Keď ťa Hospodin, tvoj Boh, uvedie do krajiny, do ktorej prichádzaš, aby si ju obsadil, a vyženie pred tebou mnohé národy: Chetitov, Girgašejov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Perizzejcov, Chivvijov a Jebúsejov — sedem národov početnejších a mocnejších než si ty, a keď ti ich vydá Hospodin, tvoj Boh, a porazíš ich, musíš nad nimi uskutočniť ničiacu kliatbu. Nesmieš s nimi uzatvárať zmluvu ani sa zmilovať nad nimi. (Dt 7:1-2)
Toto je jeden z oddielov Biblie, s ktorým majú ľudia morálny problém. Zhodou okolností je to taktiež jedna z najčastejších súčasných námietok proti kresťanskej viere. Boh povedal tieto slová Izraelitom, keď táborili na Moábskych pláňach a chystali sa prekročiť rieku Jordán do Kanaánu. Boh sľúbil túto krajinu ich predkovi Abrahámovi asi 500 rokov predtým (Gn 15:18-21), ale odstrániť miestnych obyvateľov a zmocniť sa krajiny pod vedením Jozueho bolo ich zodpovednosťou. Nehovoríme tu len o nútenom vysťahovaní. Ide o masakri celých národov do posledného muža, ženy a dieťaťa. Biblickí učenci to nazývajú vojnou herem. Toto hebrejské slovo znamená „zasvätiť niečo úplnému zničeniu“.
Zákon a zákonodarca
Nekresťania často poukazujú na starozmluvné zákony o herem ako dôvod svojho úplného odmietania kresťanstva. Boh lásky a spravodlivosti by podľa nich nikdy nemohol nariadiť genocídu, a preto nemôže existovať. Je ironické, že morálna kritika zo strany neveriacich predpokladá transcendentný zdroj morálky. Nedáva zmysel povedať, že zákony o herem sú nespravodlivé, keď neexistuje objektívna norma spravodlivosti, ktorú musia spĺňať. Toto je však presne to, čo neveriaci strácajú popieraním Božej existencie. Niet morálnych zákonov bez morálneho Zákonodarcu.
Aj napriek tomu mnohí, ktorí uznávajú Božiu existenciu, majú stále problémy prijímať morálku Písma. Niektorí kresťania reagovali tak, že oddelili Starú a Novú zmluvu tvrdiac, že Ježišova etika zlepšila brutálne praktiky starovekého Izraela. Takáto odpoveď však nepasuje k pohľadom samotného Ježiša na Starú zmluvu. On koniec-koncov uznanlivo hovoril o zničení Sodomy, pohanského mesta, v ktorom taktiež bývali muži, ženy a deti (Lk 17:28-29). Taktiež povedal, že Písmo nemožno zrušiť (Jn 10:35).
Takže my, ktorí uznávame autoritu aj Starej, aj Novej zmluvy, čelíme viacerým náročným otázkam: Ako zosúladiť zákony o herem so zvyškom učenia Biblie o spravodlivosti a súcite? A ako majú kresťania aplikovať zákony herem dnes? Aké miesto by mali zastávať v našom učení a praxi?
Masaker nevinných?
Na zodpovedanie týchto otázok musíme najskôr pochopiť miesto zákonov o herem v dejinách spásy. Izrael bol Bohom jedinečne povolaný ako jeho vyvolený zmluvný ľud. Ich úloha bola pripravovať cestu na príchod Mesiáša. Preto misia samotného Izraela predznamenávala Ježišovu misiu viacerými spôsobmi. Ich zákony o čistote poukazovali na svätosť, ktorú Boh vyžaduje. Ich zákony o obetiach poukazovali na našu potrebu zmierenia. A ich zákony o boji herem poukazovali na Boží spravodlivý súd nad hriechom. Vo všetkých týchto ohľadoch zákony Izraela poukazovali na duchovné skutočnosti Kristovho diela vykúpenia pre nás.
Preto je také dôležité, aby sme správne rozumeli doktríne o ľudstve. Ak vidíme ľudí ako v podstate dobrých a nevinných, samozrejme, že budeme pobúrení biblickými zákonmi o herem. Ak však akceptujeme Bibliu takú, akou je, uznáme, že všetci ľudia sa rodia vinní a skazení. To platilo obzvlášť o kanaánskych spoločnostiach presiaknutých zvrátenými praktikami ako obetovanie detí a kultická prostitúcia. Odborník na Starú zmluvu Tremper Longman dobre zhŕňa túto myšlienku:
Musíme poznamenať, že Biblia nechápe zničenie mužov, žien a detí v týchto mestách ako masaker nevinných. Dokonca ani deti nie sú považované za nevinné. Sú súčasťou inherentne zlej kultúry, ktorá by morálne a teologicky pošpinila Izraelský ľud, keby jej dovolili prežiť.[1]
Longman pokračuje a cituje odborníka na Starú zmluvu Mereditha Klineho, ktorý predkladá teóriu „vnikajúcej etiky“. Písmo hovorí, že trestom za každý hriech je smrť (Gn 2:17, Rim 6:23) a každý nekajúcny hriešnik bude čeliť Božiemu súdu. Podľa Klineho však niekedy vidíme záblesky Božieho posledného súdu, ako „vnikajú“ do plynu dejín a predznamenávajú budúce skutočnosti. Zákony o herem v Starej zmluve boli príkladom takéhoto vnikania.
Milosť víťazí nad súdom
Hoci tieto zákony vyjadrujú Boží súd, taktiež nám viacerými dôležitými spôsobmi ukazujú Božiu milosť:
- Od Boha bolo milostivé, že chránil Izraelitov od modloslužby. V Deuteronómiu 20:18 dal Boh Izraelitom explicitný dôvod, prečo bolo nevyhnutné Kanaánčanov vyhladiť: „aby vás nenaučili konať podľa všetkých svojich ohavností, ktoré robia pre svoje božstvá. Prehrešili by ste sa proti Hospodinovi, svojmu Bohu”.
- Od Boha bolo milostivé, že rozsah zákonov herem obmedzil len na pohanské národy, ktoré žili vnútri zasľúbenej zeme a nevztiahol ich na všetky národy vrátane Izraela. Celé ľudstvo je v Božích očiach rovnako vinné. Žijeme len vďaka Božej milosti a každý náš nádych je jeho milostivým darom.
- Od Boha bolo milostivé, že dovolil Kanaánčanom ostať v krajine tak dlho. V Genezis 15:16 Boh povedal Abrahámovi, že jeho potomkovia budú musieť ostať otrokmi v Egypte 400 rokov, než zaujmú Kanaán, „lebo doteraz nie sú dovŕšené viny Amorejčanov”. Takže Boh s kanaánskymi národmi zaobchádzal trpezlivo a čakal, kým sa nedostanú do bodu, z ktorého niet návratu.
- Od Boha bolo milostivé, že dovolil jednotlivým Kanaánčanom robiť pokánie a pridať sa k Božiemu ľudu. Klasickým príkladom je Rachab, prostitútka, ktorá pomohla Izraelským špiónom v Jerichu a prisahala Hospodinovi vernosť (Joz 2). Rachab je neskôr v Novej zmluve vyzdvihnutá ako príklad vernej poslušnosti (Heb 11:31; Jk 2:25) a dokonca je zahrnutá do Ježišovho rodokmeňa.
- Od Boha bolo milostivé, že s Ježišovým príchodom ukončil zákony o herem (ako pôvodne platili). V Matúšovi 15:21-28 čítame príbeh, ako Ježiš uzdravil dcéru Kanaánčanky. Odborníci sa všeobecne zhodujú, že Matúš písal toto evanjelium pre židovských čitateľov. Každý Žid, ktorý ho čítal, by si určite uvedomil, že táto kanaánska „suka” nemala právo žiť, a jej samotná existencia dokonca svedčila o tom, že Izrael sa nepodriadil Božiemu zákonu. Avšak Ježiš jej preukázal milosť. Dokonca ju pochválil za jej vieru. Toto bol len náznak úplného prijatia pohanov do cirkvi po Letniciach (Sk 10-11).
Teraz, keď už Kristus prišiel, spôsob, akým chápeme a aplikujeme zákony o herem, sa radikálne zmenil. Súd, ktorý predznamenávali, bol jasne zjavený na Kristovom kríži, ktorý zakúsil plnosť Božieho hnevu za hriechy jeho ľudu. Vďaka jeho poslušnosti až na smrť sú naše vlastné hriechy odpustené a môžeme byť v Božej priazni – jedine vierou.
Herem pokračuje
Vojna však neskončila. Boží nepriatelia dostali zdrvujúci úder cez Kristovo víťazstvo na kríži, ale úplne porazení budú, až keď sa Kristus vráti ustanoviť na zemi večnú spravodlivosť. Medzitým sme stále povolaní bojovať, no nie ako Izrael. Longman píše:
Vojna proti Kanaánčanom bola len skoršou fázou bitky, ktorá vrcholí na kríži a uzavrie sa posledným súdom. Predmetom boja sa namiesto Kanaánčanov, ktorí boli predmetom Božieho hnevu pre ich hriech, stávajú duchovné kniežatstvá a mocnosti a nakoniec nastáva úplné zničenie všetkého zla, ľudského i duchovného.[2]
Takže zákony o herem stále platia, ale v duchovnom zmysle namiesto fyzického. Naši nepriatelia sú démonické sily, ktoré držia svet v otroctve hriechu, a našimi zbraňami sú teraz modlitba, kázanie a evanjelizácia. Apoštol Pavol opísal tento duchovný boj v Efezanom 6:12: „Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla v nebesiach.” Bitka je síce zúrivá, ale naďalej dôverujeme, že nakoniec zvíťazí Božia spravodlivosť.
[1] Tremper Longman, „The Case for Spiritual Continuity.” In: Show Them No Mercy: 4 Views on God and Canaanite Genocide, ed. Stanley Gundry. Grand Rapids, Michigan: Zondervan, 2003, ss. 173-74.
[2] Tamtiež, s. 185.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
