Definícia
Doktrína stvorenia hovorí, že Boh, ktorý je jediný nestvorený a večný, sformoval a dal existenciu všetkému mimo seba. Urobil to z ničoho slovom svojej moci a všetko to bolo veľmi dobré.
Zhrnutie
Historické kresťanstvo vždy verilo – ako ukazuje aj Apoštolské vyznanie viery, aj Nicejské vyznanie viery – že Boh je stvoriteľ vesmíru. Tento článok sa sústreďuje na skúmanie historickej doktríny stvorenia a veľa relevantných teologických implikácií, ktoré z nej vyplývajú. Pozornosť budeme venovať hlavným aspektom tejto doktríny, ktoré všeobecne prijímajú kresťania počas storočí, a nie oblastiam, v ktorých sa kresťania navzájom nezhodujú. Pri sledovaní týchto hlavných aspektov tento článok začne skúmaním dvoch dôležitých výrazov z Genezis 1:1 „Na počiatku Boh“ a „Boh stvoril nebo a zem.“ Potom sa článok venuje úvahám o niekoľkých veciach, ktoré tieto výrazy teologicky implikujú, konkrétne, že Boh je zdroj a udržiavateľ všetkého, že Boh stvoril všetko ako dobré, že Boh udelil svojim stvoreným bytostiam zodpovednosť a význam, že táto rozmanitosť v stvorení odráža doktrínu o Trojici a že Božie stvoriteľské činy nie sú identické s ľudskými.
ÚVOD
Je ťažké predstaviť si, že by v rámci kresťanstva existovala iná téma, ktorá by mala na svedomí viac sporov a nezhôd než doktrína stvorenia. Otázka, či Boh stvoril všetko vo vesmíre, alebo nie, je, takpovediac, hrubá deliaca čiara, ktorá okamžite rozdeľuje všetkých ľudí na svete do dvoch táborov: tých, ktorí veria vo stvorenie, a tých, ktorých nie.[1] Táto otázka však nielen rozdeľuje svet na dva opozičné tábory, taktiež prináša viacero sekundárnych otázok, odpovede na ktoré často spôsobujú ďalšie rozdelenia a nezhody, najmä medzi veriacimi. Otázky týkajúce sa dĺžky dňa stvorenia, vek Zeme a vzťah medzi stvorením a evolúciou – len ako príklady – spôsobujú medzi kresťanmi veľké spory. Tieto otázky sa často stávajú ústrednými pri diskusiách o doktríne stvorenia a často zatienia jej fundamentálnejšie aspekty. V tomto článku sa hlavne zameriame na niektoré z týchto fundamentálnejších aspektov doktríny stvorenia, o ktorých typicky platí všeobecná zhoda medzi kresťanmi, rovnako ako o mnohých teologických dedukciách, ktoré z nich vyplývajú.
„Na počiatku Boh”
Prvé tri slová Biblie bezprostredne zdôrazňujú Boha. Od samého začiatku nám hovoria, že ešte predtým, než niečo vo vesmíre existovalo, Boh už bol. Nič ho nestvorilo. Nič mu nedalo existenciu. Bol tu dávno predtým, než existovalo čokoľvek iné. Bol tu dávno predtým, než vôbec existovalo niečo ako čas.
Božie meno a spôsob, akým ho zjavil Mojžišovi v Exodus 3, jednak potvrdzujú a jednak zdôrazňujú túto nezávislosť jeho bytia. Meno YHWH v 15. verši, ktoré sa bežne prekladá slovenským slovom Hospodin, je spojené so slovesom „byť“ v 14. verši. Inými slovami, keď Boh povedal svoje meno Mojžišovi, vyjadril svoje meno bytím: „Izraelitom povieš: ‚Ja som‘ ma poslal k vám“ (Ex 3:14). To nám hovorí, že Boh je ten, ktorý je charakterizovaný bytím. Toto meno dáva Mojžišovi zvnútra kríka, ktorý horel, ale nezhorel (Ex 3:2-3). Inými slovami, oheň v kríku nebol žiadnym spôsobom závislý od jeho energie, aby horel. Bol nezávislý, existujúci sám o sebe, udržiavajúci sa sám.
To znamená, že Boh nemusel niečo stvoriť, aby nebol osamelý. Nemusel stvoriť, aby mohol milovať. Bol sebestačný, nepotreboval nič mimo seba. Celú večnosť mal dokonalé spoločenstvo a dokonalú lásku ako Boh traja v jednom, Otec, Syn a Svätý Duch. Stvorenie bolo pretečením jeho dokonalosti, nie prejavom jeho inherentnej nedokonalosti alebo nedostatku.[2]
Boh stvoril „nebo a zem”
Keď Biblia hovorí, že Boh „stvoril nebo a zem“ (Gn 1:1), nechce tým povedať, že stvoril len tie dve veci a nič iné. Biblia tu používa rečnícku figúru zvanú merizmus, ktorá používa dva kontrastné výrazy na vyjadrenie úplnosti. Podobnú vec pravidelne hovorievame pri manželskom sľube, keď sa zaväzujeme jeden druhému „v dobrom i v zlom“ alebo „v bohatstve i v chudobe“. Náš sľub sa netýka iba tých dvoch životných extrémov, ale tých extrémov a všetkého medzi nimi. Používame dva kontrastné výrazy na vyjadrenie úplnosti. Sľubujeme, že sa budeme navzájom milovať v každom čase, bez ohľadu na okolnosti. Podobne, keď Biblia hovorí, že Boh „stvoril nebo a zem“, hovorí, že Boh stvoril nebesia a zem (extrémy) a všetko medzi nimi. Je to vyjadrenie úplnosti. Hlavná myšlienka je, že Boh stvoril všetko vo vesmíre (porovnaj Gn 14:19).[3]
Hoci Boh stvoril všetky veci, nestvoril ich všetky rovnako významné alebo hodnotné. Biblia jasne hovorí, že ľudstvo je vrcholom Božieho stvoriteľského diela. Ľudské bytosti boli posledným Božím stvoriteľským činom v posledný „deň“ stvorenia, stvorení na Boží obraz a poverení vládou nad všetkým ostatným (Gn 1:24-28). Hoci nevieme presne, čo všetko Boží obraz zahŕňa, z Písma je dosť jasné, že to zahŕňa minimálne aspekt tvorivosti. Inými slovami, zdá sa, že Boh stvoril ľudí, aby odzrkadľovali jeho obraz ako stvoriteľa. Iste, ľudské bytosti nedokážu tvoriť presne rovnakým spôsobom, ako to robí Boh – to je myšlienka, ku ktorej sa onedlho vrátime. Stále však ostáva pravdou, že súčasťou toho, čo znamená byť stvorení na Boží obraz, je, že sme stvorení, aby sme boli vice-stvoritelia (Gn 1:27-28, porovnaj napríklad Gn 3:7, Gn 6:14-16, Gn 8:6, Gn 11:4).
Boh je zdroj a udržiavateľ všetkého
Skutočnosť, že Boh je jediná nestvorená a večná bytosť vo vesmíre, ktorá je zároveň stvoriteľom všetkého, znamená, že on je zdrojom a udržiavateľom všetkého, čo existuje. Nie len, že „v ňom žijeme”, ale taktiež v ňom „hýbeme sa a sme” (Sk 17:28; cf. Heb 1:3; 2Pt 3:7). To znamená, že každá osoba vo vesmíre je podriadená Bohu a závislá od neho ako od stvoriteľa a udržiavateľa. Nikto nie je autonómny či nezávislý. Všetci sme odvodené a závislé bytosti. Patríme Bohu, absolútnemu vlastníkovi všetkého (Gn 14:19,22), a to znamená, že sa mu zodpovedáme (Rim 3:19).[4]
Práve tento aspekt doktríny o stvorení dláždi cestu evanjeliu. Niet pochýb, že toto je dôvod, prečo Herman Bavinck, Francis Schaeffer a mnohí ďalší zdôrazňujú dôležitosť doktríny stvorenia ako toho, čo Bavinck nazval „východiskom pravého náboženstva“.[5] Bez zodpovednosti sa stráca potreba milosti a odpustenia. Bez pochýb je to taktiež dôvod, prečo sa mnohí nekresťania snažia podryť alebo vyvrátiť doktrínu stvorenia. Dáva im to slobodu robiť, čo je správne ich vlastných očiach (Sdc 21:25) bez toho, aby si privodili akékoľvek pocity viny.
Boh stvoril všetko dobré
Tieto pôvodné aspekty doktríny stvorenia taktiež znamenajú, že dobro a zlo nie sú súperiace sily vo vesmíre, ako by tvrdili dualistické svetonázory. Boh je dobrý a stvorenie, ktoré vovádza do existencie, odráža túto dobrotu. Zlo – ktoré považujem za proti-božský postoj, čo Biblia nazýva bezbožnosťou – nebolo súčasťou pôvodného stvorenia žiadnym spôsobom. Vstúpilo do vesmíru práve cez tie bytosti, ktoré stvoril Boh.[6] Zlo teda podlieha Božej zvrchovanosti rovnako, ako mu podliehajú tie stvorenia, ktoré sa rozhodnú ho odmietať.
Boh udelil svojim stvoreným bytostiam zodpovednosť a význam
Skutočnosť, že Boh stvoril ľudstvo na svoj obraz a udelil nám právo vládnuť, znamená, že sme správcovia jeho stvorenia a zodpovedáme sa mu za to, ako dobre sa staráme o to, čo stvoril. Sme zodpovední nie len za to, ako sa osobne staráme o Božie stvorenie ako jednotlivci, ale aj za to, ako to robia všetci ostatní. Nakoniec, sme strážcovia svojich bratov (Gn 4:9, Mal 2:10).
Okrem toho, že ľudské bytosti sú stvorené, aby tvorili, taktiež sú rovnako významní a hodnotní. Medzi ľudstvom v Božom stvorení neexistuje hierarchia. Žiaden kmeň, jazyk ani rasa ľudí nie je stvorená, aby vládla nad všetkými ostatnými. Každá ľudská bytosť je stvorená na Boží obraz, bez ohľadu na to, ako vyzerá, kde býva alebo čo robí. V tomto zmysle je správne hovoriť o Božom všeobecnom otcovstve a všeobecnom bratstve ľudí (Mal 2:10). Každá ľudská bytosť dostáva život od toho istého „rodiča“. To znamená, že na svete nemá miesto žiaden rasizmus ani predsudky na základe farby pleti, farby vlasov, pohlavia, výšky, hmotnosti, pôvodu alebo čohokoľvek iného, čo patrí k stvorenstvu.
Rozmanitosť v stvorení naznačuje Trojicu
Ľudská rasa je úžasne rozmanitá. Rozdiely vo fyzickom výzore, pohlaví, mentálnych schopnostiach, osobnosti, obdarovaní a vzťahoch existujú v ľudskej rase od momentu stvorenia. Skutočnosť, že Boh stvoril celú ľudskú rasu na svoj obraz, naznačuje, že jeho obraz očividne zahŕňa úžasnú rozmanitosť, ktorú vidíme všade okolo seba. To minimálne naznačuje rozmanitosť, alebo, ešte lepšie, komplexnosť, ktorá existuje v rámci Boha samotného. Iste, správa o stvorení to nehovorí explicitne. Poskytuje však viacero takýchto náznakov, keď spomína „Božieho Ducha“ (Gn 1:2) a keď zaznamenáva, čo Boh o sebe hovorí v množnom čísle: „Utvorme človeka na svoj obraz, na svoju podobu” (Gn 1:26, zvýraznenie doplnené).
Toto nie je plne sformovaná doktrína Trojice. Ale aspoň ju naznačuje. A tento náznak je dostatočný na to, aby nás plne sformovaná doktrína nezaskočila. Predznamenávala ju rozmanitosť Božieho obrazu v stvorení.[7]
Božie tvorenie nie je ako ľudské tvorenie
Ako sme už spomenuli, Božia tvorivá činnosť je iná ako naša. Keď my niečo tvoríme, používame na to už existujúce materiály. Nevytvárame nič, čo ešte neexistuje. Ale keď Boh stvoril vesmír, nepoužil nič, čo už existovalo, pretože „na počiatku“ existoval len Boh sám. To znamená, že Boh stvoril vesmír ex nihilo, teda z ničoho. Nepoužil už existujúci materiál. Toto je myšlienka Hebrejom 11:3, kde apoštol hovorí, že „že z neviditeľného povstalo viditeľné.” Je to myšlienka Rimanom 4:17, kde sa dozvedáme, že Boh „povoláva k jestvovaniu to, čoho niet.” A zdá sa, že je to význam hebrejského slova bārā’ v Genezis 1:1 (preložené ako „stvoril“). Toto slovo, keď sa vyskytuje v koreni Qal, sa vždy používa iba pri Bohu a tvorení, aké robí len on (pozri Ex 34:10).[8] Nikdy sa nepoužíva na opis sekundárneho tvorenia, ktoré robia ľudské bytosti manipuláciou vecami, ktoré už existujú.
Ak stvorenie nie je ex nihilo, má to za následok náročný teologický problém: kde sa vzal už existujúci materiál? Ak povieme, že bol stvorený, vyvstáva mnoho otázok: Kto ho stvoril? Kedy? Prečo? Nebol Boh schopný to stvoriť? Aký je vzťah medzi týmto „stvoriteľom“ a Bohom Biblie? Ak povieme, že už existujúci materiál je večný, potom hovoríme, že existuje nejaký konkurenčný boh, ktorý, ako Boh Biblie, je večný a nestvorený, ale ktorý, na rozdiel od Boha Biblie, je úplne neosobný a nekomunikujúci. Učenie Biblie o Božej prirodzenosti si vyžaduje stvorenie ex nihilo. Čokoľvek menej by podrylo obraz Biblie o Bohu ako zvrchovanom, večnom, svätom a slobodnom.
Božie stvoriteľské činy sa od našich líšia taktiež spôsobom, akým bol vykonané. Boh stvoril svoje stvorenie slovom (Gn 1:3,6,9,11,14-15,20,24,26; Ž 33:6, Ž 148:5). Neposkladal ho rukami ani pomocou špeciálnych nástrojov. Povedal a stalo sa. To nám hovorí, že náš Boh je komunikujúci Boh. Je to Boh, ktorý hovorí a dáva sa poznať (Rim 1:18-20). Keď to pochopíme, nemalo by nás prekvapiť, že sa neskôr rozhodol zjaviť sa špeciálne v písanom slove a v osobe svojho Syna – vtelenom Božom Slove (Jn 1:1-2, Kol 1:16, Heb 1:2).
Božia kreatívna práca síce nie je identická s tou ľudskou, ale jednoznačne je pre ňu vzorom. Nie len ľudská kreativita je produktom Božej práce pri stvorení, ale aj týždenný cyklus práce aj odpočinku. Tento týždenný cyklus sa odzrkadľuje vo večnosti pri tom, ako ľudské bytosti pracujú počas svojho života a potom zažívajú večný šabatový odpočinok v nebi cez vieru v Ježiša Krista. Doktrína stvorenia nám nakoniec ukazuje túto skutočnosť a vyzýva nás „usilovať sa vojsť do toho odpočinku“ pridŕžaním sa Ježiša Krista vierou až do konca (Heb 4:9-11).
POZNÁMKY
[3] Pozri Currid, Commentary on Genesis, 1:59.
[5] Bavinck, In the Beginning, 23.
[8] Pozri diskusiu v Currid, Commentary on Genesis, 1:59; a v Kelly, Creation and Change, 84–86. Taktiež pozri Blocher, In the Beginning, 63. Hoci je pravda, že Genezis 1:27 predstavuje prípad, v ktorom sa koreň Qal tohto slovesa používa na znázornenie Božieho stvorenia Adama a Evy z niečoho, čo sa zdá byť „už existujúcim materiálom”, v Adamovom prípade z hliny a v Evinom z rebra – taktiež platí, že Boh sám v oboch prípadoch stvoril ten „už existujúci materiál“.
