Biblia a teológia

Kedy má učenie rozdeľovať?

Veľa som premýšľal o tom, ako sa majú kresťania navzájom správať vzhľadom na druhoradé doktríny. Aké partnerstvá a spojenectvá sú opodstatnené medzi kresťanmi rozličných denominácií a sietí? Aké pocity a konanie by malo charakterizovať náš vzťah k tým, s ktorými máme významný teologický nesúlad? Ako konať s integritou a transparentnosťou voči tým (vo svojom zbore, inštitúcii či šéfovi), s ktorými máme odlišné presvedčenia?

Takéto otázky boli významnou súčasťou mojej vlastnej denominačnej a teologickej cesty v uplynulých desiatich rokoch. Navyše sú to praktické záležitosti, ktoré tu s nami budú vždy. Preto si myslím, že bude užitočné, keď sa s vami podelím o dve presvedčenia, ktoré vo mne bublali počas toho, ako som s tým zápasil.

Vidím dve protichodné nebezpečenstvá: doktrinálny minimalizmus a doktrinálny separatizmus.

Nebezpečenstvo č. 1: Doktrinálny minimalizmus

Zdá sa, že naša kultúra smeruje k doktrinálnemu minimalizmu, ba až k doktrinálnej ľahostajnosti. Ak ste pred 400 rokmi zaujali odlišné stanovisko ku krstu, tak vás utopili. Dnes sa nad takou reakciou oprávnene strasieme, lenže my často zachádzame do opačnej krajnosti a povieme: „Čo na tom záleží!?“

Ani neviem spočítať, koľkokrát som pri diskusiách o sekundárnych doktrínach počul ľudí povedať: „To nie je vec evanjelia. To je sekundárna záležitosť.“ Samozrejme, mali by sme rozlišovať medzi evanjeliom a sekundárnymi záležitosťami, ale ak sa neposunieme ďalej za toto základné rozlišovanie, tak taký výrok zahmlí rôzne sekundárne záležitosti. Keď robia ľudia toto rozlíšenie, tak často vlastne hovoria: „To je sekundárna záležitosť, a preto na nej naozaj nezáleží.“

Doktríny však môžu byť „nepodstatné“ a predsa dôležité. Rôzne doktríny majú rozličné druhy dôležitosti. Osvedčilo sa mi rozlišovať tri druhy doktrín so štvrtou kategóriou pre záležitosti, ktoré si nevyžadujú žiaden názor alebo žiadny nie je nedovolený:

● primárne doktríny
● sekundárne doktríny
● terciárne doktríny
adiafora („veci na ktorých nezáleží“)

Takáto štvoritá schéma je trochu ľubovoľná, lebo by ste si mohli namiesto nej zvoliť tri, päť či aj desať kategórií. Takéto zaraďovanie vám však umožňuje rozlišovať spektrum dôležitosti medzi doktrínami.

Je niekoľko dôvodov, prečo by sme nemali považovať sekundárne doktríny za také, na ktorých nezáleží, a teda nemali by sme spojiť všetky v kategórii 2-4 do jednej:

1. Vysoká mienka o Písme si žiada, aby sme si vážili všetko, čo Boh povedal

Predstavte si, že ste dostali list od niekoho, koho milujete. Každé jedno slovo vám je vzácne. Nie je v ňom nič, nad čím by ste ľahostajne pokrčili ramenami. Rovnako, ak sa držíme inšpirácie a zrozumiteľnosti Písma, tak by sme nemali ohrnúť nosom nad ničím, čo v ňom je. Aj keď nevidíme bezprostredný význam nejakého odseku, naša láska k Pánovi, ktorý nám ho vydýchol, by nás mala viesť k usilovnému štúdiu a snahe porozumieť mu.

2. Rešpekt pred cirkevnými dejinami by nám mal pomáhať, aby sme si vážili to, začo naši predchodcovia bojovali

Keď navštívime pamätník alebo múzeum venované nejakej historickej udalosti, tak oprávnene si vážime obete, ktoré iní priniesli. Napríklad keď navštívime americký cintorín a pamätník v Normandii, pripomíname si, aká drahá bola naša terajšia sloboda.

Podobne je to aj s cirkevnými dejinami: Ak si ctíme veľkých kresťanských vodcov minulosti – od cirkevných otcov až po modernú dobu – mali by sme pozorne počúvať, prečo tak horlivo bojovali za určité sekundárne doktríny. Napríklad tí, čo chcú dnes znižovať rozdiely medzi katolíkmi a protestantmi, by pribrzdili, keby uvážili príklad anglikánskeho biskupa Hugh Latimera, Nicholasa Ridleyho a Thomasa Cranmera, ktorí boli ochotní nechať sa upáliť za svoje presvedčenia o takých záležitostiach akými sú transubstanciácia a podstata omše.

3. Mnohé sekundárne doktríny sú pre evanjelium životne dôležité

Niektoré doktríny evanjelium znázorňujú, iné ho chránia a ďalšie z evanjelia logicky vyplývajú.  Veľmi málo je takých doktrín, ktoré sa dajú hermeticky oddeliť od zvyšku kresťanskej viery. Znižovaním vážnosti sekundárnych doktrín preto často prispievame k tomu, že aj primárne doktríny sú bezvýznamnejšie, utlmenejšie a zraniteľnejšie.

4. Každá pravda formuje naše myslenie a život nenápadným ale dôležitým spôsobom

Nemyslím si, napríklad, že moje chápanie Božej zvrchovanosti je „vecou evanjelia“ vo všetkých detailoch a rád prijímam ako bratov a sestry v Kristovi tých, čo zastávajú arminiánsky/wesleyánsky názor. Zároveň však moje chápanie Božej zvrchovanosti má obrovské dôsledky pre každodenný praktický kresťanský život. Hlboko napríklad ovplyvňuje môj modlitebný život. Nemali by sme teda mávnuť rukou nad takýmito záležitosťami ako nedôležitými.

Nebezpečenstvo č. 2: Doktrinálny separatizmus

Existuje však aj nebezpečenstvo, ktoré je opakom doktrinálneho minimalizmu. Rád by som to priblížil svojím vlastným príbehom. Posledných 10 rokov boli pre mňa denominačne osamelé. Vyrástol som v Presbyternej cirkvi Ameriky. Som veľmi vďačný tejto úžasnej denominácii za formatívne zážitky, ktoré som v nej získal. Po intenzívnom štúdiu som však dospel ku krédobaptizmu (= krst na základe vyznania viery), a tak som nemohol byť ordinovaný v Presbyternej cirkvi Ameriky. Následne som zistil, že nie som ideálny ani pre niektoré baptistické kruhy, lebo hoci uznávam krédobaptizmus, nemyslím, že by sme ho mali vyžadovať pre členstvo v cirkvi alebo pre účasť na Pánovej Večeri.

Tak som sa stal neprijateľným aj v mnohých baptistických kruhoch. Keď som sa takto vlastne izoloval od 98% kresťanstva, mal som odstup aj od väčšiny slobodných a nedenominačných zborov tým, že nie som v tábore premileniálov. Som amileniál, hoci to nezdôrazňujem.

Žiadna z týchto zmien nebola pre mňa veľmi emotívna. Nemal som túžbu formálne sa oddeliť. Jednoducho som tieto záležitosti skúmal a teologicky som niekam dospel. Úprimne mi chýba Presbyterná cirkev Ameriky a vďačne spomínam na svoje obdobie medzi zbormi PCA a na Covenant Seminary (škola PCA) aj s istou nostalgiou. Ľúto mi je tiež, že som odlúčený od tzv. „striktných baptistov“ a „premileniálnych“ ľudí, lebo mnohých z nich veľmi obdivujem.

Verím však, že musíme byť transparentní v tom, aké sú naše presvedčenia, aj keby sme stratili zamestnanie či finančnú podporu, alebo zažili bolestivé prerušenie vzťahov či nepríjemné prechody. Niektorí ľudia dokážu „prispôsobiť“ svoje presvedčenia tak, aby sa hodili do súčasného kontextu. Mne sa však taký prístup nepáči. Súcítim s bolesťou a zápasom, ktorý s tým súvisí. Uznávam potrebu taktu a opatrnosti zvlášť vtedy, keď človek ešte nie je úplne rozhodnutý. Koniec koncov však musíme byť poctiví.

Som vďačný, že som zakotvil v CCCC, ktorá je malou skupinou konzervatívnych kongregačných zborov. CCCC sa mi teologicky hodí a ja sa teším, že som súčasťou konkrétnej rozlíšiteľnej protestantskej denominácie, ktorej korene siahajú do dejín k Haroldovi J. Ockengovi, Jonathanovi Edwardsovi, Johnovi Owenovi, Savoyskému prehláseniu atď.

Keď sa dívam späť na svoju denominačnú migráciu, uznávam, že niektoré rozchody boli nevyhnutné. Napríklad, dáva to dobrý zmysel, že musíte uznávať presbyteriánsku ekleziológiu, aby ste mohli byť presbyteriánskym pastorom. V niektorých iných prípadoch som sa však obával nebezpečenstva doktrinálneho separatizmu.

Ako spolupracovať s inými?

Ako sa teda rozhodnúť o partnerstve s inými kresťanmi? Táto oblasť je príliš komplikovaná nato, aby som ju riešil v jednom článku, ale mohli by sme sa dať viesť týmito štyrmi otázkami:

1. O aký druh partnerstva či jednotu ide?

Existujú rôzne druhy evanjeliovej jednoty: Byť ordinovaný v konkrétnej denominácii je jedna vec. Stať sa členom miestneho zboru je iná vec. Rečniť na konferencii je ešte odlišnejšia. Pre voľnejšie formy partnerstva by sme mali mať nižšie teologické kritériá.

2. Aký druh partnerstva či jednoty bude najlepšie slúžiť šíreniu evanjelia?

Na túto otázku je ťažké odpovedať, preto by sme mali hľadať pomoc Svätého Ducha. Náš telesný predpoklad je dôverovať svojej vlastnej intuícii a prvotnému dojmu. Namiesto toho musíme pokorne prosiť Pána o múdrosť (Jk 1:5). Mali by sme pamätať, že ovocie separatizmu – rozdelenie cirkvi, odmeranosť voči tomu, čo Boh koná v našom meste atď. – nie je v princípe menej závažné, než ovocie doktrinálneho minimalizmu. Chyby v oboch smeroch dokážu blokovať náš evanjeliový vplyv.

3. Prikláňam sa prirodzene skôr k separatizmu či minimalizmu?

Väčšina z nás má konkrétnu náchylnosť, ktorá je založená na našom temperamente, pôvode či kontexte.  Môžeme napríklad byť prirodzene opatrní v teologickej jasnosti, ale prehliadať zničujúcu nejednotu. Na druhej strane môžeme byť zhrození nedostatkom lásky niektorých kresťanov, ale sme naivní vzhľadom na účinky narušených doktrín. Preto by sme mali dávať pozor na to, k čomu sme náchylní a rásť v našej slabej oblasti.

4. Aj keď sa musím formálne oddeliť od iných kresťanov, je postoj môjho srdca voči nim milostivý, pokorný a ústretový?

Doktrinálny separatizmus je predovšetkým vecou srdca. S duchom sebaospravedlnenia ľahko prichádzame s našimi sekundárnymi odlišnosťami. Vieme, že sa to deje vtedy, keď sa cítime lepší/schopnejší než kresťania v iných skupinách, alebo keď nás konkrétny kresťan, zbor, či skupina štve. Uprostred nášho teologického nesúhlasu by sme mali dávať obzvlášť pozor na svoje srdce, aby v ňom nebolo pohŕdanie, povýšenectvo či neopodstatnené podozrievanie voči tým, ktorí stoja na opačnej strane (Mt 18:10).

Vždy sa vracať k evanjeliu

Aby sme všetko toto robili dobre, musíme neustále smerovať svoju najhlbšiu oddanosť k samému Ježišovi. On je tým, ktorý za nás zomrel. On je tým, ktorému sa budeme nakoniec zodpovedať. Je to jeho záležitosť, o ktorú predovšetkým ide.

Keď budeme stále sústreďovať svoju identitu na Krista, tak on nám bude pomáhať k zdravej a šťastnej rovnováhe, v ktorej si ceníme všetko jeho učenie a zároveň objímame všetkých jeho ľudí.

Poznámka prekladateľa: Podrobnejšie vysvetlenie týchto myšlienok a príklady ako zaraďovať jednotlivé doktríny do uvedených kategórií nájdu záujemci v knihe, ktorú tiež odporúčam: ORTLUND, Gavin. Finding the Right Hills to Die On: The Case for Theological Triage. Wheaton, Illinois: Crossway, 2020. ISBN 978-1-4335-6742-1.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/when-should-doctrine-divide/

Gavin Ortlund

je manželom, otcom, kazateľom a spisovateľom. Slúži ako kazateľ vo First Baptist Church of Ojai v Ojai, v Kalifornii. Je autorom kníh: Theological Retrieval for Evangelicals: Why We Need Our Past to Have a Future (Crossway, 2019) a Finding the Right Hills to Die on: The Case for Theological Triage (Crossway/TGC, 2020).

Gavin Ortlund tiež napísal