Biblická teológia sa snaží odhaľovať teológiu obsiahnutú v samotnej Biblii a sleduje vývoj biblických tém v dejinách spásy v jej kanonickej podobe. Táto stručná, nevyčerpávajúca úvaha o téme spoločnej modlitby bude sledovať dejinnú líniu spásy, ktorá sa odvíja od Zákona, Prorokov a spisov Starej zmluvy až po evanjeliá a Skutky, listy a apokalypsu v Novej zmluve. Potom ponúkne niekoľko ponaučení pre kresťana a miestnu cirkev.
Stará zmluva
Genesis sa zaoberá najmä patriarchami a ich rodinami, a preto nenachádzame veľa materiálu o spoločnej modlitbe, kým Boží ľud nevyrastie z rodiny na národ. Napriek tomu vidíme, že členovia Noachovej rodiny sú zachránení vďaka milosti, ktorú Boh preukazuje jednému spravodlivému mužovi, Noachovi. Vidíme tiež, že Boh prisľúbil, že prostredníctvom Abraháma požehná všetky rodiny zeme. Spása poskytnutá na arche niekoľkým ľuďom na základe ich vzťahu k jednému a zasľúbenia dané Abrahámovi, najprv pre národ a potom pre celý svet, poukazujú na zmluvné štruktúry, ktoré sú typické pre to, aký má vždy Boh vzťah k tým, ktorých chce zachrániť: Po prvé, cesta vykúpenia bude vždy ustanovená prostredníctvom prostredníka. Po druhé, Boh vždy používa prostredníka na záchranu ľudu. Cesta vykúpenia v tomto svete nie je určená pre osamelých, márnomyseľných prieskumníkov; putujú po nej pútnici zomknutí ruka v ruke, spojení jednak kvôli poskytovaniu a prijímaniu pomoci na ceste, ale aj, čo je viac, preto, že ich samotné identity sú teraz spojené Bohom.
Noach sa prihováral u Boha a ľudí, rovnako ako Abrahám. A práve táto myšlienka prihovárania sa oživuje samotnú myšlienku spoločnej modlitby. Korporatívna modlitba existuje, inými slovami, pretože Boh sa rozhodol udeliť svoje šalom obnovujúce zmluvy prostredníctvom prostredníka a pe ľud.
V Exode ľud spoločne vzdychá (Ex 2:23) a uctieva (Ex 4:31; Ex 12:27) a začíname dostávať opis toho, čo hovorili a ako sa modlili. Podrobný opis toho, čo „Mojžiš a ľud“ spievali v modlitbe k Jahvemu, sa uvádza v 15. kapitole Exodu po tom, ako Hospodin vyslobodil Izrael z Egypta. Je to akýsi spontánny príklad uctievania. Trvalé prvky sa do spoločného života Izraela zavádzajú na Sinaji, keď dostávajú Desatoro. Izrael nedostáva výslovný pokyn, aby sa v sobotu modlil, hoci je pravdepodobné, že čas odpočinku mal využiť na rozjímanie o Jahveho skutkoch, na vyjadrenie dôvery v neho a na prosbu o zachovanie jeho milosrdenstva. (Žalm 92 bol zrejme zložený pre sobotný deň.)
Zmluvný kontext spoločnej modlitby – scéna vytvorená Noachom a Abrahámom – pokračuje Mojžišom a levitským kňazstvom. Okrem Mojžišovej modlitby s ľudom a za ľud v Exode 15 stojí za povšimnutie aj Mojžišovo orodovanie za ľud, keď Boh hrozil, že ho úplne zničí, hoci to nebola „spoločná modlitba“ ako taká (Ex 32:11-13). Ako často vidíme v modlitbách zaznamenaných v Biblii, Mojžiš sa odvoláva na skutočnosť, že Boh spojil svoje meno so svojím ľudom, čím viaže svoju slávu pred prizerajúcimi sa národmi so záchranou svojho ľudu. V knihe Levitikus je veľkňazovi nariadené, aby sa v Deň zmierenia modlil niečo, čo sa rovná reprezentatívnej modlitbe vyznávajúcej hriechy celého ľudu (Lv 16:21). Okrem toho majú všetci izraelskí muži trikrát ročne predstúpiť pred Jahveho na sväté zhromaždenia (Lv 23). „Pútnické piesne“ (Žalmy 120 – 134) sa zrejme spievali, keď ľud vystupoval do Jeruzalema na rôzne slávnosti. Keď boli Žalmy napísané, mnohé z nich sa ľud pravdepodobne modlil a spieval počas sobôt a pri iných príležitostiach radosti pred Jahvem (Dt 16:11).
Jozue sa prihovára za ľud, keď Achán zhreší (Joz 7:6-9), ľud volá k Jahvemu, keď sa ocitne utláčaný inými národmi v knihe Sudcov (Sdc 3:9,15; Sdc 4:3; Sdc 6:6-7 atď.). Samuel sa prihovára za národ, keď chce mať kráľa (1Sam 8), a pripomína im, ako Pán odpovedal na ich modlitby v časoch Sudcov (1Sam 12:10-11); ľud nalieha na Samuela, aby sa zaň modlil (1Sam 12:19), čo on sľubuje, keď hovorí, že Jahve ich neopustí „pre svoje veľké meno“ (1Sam 12:22-23).
Zdá sa, že roky Dávidovej vlády boli plodným obdobím spoločnej modlitby, pretože tento obľúbený žalmista Izraela, ktorý dostáva od Jahveho požehnanie zmluvy, dal národu veľkú časť Mesiášovej Modlitebnej knihy, zbierky Žalmov (pozri napr. žalm v 1Krn 16). Šalamún tiež vedie národ v modlitbe pri posvätení chrámu (1Krľ 8). Eliáš sa modlí verejnú modlitbu v konfrontácii s Baalovými prorokmi (1Krľ 18:36-37), ale vzhľadom na selektívny charakter týchto rozprávaní veľká časť bežnej skúsenosti Izraela prechádza bez väčšieho komentára.
Komentár k dejovej línii, ktorá sa tiahne od Genezis po Kráľov, prichádza v prorockých knihách, ako je Izaiáš, prostredníctvom ktorého Jahve vyhlasuje, že nepočúva modlitby bez viery (Iz 1:15); Jahve koná pre tých, ktorí očakávajú na neho (Iz 64:4), pre tých, ktorí sa chvejú pred jeho slovom (Iz 66:2).
Keď sa pozrieme na SZ spisy, nájdeme v nich veľa o spoločnej modlitbe, najmä v Žalmoch, ktoré hovoria z perspektívy prvej osoby množného čísla („my“), ako napríklad Žalm 44. Samozrejme, nie každý Žalm je výslovne mesiášsky, ale Dávidova prevaha v Žaltári, mesiášske a edenské konotácie v 1. a 2. Žalme a spôsob, akým novozmluvní autori vkladajú žalmy do úst Ježiša, čo stavia výzvy k čistým rukám spravodlivého človeka do úplne nového svetla, sú náznakmi toho, že Žalmy sa musí modliť a spievať Boží ľud, keď sa stotožňuje so spravodlivým zmluvným prostredníkom (porov. Ž 2:10-18; Ž 5:5-10).
Kronikár, ktorý píše po exile, vyzdvihuje Jozafatovu modlitbu a Jahveho vyslobodenie, na ktoré odpovedal (2Krn 20), udalosť, o ktorej sa v Kráľoch nepíše. Aj v iných poexilových spisoch sa uvádzajú spoločné modlitby, niekedy spojené s pôstom, ktoré zvoláva Ester (Est 4:16), vedú Ezdráš (Ezd 8:21-23; Ezd 9:1-15), Nehemiáš a Daniel (modlil sa v mene ľudu, ale možno nie v jeho prítomnosti, Neh 1:4-11; Dan 9:1-19). Zdá sa, že Ezdrášova modlitba vyústila do spoločného pokánia (Ezd 10) a v knihe Nehemiáš sa opisuje spoločná modlitba, v ktorej sa vyznáva hriech ako odpoveď na službu Ezdráša a Nehemiáša (Neh 9:1-38). Je zaujímavé, že modlitby v Nehemiášovi 9 a Danielovi 9 nie sú len vyznaním hriechu, ale sú samy o sebe cvičením v biblickej teológii, keď sa rozprávanie o dejinách Izraela opakuje a interpretuje vo svetle výrokov Pentateuchu (najmä Lv a Dt). Zasvätenie múru (Neh 12) sprevádza spletitá slávnosť s prvkami chvály a vďaky.
Po zbežnom pohľade na to, kedy sa v Starej zmluve konajú spoločné modlitby, môžeme poukázať na jednotný dôraz v týchto prosbách: aby Jahve konal pre svoje veľké meno, aby sa oslávil a aby to urobil tým, že zachráni Izrael prostredníctvom súdu nad jeho nepriateľmi. Iste je príznačné aj to, že poexilové genealógie Kronikára vrcholia v osobe Dávida (1Krn 10:14) a že jeho sprostredkujúca, mesiášska postava sa spomedzi všetkých starovekých hrdinov javí ako najväčšia na konci starozmluvných dejín.
Nová zmluva
Keď prejdeme k Novej zmluve, biblické dejiny sa začínajú nanovo narodením Dávidovho a Abrahámovho syna (Mt 1:1), ktorý nakoniec bude pred Otcom prosiť, aby chránil svojich učeníkov od zlého, posvätil ich v pravde a urobil ich jedno (Jn 17:15-21). Tento sprostredkovateľ novej zmluvy učil modliť sa nielen jednotlivcov, ale celý ľud. Veď sú zjednotení pod jedným Otcom („Otče náš“) a mali prosiť nielen za svoj chlieb a vyslobodenie od pokušení a zla, ale aj jeden za druhého („daj nám… neuveď nás… zbav nás…“, Mt 6:9-13).
Po dni Letníc sa prvotná cirkev okrem iného venovala „modlitbám“ (Sk 2:42). Ďalšiu spoločnú modlitbu, ktorá opakuje biblickú teológiu, máme v Sk 4:24-30. Spoločné modlitbové zhromaždenie sa koná, keď ľud prosí o Petrovo prepustenie – žiadosť, ktorú Pán spĺňa (Sk 12:12-17). Spoločná modlitba a pôst vedú aj k oddeleniu a vyslaniu Pavla a Barnabáša (Sk 13:1-3).
Pavol uvádza predpisy pre správanie sa mužov a žien pri spoločnej modlitbe v 1. Korinťanom 11 a 1. Korinťanom 14 a žiada Rimanov, Efezanov, Filipanov, Kolosanov a Tesaloničanov, aby sa modlili za jeho službu (Rim 15:30; Ef 6:19; Flp 1:19; Kol 4:3-4; 1Tes 5:25). Spoločná modlitba by sa okrem iného mala vždy konať spôsobom, ktorý buduje cirkev (1Kor 14:16-17). Timoteovi tiež ukladá, aby viedol zbor v Efeze k modlitbe za všetkých ľudí, najmä za kráľov a vysoko postavených, a to bez hnevu a hádok (1Tim 2:1-2,8).
V knihe Zjavenie svätí, ktorí odišli skôr, spoločne prosia Otca, aby pomstil ich krv (Zj 6:9-11). Modlitby svätých sú kadidlom pred Božím trónom (Zj 8:1-4), na ktoré Boh odpovedá súdom nad svojimi nepriateľmi (Zj 8:5-13). Cirkev odpovedá na Zjavenie Ježiša Krista spoločnou modlitbou: „Príď!“ (Zj 22:17).
Čo nás táto teológia učí
Keď sa bližšie pozrieme na tieto spoločné modlitby v celej Starej a Novej zmluve, uvidíme toho oveľa viac, než unesie tento priestor. Z hľadiska toho, za čo sa svätí modlia, si môžeme všimnúť niekoľko vecí. Po prvé, je to zvrchovaná Božia moc, ktorá privoláva modlitbu (pozri napr. oslovenie Boha ako zvrchovaného v spoločnej modlitbe v Sk 4:24 a Zj 6:10). Ľudia sa modlia k Bohu, pretože veria, že je mocný zachraňovať, schopný meniť beh udalostí a ochotný odpovedať na modlitby svojho ľudu. Po druhé, v týchto spoločných modlitbách často vidíme vyznanie hriechu ľudí a Božiu spravodlivosť. Tieto modlitby sú zaťažené pravdivou teológiou a pripomienkami Božej vernosti v minulosti. Po tretie, tieto spoločné modlitby takmer všeobecne vyzývajú Boha, aby urobil presne to, čo sľúbil, či už aby vrátil ľud z vyhnanstva (napr. Dan 9), alebo aby spôsobil, že evanjelium bude napredovať vďaka odvážnemu svedectvu Božieho ľudu (Sk 4:29-30). Keď Biblia zaznamenáva, za čo sa Boží ľud modlí, zaznamenáva, že ho prosí, aby urobil to, čo sľúbil urobiť pre svoje meno. Stručne povedané, Boh vždy chcel, aby sa jeho ľud modlil na jeho slávu a pre ich dobro.
Hoci si to v našej individualizovanej dobe možno nevšimneme, Biblia často predpokladá, že Boží ľud sa bude modliť spoločne. Čo je na tejto skutočnosti významné?
Biblická teológia spoločnej modlitby sa opiera o skutočnosť, že Boží ľud je povolaný podriadiť celý svoj život – čo zahŕňa aj jeho slová – zmluvnému prostredníkovi. Každý hriešny jednotlivec potrebuje človeka, ktorý by hovoril v jeho mene, ktorého slová môžeme urobiť vlastnými – človeka, o ktorom môžeme povedať: „Áno, áno! On hovorí za mňa. Ja by som to nedokázal povedať, ale on to hovorí! Ó, Veľký Kráľ na nebesiach, počúvaj ho, za mňa.“ Keby vykúpenie a život vykúpenia závisel len od „mojich“ modlitieb, akú nádej by mal ktokoľvek z nás? Modlitba prostredníka, ku ktorej sa môže pripojiť kajúci ľud – Boží ľud, je jasným ustanovením bohatej Božej milosti. Preto je vyhlásenie, že Ježiš Kristus sa za nás prihovára po Otcovej pravici, jednou z najvzácnejších právd v celej Biblii (Rim 8:34).
Čo konkrétne teda biblická teológia modlitby učí nás, ktorí sedíme v kostolnej lavici, na skladacích stoličkách, na štadióne alebo na pohovke? Učí nás pozorne počúvať osobu, ktorá vedie modlitbu, a zároveň opakovať Bohu: „Áno, áno, táto osoba hovorí za mňa a za všetkých okolo mňa.“ Učí nás, aby sme neboli takí arogantní a nemysleli si, že naše náboženstvo závisí od našej schopnosti vyjadrovať sa. Učí nás, že cesta vykúpenia si vyžaduje, aby sme sa spojili s druhými, hovorili za nich, keď oni nemôžu hovoriť, a počúvali ich, keď my nemôžeme hovoriť. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“
Pripomína nám, že impulzy našich individuálnych sŕdc nie sú vždy spoľahlivým vodítkom – potrebujeme sprostredkovateľov príhovor! Učí nás podriadiť svoje srdcia chválam, vyznaniam a príhovorom modliaceho sa prostredníka – a Prostredníka, ktorý sa neustále prihovára. Učí nás, že Boh je taký milosrdný a skláňa sa tak nízko, že nielenže šepká slovami, ktorým rozumieme, ako povedal Kalvín, ale dokonca vkladá slová pokánia a chvály do našich nemých, zatvorených úst. Aký je milosrdný, láskavý a trpezlivý!
Biblická teológia spoločnej modlitby nás učí, že Boží ľud sa stane tým, čím je – zjednotený v Kristovi -, keď sa učíme spoločne hovoriť s Pánom. Spoločné rozprávanie totiž trénuje túžby našich sŕdc, aby boli zjednotené vo viere, zjednotené v nádeji, zjednotené v láske. Spoločná modlitba v cirkvi si vyžaduje, aby sa cirkev zhodla, aby nebola rozdelená, aby mala rovnakú myseľ a úsudok (1Kor 1:10). Je to jeden zo spôsobov, ako cirkev „stojí pevne v jednom duchu“ a „s jednou mysľou sa bok po boku usiluje o vieru“ (Flp 1:27).
Spoločná modlitba pastora a jeho zboru, vedúcej biblického štúdia a jej skupiny mladých matiek, otca a jeho rodiny je tieňom a predobrazom samotného evanjelia – jeden človek sa zastáva mnohých a prihovára sa za nich (Heb 7:25).
Z čoho vyplýva prinajmenšom ešte jedno poučenie, nie pre ľudí, ktorí počúvajú, ale pre osobu, ktorá vedie spoločnú modlitbu: S akou opatrnosťou a s úctou by potom mali kresťania pristupovať k úlohe hovoriť v mene mnohých! Aké nebezpečné je bez Kristovej krvi stáť medzi Bohom a hriešnikmi a trúfať si hovoriť v mene ktorejkoľvek strany (porov. Lv 10:1-3). Hoci kresťania môžu smelo pristupovať k Bohu, aby sa prihovárali za druhých, s vedomím, že Kristova obeť im dostatočne uvoľnila cestu k Otcovi, určite by mali vždy pristupovať s opatrnosťou, prípravou, štúdiom, úprimnosťou, skľúčenosťou a vďačnosťou.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
