Zhrnutie: Pri riešení najrôznejších etických otázok sa chceme opierať o Bibliu, ale ako to urobiť? Čo hovorí Biblia? Ako čítame Bibliu? Potrebujeme biblicko-teologický rámec. V skutočnosti ide o hermeneutickú otázku. K tejto otázke chcem pristupovať z pohľadu posolstva Biblie, ktoré sa sústreďuje na evanjelium Ježiša Krista. Chcem ukázať, prečo a ako je to podnetom pre kresťanskú etiku.
Pozadie
Neustále čelíme rôznym otázkam a výzvam, ktoré na nás doliehajú z našej kultúry. Zaoberáme sa aj vnútornými otázkami, problémami, ktoré sa vyskytujú v cirkevných zboroch. Všetky tieto otázky zahŕňajú celý rad problémov – často etických. Ako pristupujeme k množstvu problémov, ktorým čelíme ako kresťania a kresťanské zbory?
Chceme pritom vychádzať z Biblie, ale ako to urobiť? Často je naším prvým krokom vyhľadanie relevantných textov, určenie ich významu pre danú otázku a ich následné použitie. Niekedy sa nám to však opakovane nedarí. Stretávame sa s hlbšími doplňujúcimi otázkami, ako napríklad: Čo je platné? A pre koho? A čo vzťah medzi Starou a Novou zmluvou? Preto potrebujeme biblicko-teologický rámec: Ako čítame Bibliu? V skutočnosti ide o hermeneutickú otázku.
Aké je posolstvo celej Biblie? Jeho jadrom je evanjelium, zvesť, že skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista Boh prišiel zmieriť ľudí so sebou prostredníctvom svojej milosti a obnoviť celý svet na svoju slávu.
V ďalšej časti tohto článku chcem predstaviť evanjeliový prístup k riešeniu etických otázok. Najprv vysvetlím, čo tým myslím. Potom tento prístup zdôvodním na liste Kolosanom, vysvetlím ho na niekoľkých príkladoch a uzavriem záverom.
Evanjeliový prístup ku kresťanskej etike
Aby som objasnil, čo mám na mysli pod prístupom zameraným na evanjelium, použijem základné dokumenty Spoločenstva evanjelia (SE) a najmä Teologickú víziu pre službu evanjelia. Aby sme dospeli k etike zameranej na evanjelium, je dobré sa najprv zaoberať hermeneutickou otázkou. Uvedené dokumenty poskytujú dôležité ukazovatele dobrej hermeneutiky, ale len stručne naznačujú, čo to znamená pre etické otázky. Preto sa chcem pokúsiť objasniť, čo tento prístup znamená pre etiku.
Biblia ako Božie slovo v mnohých ohľadoch predstavuje Božiu vôľu a zámer premeniť nás na ľudí, ktorí sa mu podobajú. Biblické zjavenie treba nielen poznať, ale aj žiť. Ako hovorí SE: „Cieľom Biblie je vytvoriť v nás múdrosť, život plne podriadený Božej realite. Pravda je teda súlad medzi celým naším životom a Božím srdcom, slovami a skutkami prostredníctvom Slova a Ducha.“ Takýto život prirodzene zahŕňa našu reč a konanie a zásady, na základe ktorých určujeme, čo to znamená v konkrétnych situáciách.
Východiskom je autorita Biblie. Biblia je Božie slovo (Mt 19:4-5) a je trvalá (Jn 10:35). Biblia je to, podľa čoho žijeme (Dt 8:3; Mt 4:4). V každom prípade ide o pravdu, lásku a poslušnosť (2Jn 1), a preto sa to týka aj nášho života, našej reči, nášho konania.
V rámci hermeneutiky SE tvrdí, že jedno evanjelium je nám v Biblii predstavené z dvoch hľadísk. Oba pohľady možno vyjadriť niekoľkými kľúčovými slovami:
- Spásno-historická perspektíva. Evanjelium je v ňom predstavené ako „stvorenie, pád, vykúpenie, zavŕšenie“.
- Systematickejšie a ucelenejšie chápanie toho, čo Biblia učí. Evanjelium je v ňom predstavené ako „Boh, hriech, Kristus, viera“.
Čo tieto hermeneutické perspektívy znamenajú pre etiku? Vidím niekoľko dôsledkov:
Prvá, spásno-historická perspektíva nás upozorňuje na niekoľko dôležitých otázok. Musíme sa zamyslieť nad tým, aký bol Boží zámer pri stvorení. Musíme teda brať do úvahy celé stvorenie, teda nielen na človeka, ale všetky veci. Dôležitým príkladom je, že sám Ježiš hovorí o stvorení muža a ženy v súvislosti s manželstvom a sexuálnou morálkou. Táto perspektíva nám tiež hovorí, čo sa pokazilo pádom (pozri Gn 3 a Rim 1:18-32); človek nahradil oslavu Boha tým, že sa chcel postaviť do centra všetkého a zaujať miesto Boha. Vykúpenie naznačuje, ako Boh dosahuje svoj zámer a čo bolo a je na to potrebné. Je to zrejmé v celých dejinách vykúpenia, počnúc Genezis 3:15 a pokračujúc cez Noema, Abraháma, Izrael až po vrchol Božieho ohlasovania a konania v Ježišovi Kristovi, jeho Synovi. Táto perspektíva umožňuje naplniť cieľ vykúpenia, a to obnovené stvorenie. V ňom bude všetkým a vo všetkom. Zlo bude porazené a navždy vyhnané. Bude prebývať so svojím ľudom a oni budú jeho ľudom a sám Boh bude s nimi a bude ich Bohom (Zj 21:3). Je to naplnenie zasľúbenia, ktoré bolo opakovane dané v Biblii, dokonca už v Starej zmluve.
Táto perspektíva nám ukazuje, aký bol Boží zámer so stvorením a ako má fungovať podľa Božej vôle a na Jeho slávu. Vykúpenie a dokončenie ukazujú, ako Boh dosahuje tento cieľ a čo to znamená pre život nás ľudí v súlade s týmto cieľom. Táto perspektíva je historicko-deskriptívna a normotvorná: stvorenie hovorí, ako má všetko byť, pád vysvetľuje, ako sa stvorenie zvrhlo, evanjelium ukazuje, ako chce Boh všetko obnoviť, a zavŕšenie ukazuje, kam to smeruje. To znamená, že z tejto perspektívy môžeme odvodiť zásady kresťanskej etiky. Otázka, ktorú by sme si potom mali klásť vo všetkých konkrétnych situáciách, znie: čo je v súlade s Božím zámerom (znovu)stvorenia?
Boh chce dosiahnuť svoj zámer so svojím stvorením a chce na to použiť ľudí. Keďže sme hriešne ľudské bytosti, je potrebné, aby sme sa najprv radikálne zmenili, premenili a obnovili svoj vzťah s Bohom. To nás privádza k druhej perspektíve, ktorá predstavuje evanjelium ako „Boh, hriech, Kristus, viera“. Táto perspektíva má skôr systematicko-soteriologický charakter. Konkrétne naznačuje, že evanjelium je mocné, spásonosné posolstvo, ktoré v nás vyvoláva túto potrebnú zmenu. Oboznamuje s prostriedkami spásy, konkrétne s Kristovým zástupným dielom a našou zodpovednosťou prijať ho vo viere (podľa SE). Ukazuje, ako Boh prostredníctvom samotného evanjelia spôsobuje dosiahnutie predloženého cieľa, normy: prostredníctvom Krista a evanjelia, prostredníctvom zmierenia s Bohom a obnovujúceho pôsobenia Ducha v nás. Duch nás zjednocuje s Kristom. S Kristom zomierame a s ním vstávame z mŕtvych v novom živote. Prostredníctvom evanjelia sa človek stáva novým stvorením (2Kor 5:14; Ef 2:10), pretvoreným na Boží obraz (Kol 3:10; Ef 4:24). To všetko je možné vďaka Ježišovi Kristovi, jeho vteleniu, životu, utrpeniu, smrti, zmŕtvychvstaniu a nanebovstúpeniu. Hlboko skrze jeho obetavú lásku (Flp 2:5-11). Premena, ktorú dáva evanjelium, sa prejavuje vo viere a v nasledovaní Krista.
Tá nás opäť privádza k zásadám kresťanskej etiky. Ako budeme osobne reagovať na Boží zámer v konkrétnych situáciách? Nasledovaním Krista! Ak sme dostali odpustenie, zmierenie a obnovu prostredníctvom diela Ježiša Krista a jeho obetavej lásky, chceme túto lásku prejavovať aj spôsobom, akým riešime všetky etické otázky. Týka sa to nášho vzťahu k Bohu, k sebe navzájom a k stvoreniu.
Aj v etike potrebujeme obe perspektívy, pretože nie sú protikladné, ale nevyhnutné pre jediné Kristovo evanjelium. Jednostranné zdôrazňovanie jednej z týchto dvoch perspektív vedie k skreslenému prístupu. V prvom prípade to vedie ku kolektivistickému prístupu sprevádzanému aktivizmom (a niekedy aj wettizmom), ktorý ignoruje potrebu osobnej transformácie. Potom zavádzame pravidlá a horúčkovito sa ich snažíme presadzovať. Druhý prípad vedie k obmedzeniu etiky na osobné posvätenie (alebo moralizmus), pričom sa ignoruje potreba verejnej spravodlivosti a milosrdenstva. My sami žijeme podľa vysokej morálky a cítime sa v nej veľmi dobre, ale nedokážeme s ňou konať dobro v spoločnosti. Evanjelium tieto veci vlastne spája. Teraz najprv ukážem, ako to všetko vysvetľuje Pavol v liste Kolosanom, a potom to budem ilustrovať na niekoľkých konkrétnych príkladoch.
Zdôvodnenie a ilustrácia na liste Kolosanom 1:13-23
V tomto liste, ktorý Pavol napísal spolu s Timotejom cirkvi v Kolosách, sa všetky tieto aspekty spájajú a uplatňujú aj prakticky. List bol napísaný s cieľom povzbudiť veriacich v Kolosách, aby zostali pevní a zakotvení v evanjeliu a kráčali s Kristom. Ich viera je tak zakorenená a budovaná v Kristovi (Kol 1:23; Kol 2:6-7).
Veriaci v Kolosách to potrebovali, pretože im hrozilo nebezpečenstvo, že sa nechajú ovplyvniť bludnými názormi, ktoré im boli prezentované s fantasticky znejúcou argumentáciou (Kol 2:4). Bola to zvláštna filozofia a prázdne pokušenie z ľudského, svetského zdroja, ktoré sa diametrálne líšilo od Kristovho evanjelia (Kol 2:8). Pavol uvádza ďalšie podrobnosti v Kolosanom 2:16-23. Pravdepodobne išlo o zmes miestneho folklóru, pohanského náboženstva a židovských zvykov, ktoré vyústili do najrôznejších ľudských ustanovení. Evanjelium by potom nestačilo, pretože by ste museli dodržiavať aj takéto príkazy a ustanovenia. To uberá na jedinečnosti evanjelia o spasení skrze samotného Krista.
Preto Pavol zdôrazňuje radikálnu zmenu prostredníctvom evanjelia, „slova pravdy“ (Kol 1:5). Evanjelium prináša radikálnu zmenu, ktorá nie je ničím iným ako prechodom z moci temnoty do kráľovstva lásky Božieho Syna. Máme na tom veľmi osobnú účasť prostredníctvom vykúpenia, odpustenia hriechov (Kol 1:13-14).
To vedie Pavla k chvále lásky Božieho Syna v Kol 1:15-20. Tým, že uvažuje a spieva o tom, kto je Ježiš Kristus, zaraďuje naše osobné vykúpenie do oveľa širšej spásno-historickej perspektívy od stvorenia po zavŕšenie (t. j. do prvej perspektívy).
Veď kto je Ježiš Kristus, náš Pán a Boží Syn? Je obrazom neviditeľného Boha (Kol 1:15; pozri tiež Heb 1:3; Jn 1:18). Ukazuje, kto je Boh, pretože on sám je Boh (pozri tiež Jn 14:8-11). Kristus je tiež Stvoriteľ, prvorodený všetkého stvorenia (Kol 1:15-16). Všetky veci sú stvorené Ním alebo v Ňom (pozri tiež Jn 1:3; 1Kor 8:6; Heb 1:2). Patrí sem všetko, čo je na nebi a na zemi: celý vesmír, všetky viditeľné (hmotné) a neviditeľné (nehmotné) veci. Sú stvorené nielen Ním, ale aj pre Neho! Kristus je začiatok a koniec. Všetky veci existujú spolu vďaka nemu. Je úplne jedinečný.
On je tiež hlavou cirkvi, svojho tela. On je prvorodený z mŕtvych (1Kor 15:20; Zj 1:5). On je začiatkom novej budúcej (eschatologickej) reality. On je zakladateľom, a preto je zárukou, že táto skutočnosť nastane. Vidíme to už teraz prostredníctvom cirkvi (Ef 3:10). Otcova vôľa je, aby v ňom prebývala všetka plnosť (Kol 1:19; Kol 2:9).
Pavol načrtáva túto dejinnú perspektívu spásy, aby viedol Kolosanov k tomu, aby sa zamerali výlučne na Krista a na „chodenie v ňom“ (Kol 2:6-7) a na to, čo to znamená v praxi (Kol 3:5-63,54.6).
To sa nemôže stať len tak: je potrebné zmierenie! Prečo? Pretože človek sa vzbúril proti Bohu a stiahol so sebou celé stvorenie. Existuje však zmierenie a obnova. Pokoj je skrze krv kríža, skrze krv samotného Krista!
Tento pokoj má celosvetovú platnosť (pozri Iz 52:1-6) a toto zmierenie zahŕňa aj stvorenie (pozri aj Rim 8:19-22). Táto premena a obnovenie zahŕňa vzťah ľudí k Bohu, medzi ľuďmi navzájom a medzi ľuďmi a stvorením. Toto je hlboký a široký význam evanjelia, toho, čo Boh urobil skrze smrť a vzkriesenie svojho Syna Ježiša Krista.
Pavol však nezostáva len pri tejto historicko-spásnej perspektíve, pretože to by nechávalo otvorenú otázku, ako sa na nej môžeme podieľať. Tým, že Pavol prináša aj druhú perspektívu, ukazuje, ako môžeme byť súčasťou Božích dejín spásy.
Preto sa Pavol teraz vracia k osobnému aspektu. Dobrá správa je tu pre ľudí, ktorí boli Bohu odcudzení a nepriateľskí, a preto bez nádeje. Na tomto zmierení sa môžu podieľať prostredníctvom kríža, pričom ich hlavným cieľom je stať sa svätými, nepoškvrnenými a bezúhonnými pred Bohom (Kol 1:21-23; pozri tiež Kol 2:28). Táto poznámka poukazuje na konečný súd, ktorý Boh vykoná (porov. Sk 17:30-31). Veriaci sa však tohto súdu nemusia báť, pretože skrze Krista je v ľuďoch obnovený Boží obraz (porov. Kol 3:10; Ef 4:24). To sa deje prostredníctvom Krista, ktorý je obrazom Boha v jeho obetavej láske. Preto Pavol vyzýva svojich čitateľov, aby potom, ale stáli pevne v nádeji evanjelia (Kol 1:23).
Môžu tak robiť spolu so všetkými svätými v Kristovej cirkvi. On je totiž hlavou cirkvi, v ktorej prebýva (porov. Ef 3:18-19). Pavol to veľmi silno vyjadruje v Kolosanom 1:27: „Kristus medzi vami, nádej slávy.“ Môžeme to preložiť aj ako „Kristus vo vás“. Slovo „vy“ je tu v množnom čísle. Veriaci teda môžu žiť z jednoty s Kristom (Kol 2:6-10).
To nás privádza späť k etike. Pavol predkladá žiadosť na základe oboch hľadísk. Naša najhlbšia motivácia je zakorenená v prvej perspektíve: v rozjímaní o tom, čo je hore, kde je Kristus, ktorý sa zjaví a my s ním (Kol 3:1-4). Vďaka evanjeliu sme novými ľuďmi (druhá perspektíva), čo sa prejavuje v našom živote. To znamená smrteľný úder nášmu starému životu (Kol 3:5-9). Sme „odetí novým človekom“ (Kol 3:10,12). Tento výraz znamená, že zmena prostredníctvom evanjelia sa stáva viditeľnou v našom živote. Nie je to len niečo pre vnútro, ale aj pre vonkajšok. Prejavuje sa mnohými spôsobmi. Predovšetkým v našom osobnom živote a v tom, ako sa k sebe správame (Kol 3:12-17). Prejavuje sa v sociálnych vzťahoch, ako sú manželské, rodinné a spoločenské, a stáva sa viditeľným pre okolitý svet (Kol 3:18 – Kol 4:6).
Ako sa to týka nás, možno ilustrovať na niekoľkých príkladoch zo súčasnosti.
Niektoré príklady
Náš vzťah k Zemi a životnému prostrediu
Boh stvoril všetko, čo existuje, a Kristus udržiava vesmír slovom svojej moci (Kol 1:17; Heb 1:3). Človek dostal mandát starať sa o stvorenie. Vstup a prítomnosť hriechu ovplyvnili aj stvorenie. Kristus však podporuje stvorenie, čoho dôkazom je často pozoruhodná odolnosť prírody voči škodlivým vplyvom spôsobeným našimi škodlivými alebo hriešnymi činmi. Nakoniec Boh dá nové nebo a novú zem. Toto bude miesto, kde budú veriaci prebývať po svojom (telesnom!) vzkriesení. Prvá perspektíva poskytuje tento povzbudzujúci pohľad. Čo to však konkrétne znamená pre nás? Ak je to všetko, môže nás to viesť ku kŕčovitej snahe o obnovenie stvorenia prostredníctvom regulácií (boj proti znečisteniu, emisiám skleníkových plynov atď.). Možno sme presvedčení, že sme zodpovední za vytvorenie dokonalého sveta tu a teraz. A skôr než si to uvedomíme, my sami sme vynechaní a všetko to nemá žiadny účinok. Alebo extrémna regulácia nezodpovedá duchovnému a sociálnemu blahu skupín ľudí a následne vytvára ďalšie nespravodlivosti. Preto je potrebné viac.
Zmena, ktorú Kristus prostredníctvom evanjelia prináša do našich sŕdc, zahŕňa aj náš osobný postoj k stvoreniu (druhá perspektíva), keď si uvedomíme, že je to Božie stvorenie. Starostlivosť, ktorú prejavujeme o blížnych, ale aj o stvorenie ako celok, poukazuje na Kristovo dielo, ktoré udržiava jeho stvorenie, a na Boží zámer obnoviť všetko na svoju slávu. Kristovu darujúcu lásku prejavujeme tým, ako sa sami správame k jeho stvoreniu. Konkrétne to napríklad znamená, že ako kresťania sa nenecháme zlákať bezuzdným konzumom a neobmedzeným hospodárskym rastom. Kresťanská ochota obetovať sa bude dôležitým príspevkom ku konštruktívnemu dialógu o týchto zložitých otázkach.
Náš postoj k nacionalizmu a rasizmu
Stvorenie nám hovorí, že sme všetci – muži aj ženy – stvorení na Boží obraz. Patrí sem aj mnoho ďalších aspektov rozmanitosti medzi ľuďmi, ako sú rozdiely v povahe, farbe pleti atď. Kvôli pádu bol obraz čiastočne zničený (t. j. naša vzťah s Bohom) a čiastočne poškodený, v dôsledku čoho má hriech katastrofálny vplyv na ľudské vzťahy. V Kristovi sa ľudia stávajú novým stvorením. V Kristovi je spása dostupná ľuďom bez rozdielu (Kol 3:10; Ga 3:28). Pri zavŕšení bude množstvo ľudí zo všetkých národov, kmeňov, ľudí a jazykov zjednotených v uctievaní Boha a Baránka (Zj 7:9-10). Toto všetko nachádzame najmä v prvej, spásonosno-historickej perspektíve. Ale ak by to bol jediný aspekt, náš osobný postoj a angažovanosť by zostali mimo obrazu. To môže viesť ku kolektivistickým prístupom a všeobecným pravidlám. To môže znamenať, že sa zameriavame výlučne na kolektívnu vinu nadradenosti bielych a na pravidlá, ktoré majú byť iné. Ale potom sme my sami vynechaní z obrazu. Čo teda povedať o zmierení a zásadnej zmene našich postojov a správania? Preto tu musíme zvážiť druhú perspektívu.
Kristus sa o tento konečný cieľ usiluje prostredníctvom služby evanjelia. Keď sa ľudia zmenia vďaka evanjeliu a zjednotia sa s Kristom, radikálne sa zmenia aj ich vzťahy s inými ľuďmi. To je dôsledok druhej perspektívy. Potom si uvedomíme, že všetci bez rozdielu potrebujeme a môžeme prijať Božiu odpúšťajúcu a obnovujúcu milosť v Kristovi. Potom sa môžeme navzájom prijímať bez rozdielu ako Božie deti s rôznymi vlastnosťami a darmi, ktoré máme ako údy Kristovho tela. To tiež znamená, že teraz prijímame do cirkvi všetkých ľudí bez rozdielu a chceme žiť spolu v spoločnej harmónii.
Preto tu nie je absolútne žiadny priestor pre úzkoprsý nacionalizmus alebo rasizmus. Takéto chápanie evanjelia znamená radikálne odmietnutie všetkých foriem rasizmu.
Prístup, ktorý popiera alebo sa snaží zanedbávať rozdiely medzi ľuďmi, alebo ich relativizuje v postmodernom zmysle, je zároveň v rozpore s evanjeliom, ktoré oslavuje Bohom danú rozmanitosť.
Záver
Tento prístup zameraný na evanjelium kladie do centra pozornosti Krista a evanjelium, a nie ľudí alebo kultúru. Ide o to, čo Boh urobil pre nás skrze Krista, čo robí v nás a cez nás. To má vplyv na etické, sociálne a politické otázky. Preto je medzi všetkými druhmi otázok a evanjeliom podstatný organický vzťah.
Poznámka redaktora: Preložené z holandského jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition Nederland
