Ako pastor a vedúci misijnej práce som tú otázku počul mnohokrát: „Cítim povolanie do misie. Čo mám robiť teraz?“ Vždy som vďačný za to, čo taká otázka predstavuje — ochotu slúžiť Pánovi v zahraničí a túžbu dobre sa na túto úlohu pripraviť.
Za tie roky som na ňu počul aj mnoho odpovedí. Rady, ktoré v nich zneli, ma však často sklamali — nie tak pre to, čo v nich bolo, ako pre to, čo v nich chýbalo. Odpovede zvyčajne obsahujú užitočné návrhy: zapojiť sa do krátkodobého misijného výjazdu, čítať misionárske biografie, študovať Písmo, modliť sa, praktizovať evanjelizáciu, prejsť medzikultúrnou prípravou. Niečo v nich však chýba: miestna cirkev.
Neverím, že by niekto z tých, ktorí takto radia, poprel, že miestna cirkev má s povolaním do misie čosi do činenia. Ich odpovede však naznačujú, že nie je hlavným faktorom. Cirkev pritom nestojí na okraji misijného povolania, prípravy a vyslania — je od začiatku až do konca v ich centre.
Vysielanie misionárov
Misionári sú produktom cirkvi. Na príprave človeka pre misijné pole sa môžu podieľať aj inštitúcie — vysoké školy, semináre, školy medzikultúrnej prípravy. Za rozpoznanie, vyškolenie, potvrdenie a vyslanie medzikultúrnych pracovníkov evanjelia je však v konečnom dôsledku zodpovedná cirkev. Misionárov vysielajú miestne cirkvi.
Vidíme to v celej Novej zmluve: pracovníci veľkého poverenia prichádzajú z miestnych cirkví. Misionárov ako Barnabáš (Sk 11:22), Pavol (Sk 13:2), Sílas (Sk 15:22) či Epafroditus (Flp 2:25) poverili misijnou prácou miestne cirkvi. Viacero príkladov nájdeme v Skutkoch apoštolov 20:4, kde je vymenovaných niekoľko Pavlových sprievodcov na cestách spolu s ich mestom — a zrejme aj domácou cirkvou: Sópatros je z Beroje, Aristarchos z Tesaloniky, Gájus z Derbe a ďalší. Misionári sa nevysielajú a nepripravujú sami; sú vyslancami miestnych cirkví.
Príprava misionárov
Úloha cirkvi vo vysielaní misionárov začína dávno predtým, ako niekto odíde na misijné pole — možno ešte predtým, ako vôbec pocíti povolanie do misie. Cirkev je Bohom určeným prostriedkom na rozvíjanie tej najdôležitejšej kvalifikácie misionára: zbožnosti Kristovho učeníka. Bez nej je všetko ostatné bezvýznamné. Žiadna dávka zápalu, obdarovania, vzdelania či ambícií nevyváži chýbajúcu zrelosť v podobnosti Kristovi. Na prvom mieste je cvičenie v zbožnosti (1Tim 4:7) — a to sa deje v cirkvi.
V miestnej cirkvi sa budúci misionári učia žiť duchovné disciplíny: zbožné čítanie Biblie, štúdium, modlitbu, uctievanie. Učia sa bojovať s hriechom vo vlastnom živote. Učia sa milovať rozličných ľudí — aj takých, ktorých je ťažké milovať. Život v spoločenstve miestnej cirkvi, presiaknutom Písmom a hovoriacom pravdu, koriguje nedostatky charakteru a odhaľuje hriech, ktorý treba riešiť skôr, než je niekto pripravený vyjsť na misijné pole. Buduje duchovné svaly, bez ktorých sa nedá vytrvať v ťažkostiach. Skrátka, práve v cirkvi budúci pracovníci evanjelia vo všetkom dorastajú v Krista (Ef 4:15).
Miestna cirkev je aj miestom, kde sú misionári vystrojení praktickými schopnosťami, ktoré si plnenie veľkého poverenia vyžaduje.
Jednou z hlavných zodpovedností vedúcich v cirkvi je pripravovať telo na „dielo služby“ (Ef 4:12). „Pripravovať“ znamená urobiť niekoho úplne schopným a spôsobilým na danú úlohu. Základné presvedčenia a schopnosti, ktoré misionári pre svoju prácu potrebujú, sa získavajú v kontexte ich cirkví. Patrí k nim zdatnosť v evanjelizácii, v učeníctve, vo výklade Písma, v učení a v poradenstve.
Cesta k misionárskej službe je v podstate tá istá ako príprava na službu doma. Práca pre evanjelium v zahraničí si nevyžaduje menej prípravy a spôsobilosti než služba domáca. Ak už, tak pre svoj medzikultúrny rozmer vyžaduje viac. Vedomosti potrebné pre túto službu sa samozrejme dajú získať aj inde — napríklad na biblickej škole alebo v seminári. Ale tieto reálne, v praxi použiteľné schopnosti sa rozvíjajú v cirkvi. Zdravé miestne cirkvi zásobujú Kristovu celosvetovú žatvu robotníkmi.
Ustanovenie misionárov
Kto rozhodne, že budúci misionár je spôsobilý a vhodný na zahraničnú službu ako svoje povolanie? Odpoveď je opäť: cirkev. Nie každý, kto chce v cirkvi učiť, by to mal mať dovolené, a nie každý, kto túži slúžiť ako starší, by ním mal byť. Prečo? Pretože rozpoznať a potvrdiť dary a povolanie človeka je vecou miestnej cirkvi — jej zboru a jej vedúcich.
Rovnako a z tých istých dôvodov platí, že nie každý, kto chce ísť do zahraničia ako misionár, by tam mal ísť. Obdarovanie pracovníkov evanjelia — domácich aj zahraničných — musí rozpoznať a potvrdiť cirkev. Budúci misionári potrebujú telo Kristovo, aby rozvíjalo a posúdilo ich spôsobilosť na službu na plný úväzok. Misijné organizácie samozrejme môžu pomôcť posúdiť spôsobilosť pre medzikultúrne prostredie, no jedine miestne cirkvi môžu pozorovať a posúdiť spôsobilosť na službu.
Vlož sa naplno do cirkvi
Čo teda máš robiť, ak cítiš povolanie do misie? Opri sa o svoju miestnu cirkev.
Povedz o svojej túžbe starším a ďalším zrelým členom cirkvi, ktorí ťa poznajú. Otvor sa tomu, aby ťa viedli v učeníctve a pripravovali. Nechaj sa cvičiť v zbožnosti. Začni slúžiť a používať svoje dary. Hľadaj hlboké vzťahy, v ktorých budeš druhých viesť v učeníctve a sám sa nechávaj viesť. Podriaď sa rade a pastierskej starostlivosti svojich vedúcich. Obklop sa staršími, zrelými veriacimi, ktorí ťa môžu formovať a viesť. Tvrdo pracuj na schopnostiach a nástrojoch, ktoré budeš potrebovať, aby si získaval učeníkov a slúžil cirkvi v zahraničí.
Znamená to, že budúci misionári nemusia čítať misionárske biografie, ísť na krátkodobý výjazd či nastúpiť do školy medzikultúrnej prípravy? Nie nevyhnutne. Ale nech už v rámci prípravy robia akékoľvek dobré veci, nesmú zabudnúť, že misionári sa formujú v cirkvi.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
