V knihe C. S. Lewisa That Hideous Strength postava Marka opisuje svoj život ako „prach a rozbité fľaše, hromada starých plechoviek, suché a dusivé miesta“. Spolu s manželkou pôsobia ako zosobnenie modernosti a jeho názory reprezentujú mnohých dnešných sekulárnych ľudí. Prostredníctvom udalostí v deji sa však v Markovi prebudí transcendencia. Počas väznenia a psychického mučenia prežíva hlbokú morálnu skúsenosť:
Na pozadí trpkého a pokriveného sa vynorila akási vízia sladkého a priameho. Niečo iné – niečo, čo nejasne nazval „normálne“ – zrejme existovalo. Nikdy predtým sa nad tým nezamýšľal. Ale bolo to tam – pevné, obrovské, s vlastným tvarom, takmer ako niečo, čoho sa dá dotknúť, zjesť alebo sa do toho zamilovať. Všetko sa to miešalo s Jane a vyprážanými vajíčkami a mydlom a slnečným svetlom a havranmi, ktorí krákali na Cure Hardyho, a s myšlienkou, že niekde vonku sa v tej chvíli odohráva denné svetlo.
Vo svojom písaní som tento úryvok použil v súvislosti s morálnym argumentom pre existenciu Boha. Ale vo všeobecnosti ide o úžasne kreatívne literárne vyjadrenie toho, ako učenie o Bohu (alebo dokonca jeden z dôsledkov učenia o Bohu, ako je pojem objektívneho dobra) dokáže poraziť moderné zúfalstvo. Mnohí ľudia z neskorej modernej doby budú prežívať kontakt s evanjeliom ako prechod podobný tomu „suchých a dusivých miest“ na „vyprážané vajcia, mydlo a slnečné svetlo“. Budú ho pociťovať ako prechod od plochosti k plnosti, od rozčarovania k opätovnému očareniu, od sivého a fádneho sveta k svetu prekypujúcemu životom a farbami.
Skúmanie moderného zúfalstva môže otvoriť nové a vzrušujúce spôsoby, ako zviditeľniť nádej evanjelia pre tých okolo nás, ktorí ju tak zúfalo potrebujú.
Ako pochopiť moderné zúfalstvo
Charles Taylor vo svojej uznávanej knihe A Secular Age upozorňuje na problém rozčarovania a straty zmyslu v modernej dobe. Tento jav je historicky nedávny – zatiaľ čo väčšina moderných ľudí intuitívne chápe tento problém, bolo by ťažké vysvetliť ho tým, ktorí žili pred 500 rokmi. Kým predmoderní ľudia určite pociťovali zúfalstvo, pocit všeobecného zúfalstva, ktorý charakterizuje neskorý moderný Západ, je jedinečným historickým vývojom. Podľa Taylora je takéto zúfalstvo dôsledkom iných vývojových trendov, najmä úpadok transcendencie a zmien v pohľade na seba. Ide o pocit, že „naše činy, ciele, úspechy a podobne nemajú váhu, závažnosť, hrúbku, podstatu“.
Mohli by sme teda povedať, že obývame svet, ktorý sa postupne odrezal od tradičných zdrojov transcendencie, a preto je naša skúsenosť teraz charakterizovaná pocitom prázdnoty a rozčarovania – často viac, než si uvedomujeme. Môže to znieť zvláštne, že môžeme prežívať zúfalstvo a neuvedomovať si ho, ale nedokážeme rozoznať, ako nás ovplyvňuje okolitá kultúra. Naša kultúra sa nám vo všeobecnosti zdá normálna – sú to okuliare, cez ktoré sa pozeráme, nie krajina, na ktorú sa pozeráme. A tak podobne ako tínedžer, ktorý si neuvedomuje, že jeho rodina je nefunkčná, kým nejde na vysokú školu, si často neuvedomujeme, že žijeme a pohybujeme sa medzi „suchými a dusivými miestami“, kým nezažijeme alternatívu. Tim Keller vo svojej knihe Dáva Boh zmysel? dokonca uvádza, že väčšina moderných ľudí je taká nešťastná, že trvá roky, kým si plne uvedomia podstatu svojho nešťastia:
Vcelku popierame hĺbku a rozsah našej nespokojnosti. Na umelcov a mysliteľov, ktorí o nej hovoria najprenikavejšie, sa pozeráme ako na morbídnych outsiderov, no v skutočnosti sú to prorocké hlasy. Zvyčajne trvá roky, kým to prestaneme popierať a uvedomíme si závažnosť a rozsah našej nespokojnosti so životom.
Problémom zúfalstva sa významne zaoberá existencialistická filozofia. Mnohí z „nových ateistov“ (napr. Sam Harris) majú živší, optimistickejší ateizmus – tvrdia, že môžeme stratiť vieru v Boha a zároveň si zachovať objektívnu morálku a hodnoty, ako sú súcit a ľudské práva. Naopak starší existencialistickí filozofi vo všeobecnosti považovali ateizmus za rozpútanie morálneho a psychologického zúfalstva.
Napríklad Jean-Paul Sartre vo svojej slávnej eseji o existencializme odmietol snahy predchádzajúcich francúzskych ateistov zachovať si objektívnu morálku bez Boha a uviedol, že „existencialista… považuje za mimoriadne trápne, že Boh neexistuje, pretože s ním mizne aj akákoľvek možnosť nájsť hodnoty v zrozumiteľnom nebi“. Pre existencialistického filozofa Alberta Camusa strata transcendentného zmyslu znamenala absurditu života. Camus prirovnal ľudskú existenciu k postave Sizyfa z gréckej mytológie, ktorý navždy musí tlačiť kameň do kopca – a potom sledovať, ako padá späť.
Pocit chaosu a rozpadu, ktorý prináša ateizmus, je silne vyjadrený v slávnom podobenstve Friedricha Nietzscheho o „šialencovi“. Táto postava (všeobecne považovaná za Nietzscheho predstaviteľa) beží na trh a kričí,
„Kde je Boh?“ … „Ja vám to poviem. My sme ho zabili – vy a ja. My všetci sme jeho vrahmi. Ale ako sme to urobili? Ako sme dokázali vypiť more? Kto nám dal špongiu, aby sme vymazali celý horizont? Čo sme to urobili, keď sme túto zem odpútali od jej slnka? Kam sa teraz pohybuje? Kam sa pohybujeme my? Preč od všetkých sĺnk? Či neustále nepadáme? A nerútime sa späť, do strán, vpred, všetkými smermi? Existuje ešte nejaké hore a dole? Neblúdime nekonečnou ničotou? Neovanul nás prázdny priestor? Neochladilo sa? Neprichádza čoraz viac noci?“
Auru moderného zúfalstva dobre vystihujú tieto metafory – zmazanie horizontu, odpútanie sa od zeme, pád do prázdnoty, atď. Mnohí moderní ľudia sa dokážu stotožniť s emóciami, ktoré súvisia s takýmito predstavami – hoci nevedia prečo. Existujú dobré dôvody domnievať sa, že sekulárne myslenie v 21. storočí neprekonalo základné zápasy, ktoré sa odrážali v existencialistickom myslení 19. a 20. storočia. Aj keď už o zúfalstve toľko neuvažujeme, stále je hlboko zakorenené v modernej kultúre.
Premýšľajte nad nasledujúcim myšlienkovým experimentom: Predstavte si, že by bankár z Manhattanu 21. storočia cestoval strojom času do kláštora v západnej Európe pred 1 000 rokmi a jeden z mníchov z kláštora by cestoval strojom času na Manhattan 21. storočia. Títo dvaja si na jedno obdobie vymenia miesta. Ktorá osoba by zažila väčší kultúrny šok? Ktorá by bola viac znechutená a urazená? Ktorý by mal väčšiu šancu prežiť a prosperovať v novom prostredí?
Nepochybne by ich táto skúsenosť posilnila. Bankárovi by chýbalo veľa vecí z 21. storočia a ťažko by sa s mnohými vyrovnával. Nechceme romantizovať minulosť. Ale domnievam sa, že v niekoľkých zásadných ohľadoch – najmä v otázkach ľudského srdca – by mních vnímal náš svet ochudobnenejší, ako my ten jeho. Sme viac prepojení, ale osamelejší. Máme dlhšiu dĺžku života, ale vyšší počet samovrážd. Máme viac príležitostí, ale stúpajúcu úzkosť a depresiu. Náš svet je okázalý, ale jeho svet má zmysel a bohatstvo, o ktorých ani nevieme, že sme ich stratili.
Ak to zhrnieme, modern osť charakterizuje strata transcendentného významu. To hlboko ovplyvňuje náš život – často však nevedome alebo polovedome. Žijeme pod mrakom nejasného pocitu prázdnoty, ale nevieme prečo, možno si ani neuvedomujeme, že existuje nejaká alternatíva. Svoje zápasy možno nevyjadrujeme slovom „zúfalstvo“. A predsa sa pod našou osamelosťou, závislosťami, nepokojom, depresiou, prílišnou zaneprázdnenosťou a roztržitosťou skrýva hlboká, vrúcna prázdnota. Podobne ako Marek žijeme medzi „prachom a rozbitými fľašami, hromadou starých plechoviek, suchými a dusivými miestami“.
Čo to znamená pre spôsob, ako prežívame a komunikujeme evanjelium? Ako máme robiť apologetiku v dobe zúfalstva?
Ako sa evanjelium stretáva so zúfalstvom
Keď ruský spisovateľ Alexander Solženicyn dostal v roku 1983 Templetonovu cenu, vyrozprával všetky hrôzy násilia 20. storočia a potom z nich slávne obvinil stratu viery v Boha: „Keby ma dnes niekto požiadal, aby som čo najstručnejšie formuloval hlavnú príčinu ničivej revolúcie, ktorá pohltila asi 60 miliónov našich ľudí, nemohol by som to vyjadriť presnejšie, než zopakovať: ‚Ľudia zabudli na Boha, preto sa to všetko stalo.‘ To, čo platí pre násilie 20. storočia, platí rovnako aj pre zúfalstvo 21. storočia: všetko sa to stalo preto, lebo ľudia zabudli na Boha.
To neznamená, že cirkev má pri riešení zúfalstva jednoduchú alebo šablónovitú úlohu. Potrebuje múdrosť a závislosť od pomoci Ducha Svätého, aby sa evanjelium dostalo k moderným ľuďom zmysluplným a autentickým spôsobom. Tu sú dva spôsoby, ako môžeme urobiť evanjelium presvedčivým v dobe zúfalstva.
1. Zvestujte plnosť evanjelia
Jadrom evanjelia je, ako ho sprostredkoval Pavol, že „podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15:3). Sám však toto evanjelium odovzdával rôzne v rôznych kontextoch. V Skutkoch 13, keď kázal evanjelium v židovskej synagóge, citoval viaceré texty Písma, vyhlásil, že sa naplnili v Kristovi, a potom všetkých vyzval k pokániu. Ale v Skutkoch 17, na Areopágu v Aténach, zvolil iný prístup. V tomto pohanskom prostredí začal Pavol ďalej, od učenia o Bohu a stvorení. Popri tom citoval ich básnikov a našiel kreatívne spôsoby, ako sa priblížiť k ich svetu.
Dnes čoraz viac žijeme v kultúre ako v Skutkoch 17. Môžeme sa preto učiť z Pavlovho príkladu vysvetľovania evanjelia v širšom kontexte Boha a stvorenia. Ak budeme predpokladať tieto základné presvedčenia, naše posolstvo nebude pre mnohých moderných ľudí zrozumiteľné ani presvedčivé. Bude to, akoby sme kázali posolstvo zo Skutkov 13 v kontexte Skutkov 17. John Stott, ktorý komentoval Pavlove prejavy v knihe Skutkov, to vyjadril takto:
Mnohí ľudia dnes odmietajú naše evanjelium nie preto, že ho považujú za falošné, ale preto, že ho považujú za triviálne. Ľudia hľadajú integrovaný svetonázor, ktorý by dával zmysel všetkým ich skúsenostiam. Od Pavla sa učíme, že nemôžeme hlásať Ježišovo evanjelium bez učenia o Bohu, ani kríž bez stvorenia, ani spásu bez súdu.
Ako apologéti v dobe rozčarovania a zúfalstva musíme priniesť všetky dôsledky evanjelia, ktoré sa týkajú najhlbších túžob a problémov moderných sŕdc. V prvom rade musíme identifikovať samotného Boha ako odpoveď na moderné zúfalstvo. Ako učil Augustín, Boh je jediným konečným zdrojom odpočinku a naplnenia pre ľudské srdce. Boh je pre moderné zúfalstvo tým, čím je jedlo pre hlad. Iba vo vzťahu k nemu sa dostávame zo suchých a dusivých miest. Preto je odpustenie hriechov takou dobrou správou – privádza nás do spoločenstva so samotným Bohom. Ale v modernom svete, podobne ako v Skutkoch 17, nemôžeme predpokladať, že poslucháči budú schopní spojiť tieto body.
Hlásanie evanjelia v dobe zúfalstva si preto bude vyžadovať trpezlivosť a dlhodobú perspektívu. Evanjelizácia bude často dlhší a chaotickejší proces. Znovu si spomeňte na Marka od C. S. Lewisa – až po stretnutí s „normálnym“ vo väzenskej cele je schopný odpovedať Kristovi. Lewisovo obrátenie je podobné – svoju cestu k teizmu prirovnáva k prehratej dlhej a pomalej šachovej partii a ešte ďalšie dva roky po tom, čo sa v roku 1929 stal teistom, sa nakoniec v roku 1931 stal kresťanom. Posolstvo, že „Kristus zomrel za naše hriechy“, ešte nebolo to, čo Lewis v roku 1925 alebo 1927 potreboval. A ani my tým nemôžeme začať u mnohých našich priateľov, kolegov, členov rodiny a susedov.
Musíme si preto uvedomiť veľkosť úlohy, ktorá je pred nami. Apologetika v zúfalej dobe zahŕňa snahu pomôcť druhým prebudiť zmysel pre Boha, zmysel pre večnosť a slávu. Vyzývame ľudí, aby vyšli zo suchých a dusivých miest. Hovoríme im, ako povedal Pavol: „Ja vám teraz teda hlásam to, čo uctievate, hoci to nepoznáte“ (Sk 17:23). Na tejto ceste sa musíme vždy spoliehať na Ducha.
2. Zvestujte krásu evanjelia
Grécki filozofi hovorili o troch transcendentných veciach: o dobre, pravde a kráse. Hoci sa moderná apologetika často zameriava na to, aby ukázala, že kresťanstvo je pravdivé, historicky kresťania zdôrazňovali aj dobro a krásu evanjelia. Táto apologetika sa komplexnejšie vzťahuje na ľudskú osobu. Napríklad Blaise Pascal v často citovanom odseku zo svojej slávnej zbierky Pensées navrhol trojitú stratégiu, ako vyzdvihnúť vieru v Boha:
Ľudia opovrhujú náboženstvom. Nenávidia ho a boja sa, že by mohlo byť pravdivé. Liekom na to je najprv ukázať, že náboženstvo nie je v rozpore s rozumom, ale je hodné úcty a rešpektu. Potom ho urobiť príťažlivým, presvedčiť dobrých ľudí, aby si želali, aby bolo pravdivé, a potom ukázať, že je.
Ak to zhrnieme, Pascal tvrdí, že najprv musíme ukázať, že kresťanstvo je úctyhodné a potom žiadané, a až neskôr ukázať, že je pravdivé. Je to potrebné kvôli vrodenému, prirodzenému odporu voči evanjeliu v ľudskom srdci („nenávidia ho a boja sa, že by mohlo byť pravdivé“).
Tento Pascalov prístup je pre apologetiku v zúfalej dobe hlboko relevantný. Našou veľkou výzvou je častejšie apatia a roztržitosť než ostré protiargumenty. Žijeme v čase neustáleho klikania a neustáleho hluku, ktorý nás otupuje voči záležitostiam duše. Mnohých moderných ľudí ani nezaujíma, či je evanjelium pravdivé. Musíme spraviť niekoľko krokov vzad a pomôcť ľuďom pochopiť, prečo sa vôbec oplatí uvažovať o evanjeliu. A tu je krása evanjelia veľmi užitočným nástrojom. Dokáže preraziť apatiu a upútať pozornosť našich poslucháčov.
Napríklad aj v zúfalej dobe ľudia často prežívajú hlboké náboženské túžby pri pohľade na hviezdy, počúvaní hudby alebo čítaní literatúry. Charles Taylor po opise toho, ako modernosť môže ľudí odrádzať od viery, napriek tomu poznamenáva,
To všetko je pravda, a predsa sa v nás vynára pocit, že existuje niečo viac. Mnoho ľudí to pociťuje: vo chvíľach premýšľania o svojom živote, vo chvíľach oddychu v prírode, vo chvíľach straty a smútku, a celkom divoko a nepredvídateľne. Naša doba je veľmi vzdialená od toho, aby sa usadila v pohodlnej neviere. … Nepokoj sa naďalej vynára na povrch.
To znamená, že apologetika sa musí zaoberať „nepokojom“, ktorý sa občas vynorí v moderných srdciach. Evanjelium musíme prepojiť s hlbokými túžbami ľudského srdca. Naša práca bude pripomínať skôr prelomenie zaklínadla než víťazný argument. Ako sa Lewis svojho času vyjadril, keď poukázal na hlbokú ľudskú túžbu po niečom, čo presahuje tento svet: „Vy a ja potrebujeme to najsilnejšie kúzlo, aké sa dá nájsť, aby nás prebudilo zo zlého zaklínadla svetskosti, ktoré na nás dolieha už takmer sto rokov. Takmer celé naše vzdelanie bolo zamerané na umlčanie tohto plachého, vytrvalého vnútorného hlasu.“
Apologetika v zúfalej dobe tiež musí poukázať na fádnosť sekulárnych vysvetlení ľudských túžob. Napríklad väčšina sekulárnych ľudí nie je ochotná rozlúčiť sa s vrodeným ľudským vnímaním, že láska a spravodlivosť majú transcendentnú hodnotu. V sekulárnom svetonázore je však veľmi ťažké pochopiť, kde túto hodnotu berú. Redukčne sa vysvetľujú ako produkty evolučnej psychológie – lásku a spravodlivosť si ceníme, pretože takéto hodnoty pomohli našim zvieracím predkom prežiť. V nebiologickom svete nemajú žiadnu objektívnu referenciu a nebudú mať žiadne konečné riešenie ani význam.
Charles Taylor nazýva takéto napätia „nepokojnými hranicami modernosti“. Jednoducho povedané, sekulárni ľudia túžia po náboženských kvalitách, ktoré už v rámci sekularizmu nemajú zmysel. To môže vysvetľovať nedávny nárast rôznych foriem „náboženského neteizmu“. Súčasťou úlohy apologetiky je naliehať na nekonzistentnosť. Musíme našim poslucháčom pomôcť zažiť prázdnotu a obmedzenie, ktoré vyplývajú zo sekulárneho svetonázoru, a očarujúce šťastie a zázrak evanjelia ako alternatívu. V evanjeliu má všetko, po čom ľudské srdce túži, pokiaľ ide o lásku a spravodlivosť – a mnoho iného –, nádherný význam a naplnenie.
V evanjeliu nachádzame posolstvo, po ktorom moderné srdce túži. Máme pokrm, pre ktorý svet hynie hladom. Ponúkame ľuďom starobylú tradíciu, ku ktorej sa môžu pripojiť, transcendentnú vec, o ktorú sa môžu usilovať, a večnú slávu, z ktorej sa môžu tešiť naveky. Aby sme našim priateľom pomohli pochopiť veľkosť toho, čo je v stávke, budeme opäť potrebovať pomoc Ducha Svätého na každom kroku.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
