Keby som vás požiadal, aby ste pomenovali najkontroverznejšie kresťanské učenie súčasnosti, čo by ste povedali? Niekto by možno povedal, že otázky LGBT+, niekto Ježišovo božstvo, niekto učenie o večnom treste. Moja odpoveď by mohla byť nečakaná: nevyhnutnosť cirkvi.
Počas rokov, keď som slúžil ako pastor vysokoškolským študentom, som dostal viac zmätených odpovedí, odmietavých reakcií a odmietavých postojov, keď prišla reč na nevyhnutnosť cirkvi, než na ktorýkoľvek iný bod teológie. Mnohí kresťanskí študenti uznajú potrebu kresťanských priateľstiev alebo nejakého typu kresťanského spoločenstva, ale čo sa týka plnosti cirkvi – cirkvi ako zhromaždenej aj rozptýlenej, organizmu a organizácie -, často sa stretávame s rozpoltenosťou. Nepopierajú potrebu spoločenstva, ale sú skeptickí k tomu, že cirkev je potrebná na naplnenie tejto potreby.
Týka sa to širokého spektra ľudí na duchovnej škále, od nových kresťanov až po tých, ktorí celý život vášnivo hlásali vernosť Ježišovi.
Nemyslím si, že táto ambivalencia má zvyčajne pôvod v dramatickej zmene náboženského presvedčenia alebo záväzkov. Keď mám tú česť vypočuť si príbehy študentov pri jedle alebo káve, často počujem: „Keď som bol malý, istý čas sme chodili do kostola, ale po ______ sme prestali chodiť. Stále však veríme v Ježiša.“
Udalosťou, ktorá vyplní prázdne miesto, môže byť niečo tak traumatizujúce, ako napríklad smrť významného kresťana v rodine, napríklad starej mamy. Alebo to môže byť niečo tak nenápadné, ako napríklad nabitý športový program, ktorý časom narušil návyk na účasť v cirkvi. V dôsledku týchto udalostí často počúvam: „Ja som síce nevyrastal v cirkvi, ale vyrastal som v kresťanskej rodine, ak to dáva zmysel.“ Majú tieto príbehy spoločnú niť, ktorá sa nimi tiahne?
Autentická duchovná cesta
Je nemožné zredukovať príbehy toľkých rôznych ľudí na jednu spoločnú príčinu, ale mám podozrenie, že za týmito príbehmi sa často skrýva presvedčenie, ktoré sme nevedome absorbovali z našej kultúry: čím je duchovná cesta individuálnejšia, vnútornejšia a odtrhnutejšia od inštitúcií, tým je čistejšia a tým je daný človek bližšie k Bohu. Cíti sa menej duchovne a autenticky, keď sa pohybuje smerom von, keď ho formuje štruktúrované spoločenstvo a keď je jeho viera pripútaná k cirkvi. Cirkev môže byť pekná, ale nie nevyhnutná pre prosperujúci život kresťana.
V tomto rámci môže byť cirkev skutočne vnímaná ako nebezpečná, ako šmykľavá cesta k „náboženstvu, ale nie vzťahu“. Podľa takéhoto presvedčenia, keď sa angažovanosť v cirkvi stane nepohodlnou alebo príliš nepríjemnou, je úplne zavrhnutá.
S tým súvisí aj to, že sme často verili, že len vnútorné rozhodnutie robí človeka kresťanom, pričom sme ignorovali kľúčovú úlohu cirkvi. V tomto rámci krst a členstvo v cirkvi strácajú svoju kľúčovú úlohu v procese obrátenia. Ako však čítame Bibliu, nie sú to kresťania, ktorí sa ako nezávislí jednotlivci definitívne vyhlasujú za kresťanov. Ježiš túto zodpovednosť zveril cirkvi (Mt 18:15-20; 1Kor 5:1 – 1Kor 6:8).
Keď uvažujeme o postoji budúcej generácie k cirkvi, musíme sa vážne pýtať: „Aké miesto má cirkev v čoraz viac postkresťanskej spoločnosti?“ Zdá sa, že kresťanská viera, ktorá sa upína na cirkev, je odsúdená na neúspech.
Sme v dobe, keď ľudia opúšťajú cirkev ako nikdy predtým. Ako upozornili Jim Davis a Michael Graham vo svojej knihe The Great Dechurching: „V súčasnosti zažívame najväčší a najrýchlejší náboženský posun v dejinách našej krajiny. . . . Za posledných dvadsaťpäť rokov opustilo cirkev viac ľudí, než koľko nových ľudí sa stalo kresťanmi počas Prvého veľkého prebudenia, Druhého veľkého prebudenia a evanjelizačných kampaní Billyho Grahama dohromady.“
Napriek našim kultúrnym trendom, aby kresťanská viera mala zmysluplný a dlhodobý vplyv na životy ďalších generácií, musíme nielen prijať cirkev, ale aj pracovať na jej posilnení a urobiť z nej podstatnú súčasť našich evanjelizačných metód. Tak ako to urobil náš Pán, aj my musíme milovať cirkev a vkladať svoju dôveru do jej budúcnosti. Aby sme ďalšej generácii pomohli vidieť krásu Krista a jeho cirkvi, musia existovať tri manželstvá.
1. Cirkev a stelesnenie
Musíme uzavrieť manželstvo medzi našou teologickou antropológiou a bohatou ekleziológiou. Ľudia to často nevedia, ale potrebujú cirkev. Každý z nás má hlboký a trvalý problém – túžime po spoločenstve. Kultúrny vzduch, ktorý dýchame, nás však učí nedôverovať Božej odpovedi na našu túžbu.
Podobne ako čašník, ktorý obsluhuje hostí, aj verná kresťanská evanjelizácia presviedča ľudí, aby si dali to najlepšie jedlo z jedálneho lístka, aj keď na prvý pohľad nevyzerá chutne. Priatelíme sa s osamelými susedmi a pozývame ich do spoločenstva svätých. Radíme mladým vstupujúcim do dospelosti, ktorí túžia po múdrosti, a spájame ich s matkami a otcami vo viere. Prijímame priateľov, ktorí sa cítia duchovne špinaví, a vylievame na nich vodu krstu. Chodíme s izolovanými ľuďmi, ktorí hľadajú stelesnenú vieru, a privádzame ich k Pánovmu stolu v kontexte miestnej cirkvi. Vyzývame nezakotvené duše, ktoré hľadajú cieľ, a vťahujeme ich do misie Božieho ľudu.
Zo všetkých možností na jedálnom lístku im ukazujeme na cirkev.
2. Cirkev a misia
V dobe duchovného úpadku musíme spojiť našu misiológiu s ekleziológiou. Som presvedčený, že existujú základné princípy cirkvi, ktorým sa kresťania musia venovať, aby videli, že evanjelium priťahuje ľudí k viere. Tieto princípy vyplývajú z biblického vzoru a konfesionálneho presvedčenia, že mimo cirkvi „nie je bežná možnosť spasenia“ (Westminsterské vyznanie viery 25.2). Hlavným miestom, kde Boh pôsobí vo svete, je jeho cirkev a prostredníctvom nej, cez ktorú Kristus „zvestoval pokoj vám, čo ste boli vzdialení, a pokoj tým, čo boli blízki“ (Ef 2:17).
V našej túžbe osloviť ďalšie generácie nesmú kresťania vynájsť cirkev nanovo alebo ju nahradiť; musíme sa držať plánu cirkvi, ktorý nám dal Boh v Písme. Ak budeme úprimní, mnohí z nás sa hanbia za zlyhania cirkvi. Keď je však kuchynský nôž tupý, noža sa úplne nevzdávame. Naostríme ho.
Zatiaľ čo je nedôvera k autorite a moci na vrchole, vzdelávajme, prísne trénujme a slávnostne vysväcujme našich starších a diakonov. Zatiaľ čo mnohí tvrdia, že pravda sa mení s dobou, venujme sa učeniu apoštolov ako nášmu nepohnuteľnému základu. V dobe, keď sa slávni pastori vďaka svetskému hromadeniu moci nelegitímne stali kvázi biskupmi, podriaďme sa cirkevným štruktúram zodpovedateľnosti a rozhodovacím procesom. V dobe, keď kresťanskí influenceri určujú ortodoxiu v radách blogosféry, súcitne prijmime cirkevné vyznania viery a konfesie. Cirkev stále môže a musí byť cirkvou.
Kresťania nesmú vnímať cirkev ako niečo, čo sa dotýka duchovného rastu budúcej generácie, ale ako jej ústredný prvok. To platí nielen z biblického, ale aj z empirického hľadiska. Podľa Barnovej správy o generácii Z je hlboká angažovanosť v cirkvi základnou zložkou života odolných učeníkov z generácie Z. Hoci údaje Barnu ukázali, že medzi zvyčajným kresťanom, ktorý chodí do kostola, a odolným učeníkom nie je drastický rozdiel na úrovni jeho „kognitívneho chápania kresťanskej viery“, najvýznamnejším rozdielom medzi týmito dvoma skupinami bolo hlboké, osobné spojenie s ich cirkevnými spoločenstvami. Duchovná hĺbka sa nachádza v hĺbke cirkvi.
3. Cirkev a Kristus
Najdôležitejšie je, aby sme uvideli Ježišovo manželstvo s cirkvou. Ježiš miluje cirkev a s radosťou ju používa. Plán sústrediť cirkev do budúcnosti kresťanskej viery môže znieť absurdne, my však plánujeme nasmerovať ďalšie generácie na cirkev, pretože to je Ježišov plán.
V kultúre, ktorá vidí cirkev ako pevnosť pokrytectva, nám 1. list Timoteovi hovorí, že je to „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3:15). Aj keď sa nám zdá, že cirkev sa rozpadá, Ježiš hovorí: „Ja postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16:18). Hoci mnohí nevidia pre cirkev žiadnu budúcnosť, List Efezanom nám hovorí, že Boží plán s cirkvou je večný (Ef 3:10-11). Keď svet tvrdí, že miluje Ježiša, ale nenávidí cirkev, Boh nám hovorí: „Kristus miloval Cirkev a vydal za ňu samého seba“ (Ef 5:25). Hoci cirkev potrebuje premenu, Ježiš si pripraví „Cirkev slávnu, na ktorej niet poškvrny ani vrásky, ani nič podobné, aby bola svätá a bez poškvrny“ (Ef 5:27).
V dnešnej dobe sme investovali do cirkvi, pretože Boh už investoval do svojej cirkvi, „nie pominuteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista“ (1Pt 1:18-19). Boh urobil cirkev svojím domovom (Ef 2:22) a všetko pôsobí v jej prospech (Ef 1:22). Cirkev je ústrednou súčasťou Božieho budúceho plánu, a tak musí byť aj súčasťou nášho, bez ohľadu na to, ako postkresťanskou sa naša kultúra môže stať.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition