteľná vlastnosť: zbožnosť.
Aj tie najsilnejšie argumenty vyjadrené tým najpamätnejším spôsobom sa zrútia ako domček z kariet, ak vychádzajú z úst človeka, ktorý je v trvalom, nevyznanom a ťažkom hriechu. Všetci hrešíme, ale poznáme rozdiel medzi normálnym kresťanským životom plným pokánia a boja a životom, v ktorom sa oddávame poľutovaniahodným prehreškom a dokonca ich skrývame. Pane, zmiluj sa nad nami všetkými.
4. Apologetika dnes znamená byť zasväteným outsiderom.
V posledných rokoch som sa snažil zaujať postoj, ktorý Pierce Taylor Hibbs v pripravovanej knihe opisuje ako „insider-outsider“.
Skvelým vzorom je Augustínovo Boží štát. Augustín bol zasvätený (insiderom) do rímskej kultúry, ktorú podrobil skúmaniu. Úprimne ocenil, prečo je Cicero taký dobrý spisovateľ a prečo ho rímska spoločnosť tak obdivuje. Nečítal iba ťaháky o tom, ako rozvrátiť Rím; Augustín písal o Ríme spôsobom, ktorý ukazoval Rimanom, že im rozumie.
Bol však aj úplným outsiderom. Keď sa na rímsku kultúru pozeral očami človeka, ktorého myšlienky a emócie sa pohybujú v biblickom rytme, videl zvláštnosti a idiosynkrázie, ktoré boli pre samotných Rimanov neviditeľné.
Niektorí z nás sú prirodzenejší insideri (Kontextualizuj! Buď relevantný!) a iní sú prirodzenejší outsideri (Hlásaj! Buď verný!). Na ktorom aspekte byť insiderom – outsiderom potrebujete pracovať vy, keď robíte apologetiku?
Toto sú štyri princípy, ktoré sa snažím naučiť vo svojej vlastnej apologetickej praxi. Modlite sa za mňa. A ja sa budem modliť aj za čitateľov tohto článku, aby vám Boh dal milosť stelesňovať a žiť tieto princípy vo vašich vlastných apologetických stretnutiach.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
