Na maratóne počas Letných olympijských hier v roku 1968 John Akhwari z Tanzánie spadol, pričom si vykĺbil koleno a vážne poranil rameno. Osemnásť ďalších bežcov z pretekov z rôznych dôvodov odstúpilo. John však neskôr povedal, že „nikdy nepomyslel na to, že by to vzdal“.
John dobehol ako posledný, viac než hodinu po tom, čo víťaz preťal cieľovú čiaru. Medailisti už dostali svoje ceny, zatiaľ čo on stále bežal pod rúškom tmy. Reportér sa ho po pretekoch opýtal, prečo neodstúpil. John vtedy vyslovil svoju slávnu odpoveď: „Moja krajina ma neposlala 5000 míľ, aby som preteky začal. Poslali ma 5000 míľ, aby som ich dokončil.“
To, ako rozumiete cieľu akejkoľvek úlohy, určuje spôsob, akým ju vykonávate. Pre zbory existuje len málo dôležitejších otázok než: „Prečo bežíme? Čo je naším poslaním?“[1]
Väčšina evanjelikálnych kresťanov by nepochybne odpovedala niečím ako „činenie učeníkov“. Ale čo je to učeník? Je to niečo viac než len konvertita, niečo viac než len rozhodnutie?[2]
Rozvoj a masové prijatie zborov zameraných na hľadajúcich (seeker-sensitive), paracirkevných organizácií a hnutí multiplikácie zborov odhaľuje našu túžbu po stratených – čo je dobré! – no zároveň to odhaľuje naše plytké chápanie Veľkého poslania. Ukazuje to, že vieme, ako preteky začať, ale nevieme ich celkom dokončiť.
Celé poslanie
Veľké poslanie sa nepochybne týka evanjelizácie. Máme niesť posolstvo evanjelia tam, kde ešte nebolo počuté („všetky národy“), aby sme spečatili vieru obrátených v mene Trojjediného Boha („krstili ich“).
V evanjelizácii cirkev prináša svetlo do tmy, volá stratené ovce domov a premáha brány podsvetia. Zbory, ktoré nehľadia za hranice seba samých smerom k nezasiahnutým susedom a národom, zlyhávajú v pochopení naliehavosti svojho posolstva a celistvosti svojej úlohy.
Povedzme si to, čo by malo byť bolestne zrejmé: bez evanjelizácie a následných obrátení by nebolo z koho robiť učeníka. Evanjelizácia je hrotom kopije – čo znamená, že je prvá chronologicky aj logicky – ale nie je celou kopijou.
Bez toho, aby sme ich „učili zachovávať všetko, čo [Kristus] prikázal“, sú konvertiti sotva učeníkmi.[3] Musíme uznať, že učeníctvo je neoddeliteľnou súčasťou úlohy, ktorú Kristus zveril cirkvi. On jej nariaďuje a očakáva od nej, že bude učiť jeho ľud, ako ho nasledovať. To si vyžaduje Slovo (učiť ich zachovávať všetko) a sviatosti (krstiť ich). To si vyžaduje čas. Opäť uveďme to, čo by malo byť zrejmé: bez činenia učeníkov z konvertitov neboli sformovaní žiadni učeníci.[4]
Boh pozýva svoj ľud, aby sa k nemu pripojil v diele vykúpenia, ktoré nekončí obrátením, ale pripodobnením sa Kristovi (Rim 8:29). Mali by sme očakávať, že práca cirkvi bude odzrkadľovať Božiu prácu, keďže ona je jeho nástrojom vykúpenia. Kresťanská služba, ktorá sa zastaví pri evanjelizácii, nesprávne chápe nielen to, k čomu je povolaná, ale aj to, o čo Bohu v životoch jeho ľudu ide.
Nevyhnutnosť pripodobnenia
Boh nám oznámil, že jeho cieľom pre hriešnikov v diele vykúpenia nie je len ich povolať, ale „aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8:29). Práve preto ich vopred poznal a predurčil. Ospravedlnenie je nevýslovne úžasné. Božia práca však nekončí pri ospravedlnených hriešnikoch, ale pri oslávených (Rim 8:30). Boh vskutku v Kristovi zabezpečil každé požehnanie a aplikuje ho na svoj ľud takým spôsobom, že obrátenie ku Kristovi bez pripodobnenia sa Kristovi jednoducho nie je možné (Rim 6:1-10). Protestanti historicky rozlišovali medzi ospravedlnením a posvätením bez toho, aby ich oddeľovali. Je to preto, že oba dary nevyhnutne vyvierajú z nášho zjednotenia s Kristom.[5] Kristus ich dáva svojmu ľudu prostredníctvom duchovného zjednotenia, pri ktorom s nimi zdieľa svoj život (Jn 14:19) a vzájomne v sebe prebývajú (Jn 14:20).
Ježiš tento vzťah ilustruje metaforou: on je pravý vinič a jeho ľud sú ratolesti. Ratolesti môžu žiť a prinášať ovocie len v ňom (Jn 15:5). Je príznačné, že keďže Kristov život je taký mocný a naše zjednotenie s ním také skutočné a vitálne, nevyhnutne to vedie k ovociu. Nemôže to nepriniesť ovocie. Jeho život sa musí prejaviť v ich živote. Jeho ovocie je ich ovocím. Tí, ktorí neprinášajú ovocie poslušnosti, sú v skutočnosti od Krista odťatí; vyschnú a sú spálení v plameňoch (Jn 15:6).
Prečo by vinohradník odrezával mŕtve ratolesti? Pretože Ježiš očakáva, že jeho ľud bude poznať a zachovávať jeho prikázania (Jn 14:21). Poznávanie a zachovávanie Kristových slov je sčasti spôsobom, akým kresťania zostávajú v ňom (Jn 15:7,10). Tým, že prinášajú ovocie, dokazujú, že sú Kristovými učeníkmi (Jn 15:8). Naopak, práve nedostatkom ovocia niektorí dokazujú, že sú ku Kristovi pripojení len povrchne. Život plodí život. Inak to nejde.
Toto je to, o čo Bohu vo svete ide: dáva život a ovocie, obrátenie aj pripodobnenie.
To je dôvod, prečo evanjelizácia nikdy nestačí. Kristus sa usiluje o vytrvalé primknutie sa k nemu, ktoré sa prejavuje takým druhom kresťanského ovocia, aké môže vyvierať len zo zjednotenia s ním.
Evanjelizácia bez učeníctva riskuje, že bude o kresťanskom živote šíriť sériu klamstiev. Riskuje klamstvo o konvertitoch: že môžeme byť ospravedlnení bez toho, aby sme boli posvätení. Riskuje klamstvo o istote: že môžeme mať akúkoľvek istotu o svojom postavení bez prinášania trvalého ovocia. Riskuje klamstvo o úspechu: že samotné vyznania sú tým, po čom Kristus túži. Čo je najhoršie, riskuje klamstvo o Kristovi: že ho možno rozdeliť, akoby sme mohli mať Krista Spasiteľa a vyhnúť sa Kristovi Pánovi.
Nie, to, čo Boh koná vo vykúpení, je zjednocovanie svojho ľudu s Kristom, aby ich hriech bol premožený jeho spravodlivosťou a ich smrť pohltená jeho životom. Toto Boh robí vo svete a k tejto práci nás povolal, aby sme sa k nej pripojili. Keď evanjelizujeme a činíme učeníkov v kontexte miestneho zboru, rozprávame úžasnejší príbeh o Bohu: príbeh, ktorý predstavuje Krista ako dostatočného na vyriešenie všetkých dôsledkov hriechu, teraz i naveky.
Dielo, ku ktorému nás Boh povoláva, je slávne. Učeníci milujúci Krista a zachovávajúci jeho prikázania prinášajú veľa ovocia, a tak prinášajú Bohu veľkú slávu (Jn 15:8). Naším cieľom je teda evanjelizovať a „predviesť každého človeka ako dokonalého v Kristovi“ (Kol 1:28). Čokoľvek menej síce preteky začína, ale ich nedokončí.
Poznámky:
[1] Pre stručné vysvetlenie poslania cirkvi pozri: Jonathan Leeman, What Is the Church’s Mission? (Wheaton: Crossway), 2022.
[2] O rozdiele medzi „učeníkmi“ a „rozhodnutiami“ pozri: Michael Lawrence, Conversion (Wheaton: Crossway), 2017.
[3] Kresťania sa môžu rozchádzať v názore na to, čo tvorí obsah vyučovania „zachovávať všetko, čo som vám prikázal“. Kazatelia a misionári by však mali cítiť váhu vlastnej poslušnosti. A keďže boli poverení učiť k poslušnosti, mali by cítiť aj váhu poslušnosti svojich konvertitov. Sú zodpovední za seba a nesú zodpovednosť za „maličkých“, ktorých priviedli ku Kristovi (Mt 18:6).
[4] Niektorí kresťania sa nepochybne na základe obdarovania alebo povolania môžu užšie zameriavať na evanjelizáciu, čo je dobré. Veľké poslanie začína evanjelizáciou a cirkev potrebuje evanjelistov. Dobrí evanjelisti však musia vykonávať svoju prácu s ohľadom na celú úlohu. Menovite musia pomáhať novým kresťanom začleniť sa do zborov, aby mohli rásť s telom Kristovým a v ňom (Ef 4:12-16).
[5] Kalvín píše: „Keďže viera prijíma Krista tak, ako ho ponúka Otec – a on je ponúkaný nielen na ospravedlnenie, na odpustenie hriechov a pokoj, ale aj na posvätenie ako prameň živých vôd – je isté, že nikto ho nikdy nespozná správne bez toho, aby zároveň neprijal posvätenie Ducha. Alebo, aby sme to vyjadrili jasnejšie, viera spočíva v poznaní Krista; Krista nemožno poznať bez posvätenia jeho Duchom: preto viera nemôže byť v žiadnom prípade oddelená od nábožnej oddanosti.“ Ján Kalvín, Inštitúcie kresťanského náboženstva, III, ii, 8.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
